Čo je zač malé Mačiatko?

Na začiatku sa ma niekto opýtal, či napíšem k Príbehu o mačiatku aj nejaký krátky článok, kde ho predstavím. Či týmto spôsobom vypichnem pre niekoho možno skryté detaily a metafory. Moja odpoveď bola blesková – Určite nie! Načo by aj? Trochu ma to rozhorčilo, pretože som mala predstavu, ako si každý, kto má oň záujem, nájde trochu času, upokojí sa a otvorí si myseľ pre čítanie z obrázkov. A myslím, že sa tak aj stalo, aj keď to určite  nespravili všetci, (čo vôbec nie je zlé, mne sa tiež častokrát nechce čítať). Môj názor na článok sa však postupom času zmenil. Postretávala som mnoho známych a priateľov, s ktorými sme sa o príbehu rozprávali. Ja som im hovorila o svojich inšpiráciách, oni sa mi z veľkej časti otvorili a ja som žasla, čo ten malý krátky príbeh dal do života im. A na základe týchto rozhovorov som prehodnotila svoje prvotné rozhodnutie a napísala tento krátky článoček (jedna strana).

Možno ste príbeh o mačiatku už videli a čítate tento článok len zo zvedavosti na môj pohľad. A možno ste ho nevideli a len chcete vedieť o čom tu už mesiac dookola spamujem nejaké tie „creepy“ obrázky krvavej mačky a či som fakt trafená… Čítať viac

Na východe

IMG_20170109_124221_829To, že som chcela napísať článok o tom, ako som sa malá ja dostala na ďaleký slovenský východ som spomínala už dávno. Možno tak dávno, že drvivá väčšina ľudí, čo si to aj čítala na internetových končinách na to celkom zabudla. Každopádne konečne som sa k tomu dostala.  Uvedomila som si, že letný semester je už za dverami a keď vstúpi, už nebudem mať čas niečo spisovať. Nesľubujem, že tu budú zaujímavé veci, aj keď som vybrala tie „najzaujímavejšie“  čo sa mi v Košiciach prihodili. Dokonca to nebude ani súvislý príbeh. Bude to niečo na spôsob semestrového denníčka, ale nie po dňoch, takže si ho dovolím nazvať  Semestráčik. Keďže som nikdy nebola dôsledná ani v písaní denníku, možno to bude jediný semestráčik, čo sa  tu objaví. Takže… úvodné kecy som skončila, ideme k tým hlavným… Som zvedavá, koľko z vás si to celé dočíta a ešte viac som zvedavá, koľko z vás si povie, že si len vymýšľam. 😀 Čítať viac

Na ceste

p1010838bPomaly som kráčala hore schodmi, na chrbte mi visel ruksak, plecia mi k zemi ťahali hádam aj stokilové tašky, ktorých remene sa mi zarývali do tkaniva ako dva tupé nože. Keď som vyšla na platformu nástupištia vzdychla som si. Vlak mal osem vozňov. Pri každých dverách už stáli hlúčiky nedočkavých ľudí. Neponáhľala som sa, miestenku som zvierala pevne v ruke. S otráveným výrazom som nastúpila do vozňa číslo 6. Samozrejme na zlej strane. Kde tu bolo ešte voľné miesto zahádzané taškami. Miestenka ma viedla na opačnú stranu. Už z diaľky som videla ako je moja štvorka snáď celá prázdna. No keď som pristúpila bližšie, zbadala som, že pri okne sedí nejaký pán. V duchu som si pochvaľovala – aspoň sa nebudem tlačiť vedľa ďalších ľudí. Možno by som si pochvaľovala moju situáciu o pár sekúnd viac, keby ma neovalil nechutný zápach. Venovala som chlapíkovi druhý pohľad. Vyzeral dosť špinavo… Ehm, nevadí… Povedala som si v duchu a vyložila som si tašky na poličku. K sebe som si zobrala len kabelku – plánovala som sa totiž učiť, no nevedela som, že moje plány budú zmarené. Čítať viac

Skulem

skulemččbZ mnoha stvorení na svete by nás najviac mali zaujímať tie, čo sú nám najbližšie. Mali by sme ich dobre poznať už len z toho dôvodu, že môžu ovplyvniť naše životy k dobrému, no bohužiaľ častejšie k tomu zlému. Keď sa tak stane, musíme byť pripravení zareagovať rýchlo a tak, aby sme zachránili svoj, či príbuzného život. Jedným z takýchto nám blízkych stvorení je aj skulem. Je to monštrum, ktoré je rozmohnuté všade tam, kde sa dostala ľudská rasa. Organizácia Pre Ochranu Monštier sa snaží šíriť osvetu, aby sa vyhla nepríjemnostiam a ochránila ľudí, aj samotné monštrá.

Na začiatok je potrebné spomenúť presné miesta, kde sa skulem vyskytuje. Áno – sú to ľudské príbytky. V minulosti bolo toto monštrum známe pod ľudovým pomenovaním „bubák“. Určite ste už stretli ľudí, ktorí sa svojim ratolestiam vyhrážali bubákom, ak nebudú poslúchať. Možno to zabralo, možno nie, ale týmto činom rodičia ohrozili celú domácnosť. Skulem má pomerne vysokú inteligenciu a keďže už generácie žije s ľuďmi, slovo „bubák“ ho priťahuje. Ak sa teda v nejakej domácnosti často spomína jeho ľudový názov, naozaj do nej príde a nezáleží to od poslušnosti detí. Čítať viac

Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla. Čítať viac

Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac

Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac