Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac

Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac

Hermot

HermotUrčite to poznáte, keď váš relatívne pohodový deň pokazil nejaký podráždený človek. Vybehol na vás za nejakú maličkosť alebo bol nepríjemný len tak, bezdôvodne. Možno sa to stalo aj vám. Vstali ste a vaša nálada bola oničom. Hnevalo vás takmer všetko, na nič ste nemali chuť. Vaša starká či teta na vás použila zaužívanú frázu „vstal hore riťou“ alebo „vykročil do dňa nesprávnou nohou“. Vy aj ostatní ste si to odôvodnili ako zlé vyspatie, dôsledok stresu alebo nízkeho tlaku. Takéto vysvetlenie je však nesprávne. OPOM chce aj pomocou tohoto článku varovať ľudí pred vážnym problémom. Zlá nálada, únava a nechuť naozaj môžu byť vyvolané únavou, stresom a počasím, no je len minimálna šanca, že tieto príznaky sú dôsledkom týchto troch vecí.
Hermot je to slovo, tá príčina, prečo v dnešnej dobe rapídne stúpa počet podráždených ľudí. Čítať viac

Tyrsiel

„Smrť. Smrť je blaho, smrť je vyslobodenie. Jej dotyk vylieči každú chorobu. Utíši bolesť, zaženie strach… Smrť. Obišla ma. Stretol ma ten najhorší osud. Vybral si ma znenazdajky. Tyrsiel rozprestrel svoje krídla a jeho ľadové biele oči sa upreli na mňa. Podišiel ku mne a už viac neodíde. Jeho dych je pravidelný, pokojný. Tento jeho pokoj ma desí. Privádza ma do šialenstva, nedopraje mi spánku, nedopraje mi oddychu. Keď kráčam, nepočujem jeho tiché kroky, no viem, že stojí tam. Za mnou. Hrá sa so mnou, ako sa mačka hrá s myšou, ktorú uloví. Bude sa hrať až dovtedy, kým ho hlad celkom neovládne a ja neskončím v jeho bezodnej tlame. Moja duša bude zotročená, navždy slúžiť tomu monštru. Smrť ma obišla. Nepríde už nikdy! Namiesto nej ma stretol tyrsiel. Ó, prečo ma trápiš? Nemám svoj pokoj. Netrpel som už dosť za svoje chyby?“ napísal bývalý väzeň do svojho denníka dňa 15. 6. 1872.

Na strany malej knižky dopadlo pár kvapiek krvi. Bolo to posledné, čo onen trestanec zanechal na tomto svete. Umrel? Veruže nie. Všetci, čo stretnú tyrsiela, nezakúsia smrť. Nikdy…
Tyrsiel patrí k tým najtemnejším monštrám. Je to mačka, ktorú si Smrť vybrala za spoločníčku. Prítomnosť Smrti takúto mačku navždy zmenila. Teraz leží pri jej nohách a ticho pradie. Veľkosťou prevyšuje leva, silou sa jej nevyrovná žiaden zver. Vládne vo vzduchu, na zemi a rovnako i vo vode. Telo má pokryté čiernou hebkou srsťou, ktorá sa sem-tam leskne do žiarivej ohnivej, modrej až fialovej. Táto hebká srsť pokrýva aj tyrsielove ostne, ktoré však naďalej zostávajú nebezpečne ostré a spĺňajú svoju ochrannú funkciu. Je to dokonalý predátor. Má silný čuch a výborný sluch. Dominantou jeho hlavy sú obrovské oči. Sú biele a žiaria. Odrážajú prázdnotu tyrsielovho bytia. Z chrbta mu vyrastá pár krídel. Tie mu pomáhajú pri vyberaní a prenasledovaní koristi. Zväčša sa pohybuje na štyroch labách, no dokáže sa postaviť aj na zadné a chodiť tak veľmi dlho. Zvláštnosťou je, že tyrsiel nemá ústa na hlave, ale na hrudi. Keď sú zatvorené, vyzerajú relatívne malo, no dokáže ich otvoriť tak, že pohltí celého človeka. Lemuje ich niekoľko radov ostrých zubov. Vedú do ničoty, tyrsielovho nekonečného a prázdneho žalúdka.

Tyrsiel a Smrť
Tyrsiel si svoju korisť vyberá náhodne… Čítať viac

Lé, zelená krajina

Hojnosť. Plné sýpky. Výdatné dažde, slnečné dni. Truhlice plné zlata, zdravé potomstvo. Čo viac si môže človek priať? Ak vládne hojnosť, jej tieňom je spokojnosť a spolu so spokojnosťou ide ruka v ruke pokoj. Preteká cez ulice, vlieva sa do domov. Podobne tak bolo i v krajine zvanej Lé. Ľudia obrábali pôdu a pôda im rok čo rok vydala bohatú úrodu. Klasy mali plné hlávky, stromy sa skláňali k zemi pod ťarchou ovocia. Hory oplývali mnohým bohatstvom a neboli naň skúpe. Dovolili ľuďom brať z neho toľko, koľko uznali za vhodné. Život v Lé bol podobný životu v raji. Ľudia po mnohých rokoch, čo im vládla hojnosť takmer zabudli na hlad, bolesť, poznali len slabý odlesk žiaľu. Ale všetko sa raz skončí. Aj vláda hojnosti raz musela odísť. Stalo sa tak v okamihu, keď nad krajinou preletel tmavý tieň. Bol ako prízrak obrovského čudného vtáka. Zjavil sa na východe krajiny a v okamihu zmizol na jej západe. Nikto mu neprikladal dôležitosť. Na ďalší deň si naň už spomenul len málokto. No od toho dňa sa začala tvár krajiny Lé meniť. Prvá zmena nastala v Severných horách. Týčili sa k nebu ako mohutný múr pokrytý zeleňou, ale ich šíre lesy začali umierať. Lístok po lístočku, ihlička za ihličkou, lupienok po lupienku… Zo stromov začal unikať život. Nákaza sa zo stromov postupne šírila na rastliny, spaľovala každý kvet. Zvieratá utekali pred tmavou smrťou. Malý vrabec sediaci na jednom, zatiaľ ešte zdravom strome, smutne čvirikal. Čím nakŕmi vtáčatá? Krajina pustne. Nemá im čo dať. Preletel na druhý konár a opäť sa rozhliadol po zbedačenom kraji. V tom doňho narazilo telo ohavného tvora. Jeho predné laby boli zároveň čiernymi blanovitými krídlami. Telo mal pokryté chumáčmi zahnednutých štetín. Na pomenšej hlave s robustnou papuľou plnou ostrých zubov, ligotali sa mu veľké čierne oči. Bola v nich smrť. Bol v nich chlad. Jeho veľké uši zachytili každý pohyb bezbranného tvora, ktorý mohol nasýtiť jeho nekonečný hlad. Veľnetopier neváhal. Otvoril krvilačnú papuľu a odhryzol malému vrabcovi hlavu. Spustil sa na zadné laby až zostal visieť dole hlavou. Potom zhltol zvyšok svojej koristi. Zo západnej časti Severných hôr sa ozval rev. O chvíľu nato sa na nebi zjavil čierny mrak. Ale nebol to obyčajný mrak. Čítať viac

Pieseň

FrederikBola noc. Ťažké kvapky bombardovali tmavú, už tak dosť zmáčanú zem. Celé Nebo bolo zatiahnuté, temné, len kde tu ho osvetlil žiarivý blesk. Hromy revali sťa rozzúrené levy. Víchor ohýbal koruny stromov, strhával z nich lístie. Mesto učupené uprostred kopcov v hustom lese ticho trpelo tento rozmar prírody. Nikto sa neodvážil von. Len neďaleko kamennej cesty, ktorá viedla do kráľovského mesta ste mohli zbadať muža. Bol urastený, pekný, mladý. Celý zmáčaný čupel pod jedným zo stromov. V rukách držal povraz. Viazal si slučku. Jeho tvár bola smutná, nebolo v nej chuti do života. S ďalším bleskom, čo zažiaril na nebi, slučku dokončil a vyhodil lano na vysoký konár. Pozrel sa nahor, zakrútil hlavou a vyštveral sa po klzkom kmeni hore. Uviazal lano a vzdychol. Nič nemá. Zdanlivý priatelia ho pripravili o všetko, aj o posledný groš. Zobrali mu domov, postavenie, lásku, vyhodili ho ako psa. Veril im. Teraz nemá kam ísť. Už sa mu nechce žiť. Po líci mu stiekla horúca slza, no pre hustý lejak zanikla medzi ostatnými kvapkami.

Deň sa skončil, odišlo moje šťastie,“

clivo spieval krásnym hlasom:

Beznádej a smútok veľký vo mne rastie.
Priatelia falošní, zobrali mi všetko drahé,
Rozdrvili moje srdce, ktoré bolo pred nimi nahé.
Nie je dôvod ťažiť svet, nie je dôvod zostávať tu ďalej,
Smrť príď a z vína svojho mi nalej!
Nepotrebný, už za chvíľu som celý len tvoj!“

a navliekol si slučku na krk.

Jeho hlas sa ešte chvíľu rozprestieral po okolí, prehlušoval bubnovanie kvapiek.

Na ceste zastal honosný koč, ktorý ťahali štyri silné tátoše. Z dverí sa vyklonila postava a zvolala na muža, ktorý chcel už-už skoncovať so svojím životom:
„Zadrž, človeče! Zíď ku mne dole!“ rozkázal starý, ale rozhodný hlas.

Čítať viac