Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac

Démon s krvavými očami

 

no borderČas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku. Čítať viac

Záhada jaskynného vŕšku

Čas letel a jarné dni sa čoraz viacej začínali podobať tým letným. Slnko sa zrejme rozhodlo upiecť všetko, čo sa bude dať, a tak neúprosne pražilo na Zem. Nútilo bytosti ukrývať sa v tieňoch. Dňom vládlo teplo a v uliciach sa prechádzala prázdnota. Rovnako všetci i ja som netrpezlivo vyčkávala, kým sa pôvodca tohto tepla skloní k zemi. Už dávnejšie som chcela zavítať k Jaskynnému vŕšku.

Keď sa mi zdalo, že už nastal čas vyjsť, zavolala som Bellu a vybrali sme sa k lesnému domovu. Našou prvou zastávkou bola rieka. Bella potrebovala schladiť hustý kožuch, ktorý ju v týchto dňoch len obťažoval. Keď sa poriadne vyváľala v chladných vlnkách, Člupvybehla mi ukázať, ako dokáže fŕkať. Ej, veru dokázala to na jednotku… Keď už sme boli obe mokré, mohli sme pokračovať ďalej. Všetko okolo nás bolo presýtené teplom. Chodníky, cesty, lúky, zovšadiaľ sálala páľava. Tráva bola suchá, len maky vytŕčali svoje jasno červené hlávky a spestrovali krajinu. No i napriek nim sa cesta zdala byť dlhá a bezútešná. Po lúčnych škriatkoch nebolo ani chýru.

Svet ožil až v okamihu, keď za horami zmizol aj posledný slnečný lúč. Čítať viac

Perličky

Na schránkach spiacich stromov sa začínal objavovať život. Slnko zohrievalo skrehnutú krajinu, začalo ju zafarbovať mnohými farbami. Na kmeňoch bútľavých stromov vznikala mäkká poduška z machu. Jemné zelené lístočky vyliezali z konárov, ťahali sa von ako duša umelca, aby spolu s Vetrom mohli zanôtiť svetu pieseň pokoja. Vo vzduchu sa krútila sladká vôňa všemožných kvetov. Nebolo oka, ktoré by sa tomu pohľadu nepotešilo. Najkrajší okamih však nastal, keď slnko na okamih zašlo za mohutný oblak a svet zalial očarujúci kontrast. Takmer indigová obloha sa dotýkala vysokých kopcov zahalených v sviežej zeleni. Pomedzi listy vykukovali biele kvety sťa sneh. Ich čistá žiara dopadala na miesta, kde sa tráva ešte celkom neprebudila, na miesta, kde bola červená a zelená farba v tesnej blízkosti. pomedzi tieto farebné steblá vytŕčali drobné hlavičky fialiek. Jednou vetou – na svet zostúpila mocná Jar. Rozdávala život, prikrývala lúky kvetmi. Práve v tomto období som mala robiť sprievodcu na mieste, ktoré mi je domovom. V lese. Sprievodcu dievčaťu, ktoré svojou kamerou zachytáva príbehy ľudí a taktiež druhému dievčaťu, čo mi je rodinou. Bola som poverená ukázať im miesta, kam ľudia bežne nezablúdia.
Pán SalamanderA tak sme vyrazili. Cesta trvala dlhšie než obvykle, lebo kamera prvého dievčaťa nedokázala zaznamenávať našu cestu rýchlo a podrobne zároveň. Sprevádzali nás tmavé mraky. Fŕkali nás studenou vodou, no slnko nás zasa obdarilo teplom svojich lúčov.

O pár hodín sme dorazili k Jaskynnému vŕšku. nechala som svoje spoločníčky natáčať nádhernú scenériu a vybrala som sa spolu s Bellou do zelených húštin. Utekali sme pomedzi prastaré rastliny, les nás radostne vítal. Ako prvý ma pozdravil pán Salamander. Stál na jednej zo skál pred jaskyňami a šuchtavo schádzal dole.

„Kamže takto naponáhlo?“ spýtal sa, keď som fujazdila popri ňom. Čítať viac

Motýlie krídelká

Motýlie krídelkáPozerala som sa von oknom. Vzduchom letela jediná snehová vločka. Skôr ako sa stihla dotknúť zeme, zadul vietor a odniesol ju kdesi preč… Zimná krajina, zamrznutá, bez snehu, bola nekonečne krásna. Poletovali v nej vtáčiky. Hriali sa vrtkým pohybom, kŕmili sa v búdkach, čo im prichystali ľudia. Kvety v záhradách nahradili ľadové záhony. Vysadil ich mráz, priamo na lentilkové kapoty stojacich áut. Zamyslene som sa na nich pozerala. Niečo mi tam chýbalo. A práve tento pocit zapríčinil vznik ďalšej lesnej príhody.

Čítať viac

Jednorohá patália

Jednorožec pri západe

Ahoj! Chystám sa ti napísať ďalšiu príhodu, čo ma postretla na mojich potulkách životom. Ako si si iste všimol, od leta sa nám dni skrátili a vzduchom sa začal prelievať studený mráz. Na stromoch vytvára ihličky, na okná maľuje prekrásne kvety. Práve mráz zapríčinil túto udalosť. Nie, že by som ho nemala rada, veď je to šikovný umelec, no teraz vyšarapatil niečo, čo mi urobilo na čele dočasné vrásky.

Čítať viac

Festival púpavových chumáčikov

P1100386

Kráčala som prázdnymi ulicami prebúdzajúceho sa mesta a rozmýšľala som, čo zaujímavého by som ti mohla napísať. Pozorne som sledovala mestské jarky, hľadala som čo i len najmenší pohyb za mriežkou kanála. Nepohol sa tam ani len potkan, nieto ešte dáka zaujímavá bytosť ako napríklad permoník. Týchto tajnostkárov je ťažké zastihnúť i za súmraku. Kdeže by som ich ja zastihla teraz – za brieždenia. Nuž čo! Mykla som plecom a pozrela som sa pred seba. A mala som teda poriadne šťastie! Keby som sa pozrela o stotinu sekundy neskôr, asi by som si vymenila jedno železné objatie s pouličnou lampou. Rýchlo som sa jej vyhla a kráčala som ďalej. Čo si to tie dnešné lampy o sebe myslia?! Boli časy, ešte keď boli lampy slušné a vždy sa uhli ony, nie my – úbohí chodci.

Na jednej peknej ulici so starodávnymi budovami mi do očí udrela obrovská zelená ceduľa. Mala na sebe elegantný nápis zlatej farby – „KARPATSKÉ STREDISKO PRE MOKRADE“. A vtedy mi to došlo! Čítať viac

Môj vreckový drak

Stalo sa to hádam pred rokom, keď som prišla do voliéry. Všetky zvieratká boli ticho, upierali na mňa vystrašené pohľady. Najskôr som nevedela, čo sa deje, no potom som to zbadala. Jedna z klietok mala vyvalené dvierka a dvoch krásnych anduliek nikde nebolo. Moja tvár sa skrivila. Mohli mať tak krásne deti! On bol modrý so žltou hlavou, ona mala biele pierka, ktoré občas spestrila belasá škvrnka. Keď som si predstavila všetky tie zaujímavé mutácie… Ach, kto to spravil? Kto ich vypustil? Napádali ma rôzne myšlienky. Mám dákych nepriateľov, čo by nezastavil môj vlčiak Bella? Alebo mi chcel uškodiť niekto, kto ma dobre pozná? Určite nie je nikto taký. Tak čo sa potom stalo? Smutne som si sadla na prázdny hrniec obrátený hore dnom a mračila sa do zeme. Bella zatiaľ zvedavo čuchala po miestnosti. Bola neprirodzene aktívna, vrtela chvostom, občas ticho zapískala.

„Čo to robíš, psisko?“ spýtala som sa jej, keď neodtŕhala pohľad zo štrbiny za lavičkou, ktorá stála pri stene.

Bella sa na mňa veľavýznamne pozrela, no potom sa zas venovala štrbine. Zvedavosť mi nedala a nakukla som tam aj ja. Čítať viac