Na východe

IMG_20170109_124221_829To, že som chcela napísať článok o tom, ako som sa malá ja dostala na ďaleký slovenský východ som spomínala už dávno. Možno tak dávno, že drvivá väčšina ľudí, čo si to aj čítala na internetových končinách na to celkom zabudla. Každopádne konečne som sa k tomu dostala.  Uvedomila som si, že letný semester je už za dverami a keď vstúpi, už nebudem mať čas niečo spisovať. Nesľubujem, že tu budú zaujímavé veci, aj keď som vybrala tie „najzaujímavejšie“  čo sa mi v Košiciach prihodili. Dokonca to nebude ani súvislý príbeh. Bude to niečo na spôsob semestrového denníčka, ale nie po dňoch, takže si ho dovolím nazvať  Semestráčik. Keďže som nikdy nebola dôsledná ani v písaní denníku, možno to bude jediný semestráčik, čo sa  tu objaví. Takže… úvodné kecy som skončila, ideme k tým hlavným… Som zvedavá, koľko z vás si to celé dočíta a ešte viac som zvedavá, koľko z vás si povie, že si len vymýšľam. 😀 Čítať viac

Na ceste

p1010838bPomaly som kráčala hore schodmi, na chrbte mi visel ruksak, plecia mi k zemi ťahali hádam aj stokilové tašky, ktorých remene sa mi zarývali do tkaniva ako dva tupé nože. Keď som vyšla na platformu nástupištia vzdychla som si. Vlak mal osem vozňov. Pri každých dverách už stáli hlúčiky nedočkavých ľudí. Neponáhľala som sa, miestenku som zvierala pevne v ruke. S otráveným výrazom som nastúpila do vozňa číslo 6. Samozrejme na zlej strane. Kde tu bolo ešte voľné miesto zahádzané taškami. Miestenka ma viedla na opačnú stranu. Už z diaľky som videla ako je moja štvorka snáď celá prázdna. No keď som pristúpila bližšie, zbadala som, že pri okne sedí nejaký pán. V duchu som si pochvaľovala – aspoň sa nebudem tlačiť vedľa ďalších ľudí. Možno by som si pochvaľovala moju situáciu o pár sekúnd viac, keby ma neovalil nechutný zápach. Venovala som chlapíkovi druhý pohľad. Vyzeral dosť špinavo… Ehm, nevadí… Povedala som si v duchu a vyložila som si tašky na poličku. K sebe som si zobrala len kabelku – plánovala som sa totiž učiť, no nevedela som, že moje plány budú zmarené. Čítať viac

Skulem

skulemččbZ mnoha stvorení na svete by nás najviac mali zaujímať tie, čo sú nám najbližšie. Mali by sme ich dobre poznať už len z toho dôvodu, že môžu ovplyvniť naše životy k dobrému, no bohužiaľ častejšie k tomu zlému. Keď sa tak stane, musíme byť pripravení zareagovať rýchlo a tak, aby sme zachránili svoj, či príbuzného život. Jedným z takýchto nám blízkych stvorení je aj skulem. Je to monštrum, ktoré je rozmohnuté všade tam, kde sa dostala ľudská rasa. Organizácia Pre Ochranu Monštier sa snaží šíriť osvetu, aby sa vyhla nepríjemnostiam a ochránila ľudí, aj samotné monštrá.

Na začiatok je potrebné spomenúť presné miesta, kde sa skulem vyskytuje. Áno – sú to ľudské príbytky. V minulosti bolo toto monštrum známe pod ľudovým pomenovaním „bubák“. Určite ste už stretli ľudí, ktorí sa svojim ratolestiam vyhrážali bubákom, ak nebudú poslúchať. Možno to zabralo, možno nie, ale týmto činom rodičia ohrozili celú domácnosť. Skulem má pomerne vysokú inteligenciu a keďže už generácie žije s ľuďmi, slovo „bubák“ ho priťahuje. Ak sa teda v nejakej domácnosti často spomína jeho ľudový názov, naozaj do nej príde a nezáleží to od poslušnosti detí. Čítať viac

Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla. Čítať viac

Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac

Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.      Čítať viac

Kulemov drahokam – časť druhá

Stepi

Krištáľová voda Nite sa pomaly blížila k brehom Severného mora. Niekoľko kilometrov od piesčitej pláže, hneď vedľa koryta rieky, stáli tri stany. Boli ukryté medzi vysokými stromami, človek by ich nebol zbadal ani z desiatich metrov, keby nevedel o ich prítomnosti. Zapadajúce slnko vrhalo na trávu rozľahlej stepi zlaté lúče. V krajine vládol pokoj. Aspoň sa to tak na prvý pohľad zdalo.

Zo stanu vyšla žena. Bledé vlasy mala zopnuté do dlhého hustého vrkoča, oči ľadovo-sivé ako zimný vietor prechádzali po okolí. Na tvári, kde, jej bledé líca vystupovali von, mala vytetované tmavé čiary a niekoľko ornamentov stáčajúcich sa na spánkoch. Prechádzali jej až na čelo, kde vytvárali obraz slnka. Patrila ku Kaánom, divému kmeňu Stepi. Bola odetá v neforemných kožených šatách z konskej kože, ktoré spolu s veľkými prsiami vytvárali nemotorný dojem. Na chrbte niesla spiaceho chlapca starostlivo zabaleného v kožušinách. V tábore bola sama už tri dni. Jej muž a ostatní sa nevracali. Čo môže tak výrazne predĺžiť obyčajnú pašu? Čítať viac

Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac