Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac

Dridina hviezdička

tučný kocúrBol krásny jarný deň. V mestskom parku štebotali vtáky. Koruny stromov zahaľovali svieže kvety. Uprostred veľkého parku stál dub. Bol tam už od nepamäti. Jeho kmeň bol hrubý, jeho konáre sa ťahali k nebesiam. Sídlila v ňom duša, ktorá sa deň, čo deň pozerala na okolo idúcich ľudí a potajme ich obdivovala. Usmievala sa, keď okolo prešla rodinka s rozdžavotanými deťmi, a keď si na lavičku pod dubom sadli dvaja zaľúbenci, strom sa zazelenal. Duša sa veľmi túžila dotknúť ľudskej pokožky, nadýchnuť sa, preriecť s týmito vznešenými bytosťami slovo.
V jednu noc, keď osamelá plakala vo svetle bieleho mesiaca, zbadala ju hviezdička. Bola maličká, jej svetlo bolo mihotavé. Prišlo jej smutnej duše ľúto. Hviezdička sa rozžiarila a darovala jej silu. Duša pomaly vykĺzla z tela stromu a premenila sa na prekrásnu dievčinu. Husté orieškové kučery padali k jej útlemu pásu. Pokožku mala jemnejšiu než hodváb, bielu ako sneh. Dievčinine líca mali farbu červených ruží. Pod úzkym obočím, medzi hustými riasami svietili jasné oči. Mali farbu svetlých olív. Za pravým uškom mala zastoknutú bielu ružu. Zahaľovali ju šaty z kvetín, ktoré rástli v parku. Vytvorili pre ňu farebné plátno. Voňalo krajšie než rozkvitnutá lúka. Jej nohy boli bosé. Pod jej krokmi nestonali steblá, bola veľmi ľahučká.
Čítať viac