Na ceste

p1010838bPomaly som kráčala hore schodmi, na chrbte mi visel ruksak, plecia mi k zemi ťahali hádam aj stokilové tašky, ktorých remene sa mi zarývali do tkaniva ako dva tupé nože. Keď som vyšla na platformu nástupištia vzdychla som si. Vlak mal osem vozňov. Pri každých dverách už stáli hlúčiky nedočkavých ľudí. Neponáhľala som sa, miestenku som zvierala pevne v ruke. S otráveným výrazom som nastúpila do vozňa číslo 6. Samozrejme na zlej strane. Kde tu bolo ešte voľné miesto zahádzané taškami. Miestenka ma viedla na opačnú stranu. Už z diaľky som videla ako je moja štvorka snáď celá prázdna. No keď som pristúpila bližšie, zbadala som, že pri okne sedí nejaký pán. V duchu som si pochvaľovala – aspoň sa nebudem tlačiť vedľa ďalších ľudí. Možno by som si pochvaľovala moju situáciu o pár sekúnd viac, keby ma neovalil nechutný zápach. Venovala som chlapíkovi druhý pohľad. Vyzeral dosť špinavo… Ehm, nevadí… Povedala som si v duchu a vyložila som si tašky na poličku. K sebe som si zobrala len kabelku – plánovala som sa totiž učiť, no nevedela som, že moje plány budú zmarené. Čítať viac

Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla. Čítať viac

Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac

Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.      Čítať viac

Kulemov drahokam – časť druhá

Stepi

Krištáľová voda Nite sa pomaly blížila k brehom Severného mora. Niekoľko kilometrov od piesčitej pláže, hneď vedľa koryta rieky, stáli tri stany. Boli ukryté medzi vysokými stromami, človek by ich nebol zbadal ani z desiatich metrov, keby nevedel o ich prítomnosti. Zapadajúce slnko vrhalo na trávu rozľahlej stepi zlaté lúče. V krajine vládol pokoj. Aspoň sa to tak na prvý pohľad zdalo.

Zo stanu vyšla žena. Bledé vlasy mala zopnuté do dlhého hustého vrkoča, oči ľadovo-sivé ako zimný vietor prechádzali po okolí. Na tvári, kde, jej bledé líca vystupovali von, mala vytetované tmavé čiary a niekoľko ornamentov stáčajúcich sa na spánkoch. Prechádzali jej až na čelo, kde vytvárali obraz slnka. Patrila ku Kaánom, divému kmeňu Stepi. Bola odetá v neforemných kožených šatách z konskej kože, ktoré spolu s veľkými prsiami vytvárali nemotorný dojem. Na chrbte niesla spiaceho chlapca starostlivo zabaleného v kožušinách. V tábore bola sama už tri dni. Jej muž a ostatní sa nevracali. Čo môže tak výrazne predĺžiť obyčajnú pašu? Čítať viac

Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac

Minca

MincaBol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Čítať viac

Lé, zelená krajina

Hojnosť. Plné sýpky. Výdatné dažde, slnečné dni. Truhlice plné zlata, zdravé potomstvo. Čo viac si môže človek priať? Ak vládne hojnosť, jej tieňom je spokojnosť a spolu so spokojnosťou ide ruka v ruke pokoj. Preteká cez ulice, vlieva sa do domov. Podobne tak bolo i v krajine zvanej Lé. Ľudia obrábali pôdu a pôda im rok čo rok vydala bohatú úrodu. Klasy mali plné hlávky, stromy sa skláňali k zemi pod ťarchou ovocia. Hory oplývali mnohým bohatstvom a neboli naň skúpe. Dovolili ľuďom brať z neho toľko, koľko uznali za vhodné. Život v Lé bol podobný životu v raji. Ľudia po mnohých rokoch, čo im vládla hojnosť takmer zabudli na hlad, bolesť, poznali len slabý odlesk žiaľu. Ale všetko sa raz skončí. Aj vláda hojnosti raz musela odísť. Stalo sa tak v okamihu, keď nad krajinou preletel tmavý tieň. Bol ako prízrak obrovského čudného vtáka. Zjavil sa na východe krajiny a v okamihu zmizol na jej západe. Nikto mu neprikladal dôležitosť. Na ďalší deň si naň už spomenul len málokto. No od toho dňa sa začala tvár krajiny Lé meniť. Prvá zmena nastala v Severných horách. Týčili sa k nebu ako mohutný múr pokrytý zeleňou, ale ich šíre lesy začali umierať. Lístok po lístočku, ihlička za ihličkou, lupienok po lupienku… Zo stromov začal unikať život. Nákaza sa zo stromov postupne šírila na rastliny, spaľovala každý kvet. Zvieratá utekali pred tmavou smrťou. Malý vrabec sediaci na jednom, zatiaľ ešte zdravom strome, smutne čvirikal. Čím nakŕmi vtáčatá? Krajina pustne. Nemá im čo dať. Preletel na druhý konár a opäť sa rozhliadol po zbedačenom kraji. V tom doňho narazilo telo ohavného tvora. Jeho predné laby boli zároveň čiernymi blanovitými krídlami. Telo mal pokryté chumáčmi zahnednutých štetín. Na pomenšej hlave s robustnou papuľou plnou ostrých zubov, ligotali sa mu veľké čierne oči. Bola v nich smrť. Bol v nich chlad. Jeho veľké uši zachytili každý pohyb bezbranného tvora, ktorý mohol nasýtiť jeho nekonečný hlad. Veľnetopier neváhal. Otvoril krvilačnú papuľu a odhryzol malému vrabcovi hlavu. Spustil sa na zadné laby až zostal visieť dole hlavou. Potom zhltol zvyšok svojej koristi. Zo západnej časti Severných hôr sa ozval rev. O chvíľu nato sa na nebi zjavil čierny mrak. Ale nebol to obyčajný mrak. Čítať viac

Tieň lesov

Stromy, vznešení páni lesného kraja, stáli rozmiestnení blízko pri sebe a za sprievodu jemného vánku nôtili pradávnu pieseň. Nad nimi blčalo jasné slnko. Naťahovalo lúče, snažilo sa ich pretlačiť až pod husté koruny stromov. Ležali tam veľké skaly. Obrastené machom a divokým brečtanom, skrývali vzácny poklad. V hlbokých puklinách ležalo na kope päť šteniat, ktoré si tam skryli vlky tohto lesa. Ticho spali na kope, zohrievajúc sa vlastnými kožúškami. Dve šteniatka na vrchu zacítili prítomnosť prichádzajúcich rodičov, ktorí sa vracali z lovu, nadšene vykukli z kamenistej skrýše. O chvíľu na to sa z kríkov vynorili dva svetlé, takmer biele vlky.

„Mami, mami! Oci, oci!“ kričiac vybehli im oproti.
Veľká biela vlčica hodila na zem kus mäsa zo srnky, čo ulovili nad ránom a pozorovala, ako jej deti spokojne jedia.

„Len si dajte, musíte zmocnieť.“ hovorila im a láskavo ich olizovala.

O chvíľu sa k nim pridali aj ďalšie vlky. Prvý šiel starý šedý vlk s ryšavými ušami, za ním kráčali tri vlčice. Dve tmavé huňaté samice, za ktorými sa vliekla drobná útla vlčica. K svorke sa pripojila len nedávno. Chvíľu sa navzájom oňuchávali, potom si spokojne políhali okolo čierneho otvoru v skale.

Biela vlčica vošla do tmavej nory aj s dvomi najzvedavejšími vĺčatami a zamierila ku kôpke prebúdzajúcich sa lapajov.
Čítať viac