Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.      Čítať viac

Kulemov drahokam – časť druhá

Stepi

Krištáľová voda Nite sa pomaly blížila k brehom Severného mora. Niekoľko kilometrov od piesčitej pláže, hneď vedľa koryta rieky, stáli tri stany. Boli ukryté medzi vysokými stromami, človek by ich nebol zbadal ani z desiatich metrov, keby nevedel o ich prítomnosti. Zapadajúce slnko vrhalo na trávu rozľahlej stepi zlaté lúče. V krajine vládol pokoj. Aspoň sa to tak na prvý pohľad zdalo.

Zo stanu vyšla žena. Bledé vlasy mala zopnuté do dlhého hustého vrkoča, oči ľadovo-sivé ako zimný vietor prechádzali po okolí. Na tvári, kde, jej bledé líca vystupovali von, mala vytetované tmavé čiary a niekoľko ornamentov stáčajúcich sa na spánkoch. Prechádzali jej až na čelo, kde vytvárali obraz slnka. Patrila ku Kaánom, divému kmeňu Stepi. Bola odetá v neforemných kožených šatách z konskej kože, ktoré spolu s veľkými prsiami vytvárali nemotorný dojem. Na chrbte niesla spiaceho chlapca starostlivo zabaleného v kožušinách. V tábore bola sama už tri dni. Jej muž a ostatní sa nevracali. Čo môže tak výrazne predĺžiť obyčajnú pašu? Čítať viac

Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Jednorohá patália

Jednorožec pri západe

Ahoj! Chystám sa ti napísať ďalšiu príhodu, čo ma postretla na mojich potulkách životom. Ako si si iste všimol, od leta sa nám dni skrátili a vzduchom sa začal prelievať studený mráz. Na stromoch vytvára ihličky, na okná maľuje prekrásne kvety. Práve mráz zapríčinil túto udalosť. Nie, že by som ho nemala rada, veď je to šikovný umelec, no teraz vyšarapatil niečo, čo mi urobilo na čele dočasné vrásky.

Čítať viac

Nová Zem

Opäť sem pridávam ďalšiu z mojich poviedok. 🙂 Ak by sa vám zdala vytrhnutá z kontextu…. Áno, máte pravdu. Je z dlhého príbehu (románu), čo sa snažím písať a je kdesi zo šiestej časti. 🙂  Kira is me 🙂

Kira sa pozrela na veľkú skalu pred ňou. Poslednýkrát stála v lese sveta ľudí, bola plná očakávaní. Na skale sa objavilo drobné svetielko. Pomaly sa začínalo naťahovať a rozpínať, až vytvorilo vysoké zrkadlo. Kira k nemu pristúpila a dotkla sa ho ukbiela.magiaazovákom. Zavlnilo sa sťa vodná hladina a ukázalo jej vysoké vrchy Bariér, kde pred vekmi Kiru uväznili.

„ Je čas ísť.“ ozval sa tichý, no mohutný hlas Bieleho ducha, ktorý sa zjavil vedľa Kiry.

Bol veľký ako medveď. Chvíľu žiaril jasnejšie než slnko, no potom jeho telo nabralo bielu farbu.

„ Zvláštne.“ vzdychla: „ Najskôr som nenávidela tento svet, ktorý je tak odlišný od toho môjho, no teraz mi bude chýbať.“ povedala smutne.

Duch na ňu jemne dýchol.

Kira sa usmiala. Láska, ktorá z tejto bytosti vyžarovala bola nesmierne obrovská.

„ Môžem mať jedno prianie?“ pozrela naňho.

Čítať viac