Na ceste

p1010838bPomaly som kráčala hore schodmi, na chrbte mi visel ruksak, plecia mi k zemi ťahali hádam aj stokilové tašky, ktorých remene sa mi zarývali do tkaniva ako dva tupé nože. Keď som vyšla na platformu nástupištia vzdychla som si. Vlak mal osem vozňov. Pri každých dverách už stáli hlúčiky nedočkavých ľudí. Neponáhľala som sa, miestenku som zvierala pevne v ruke. S otráveným výrazom som nastúpila do vozňa číslo 6. Samozrejme na zlej strane. Kde tu bolo ešte voľné miesto zahádzané taškami. Miestenka ma viedla na opačnú stranu. Už z diaľky som videla ako je moja štvorka snáď celá prázdna. No keď som pristúpila bližšie, zbadala som, že pri okne sedí nejaký pán. V duchu som si pochvaľovala – aspoň sa nebudem tlačiť vedľa ďalších ľudí. Možno by som si pochvaľovala moju situáciu o pár sekúnd viac, keby ma neovalil nechutný zápach. Venovala som chlapíkovi druhý pohľad. Vyzeral dosť špinavo… Ehm, nevadí… Povedala som si v duchu a vyložila som si tašky na poličku. K sebe som si zobrala len kabelku – plánovala som sa totiž učiť, no nevedela som, že moje plány budú zmarené. Čítať viac

Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla. Čítať viac

Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac

Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac

Minca

MincaBol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Čítať viac

Lé, zelená krajina

Hojnosť. Plné sýpky. Výdatné dažde, slnečné dni. Truhlice plné zlata, zdravé potomstvo. Čo viac si môže človek priať? Ak vládne hojnosť, jej tieňom je spokojnosť a spolu so spokojnosťou ide ruka v ruke pokoj. Preteká cez ulice, vlieva sa do domov. Podobne tak bolo i v krajine zvanej Lé. Ľudia obrábali pôdu a pôda im rok čo rok vydala bohatú úrodu. Klasy mali plné hlávky, stromy sa skláňali k zemi pod ťarchou ovocia. Hory oplývali mnohým bohatstvom a neboli naň skúpe. Dovolili ľuďom brať z neho toľko, koľko uznali za vhodné. Život v Lé bol podobný životu v raji. Ľudia po mnohých rokoch, čo im vládla hojnosť takmer zabudli na hlad, bolesť, poznali len slabý odlesk žiaľu. Ale všetko sa raz skončí. Aj vláda hojnosti raz musela odísť. Stalo sa tak v okamihu, keď nad krajinou preletel tmavý tieň. Bol ako prízrak obrovského čudného vtáka. Zjavil sa na východe krajiny a v okamihu zmizol na jej západe. Nikto mu neprikladal dôležitosť. Na ďalší deň si naň už spomenul len málokto. No od toho dňa sa začala tvár krajiny Lé meniť. Prvá zmena nastala v Severných horách. Týčili sa k nebu ako mohutný múr pokrytý zeleňou, ale ich šíre lesy začali umierať. Lístok po lístočku, ihlička za ihličkou, lupienok po lupienku… Zo stromov začal unikať život. Nákaza sa zo stromov postupne šírila na rastliny, spaľovala každý kvet. Zvieratá utekali pred tmavou smrťou. Malý vrabec sediaci na jednom, zatiaľ ešte zdravom strome, smutne čvirikal. Čím nakŕmi vtáčatá? Krajina pustne. Nemá im čo dať. Preletel na druhý konár a opäť sa rozhliadol po zbedačenom kraji. V tom doňho narazilo telo ohavného tvora. Jeho predné laby boli zároveň čiernymi blanovitými krídlami. Telo mal pokryté chumáčmi zahnednutých štetín. Na pomenšej hlave s robustnou papuľou plnou ostrých zubov, ligotali sa mu veľké čierne oči. Bola v nich smrť. Bol v nich chlad. Jeho veľké uši zachytili každý pohyb bezbranného tvora, ktorý mohol nasýtiť jeho nekonečný hlad. Veľnetopier neváhal. Otvoril krvilačnú papuľu a odhryzol malému vrabcovi hlavu. Spustil sa na zadné laby až zostal visieť dole hlavou. Potom zhltol zvyšok svojej koristi. Zo západnej časti Severných hôr sa ozval rev. O chvíľu nato sa na nebi zjavil čierny mrak. Ale nebol to obyčajný mrak. Čítať viac

Tieň lesov

Stromy, vznešení páni lesného kraja, stáli rozmiestnení blízko pri sebe a za sprievodu jemného vánku nôtili pradávnu pieseň. Nad nimi blčalo jasné slnko. Naťahovalo lúče, snažilo sa ich pretlačiť až pod husté koruny stromov. Ležali tam veľké skaly. Obrastené machom a divokým brečtanom, skrývali vzácny poklad. V hlbokých puklinách ležalo na kope päť šteniat, ktoré si tam skryli vlky tohto lesa. Ticho spali na kope, zohrievajúc sa vlastnými kožúškami. Dve šteniatka na vrchu zacítili prítomnosť prichádzajúcich rodičov, ktorí sa vracali z lovu, nadšene vykukli z kamenistej skrýše. O chvíľu na to sa z kríkov vynorili dva svetlé, takmer biele vlky.

„Mami, mami! Oci, oci!“ kričiac vybehli im oproti.
Veľká biela vlčica hodila na zem kus mäsa zo srnky, čo ulovili nad ránom a pozorovala, ako jej deti spokojne jedia.

„Len si dajte, musíte zmocnieť.“ hovorila im a láskavo ich olizovala.

O chvíľu sa k nim pridali aj ďalšie vlky. Prvý šiel starý šedý vlk s ryšavými ušami, za ním kráčali tri vlčice. Dve tmavé huňaté samice, za ktorými sa vliekla drobná útla vlčica. K svorke sa pripojila len nedávno. Chvíľu sa navzájom oňuchávali, potom si spokojne políhali okolo čierneho otvoru v skale.

Biela vlčica vošla do tmavej nory aj s dvomi najzvedavejšími vĺčatami a zamierila ku kôpke prebúdzajúcich sa lapajov.
Čítať viac

Túžba konca

Na východe vychádzalo slnko, celú krajinu zalievalo svojím teplým svetlom. Bolo krásne júnové ráno. Vtáky poletovali vzduchom a nahlas štebotali. Najhlasnejší z nich bol malý drozd. Sedel neďaleko veľkého domu maslovej farby a nahlas oznamoval svoju existenciu. Stalo sa mu to takmer osudným. V okamihu, keď naňho vyskočil tučný kocúr, rýchlo vzlietol a preletel okolo otvoreného okna, v ktorom stál malý bonsaj. Patril prebúdzajúcej sa Viky. Za normálnych okolností by ešte spala, no drozdí spev ju zobudil. Pomaly pootvorila oči a vystrčila hlavu z množstva vankúšov. Vzdychla… Ani náhodou sa jej nechcelo vstať. Skúšky sú za ňou, tak prečo by mala tak skoro vychádzať z mäkkej postele? Voľné dni si treba užiť!
Viky si zapravila dlhé svetlé vlasy za ucho a pozrela sa von oknom. S počasím bola spokojná. Jej malý stromček, čo stojí na okne už od jej narodenia začínal pučať. Usmiala sa.
Po izbe sa rozľahol hlasný zvuk, signalizujúci príchod novej SMS-ky. Tón ani len nestihol doznieť a Viky už držala mobil v rukách. Na displeji svietil nápis „MILÁČIK <3“. Viky nečakala a správu otvorila. V tom momente sa úsmev stratil z jej peknej tváre.

„Viky, prepáč, ale je koniec. Náš „vzťah“ ma už nebaví. Prosím nevolaj mi, nepíš, ani za mnou nechoď.“

Viky sčervenela. Chvíľu uvažovala, či si z nej Lukáš nestrieľa, no nemal to vo zvyku. Nevolať? Nepísať? Tak to určite! To si myslí, že takéto slová napíše len tak?! Viky zúrivo vyťukala dobre známe číslo, až jej dlhé upravené nechty nahlas narážali na obrazovku… No Lukáš nedvíhal.
„Panghart!“ zavrčala a vytiahla sa z postele.
V spodnom prádle prebehla k ružovému notebooku a zapla ho. Kým sa všetko načítalo, otvorila skriňu a chvíľu do nej pozerala. Veci boli pekne poukladané na pravidelne rozložených kôpkach, rozdelených podľa farby a druhu oblečenia. Viky si rýchlo premerala každú z nich a nakoniec si vybrala. Dlhé nožičky natiahla do riflových minikraťasov a na vrch si prehodila ľahké tielko bielej farby. Ešte raz si zívla a nervózne prebehla k malému laptopu, ktorý bol položený na veľkom stole. Akonáhle sa dostala na Facebook, otvorila správy a písala:

„Lukáš?! Povedz mi, že si to nemyslel vážne. SMS-ka? Prečo sa chceš rozísť? Ako sa opovažuješ urobiť mi niečo takéto? Toto by ozajstný chlap nespravil. Som zvedavá, ktorá k*rva ťa na to nahovorila. Ale neboj, ja na to prídem.“

Stlačila enter a hneď sa začala hrabať v profile priateľa, ktorý chcel vycúvať zo vzťahu. Včera si pridal medzi priateľov dáku ryšavú babu. Vraj Nikuš Ka…! Viky v duchu zavrčala. Stískala myšku a rozmýšľala, či jej napíše. Počítač však zažblnkal skôr ako stihla čokoľvek urobiť a oznámil príchod novej správy.

Čítať viac

Kúzlo

Zakrádala som sa pomedzi tmavé budovy pri pobreží, až kým som nezačula hlasy. Boli šepotavé, kradmé. Potichu som si vytiahla fotoaparát a mikrofón z tašky. Prišla som bližšie ku kraju jedného z domov. Za rohom najvyššej budovy blízko kríkov som zacítila prítomnosť ľudí.

„Máte peniaze?“ opýtal sa šeptom jeden z hlasov.
„Podľa toho, či nám máte čo ponúknuť.“ odpovedal druhý…

Volám sa Jane Blayová a pracujem pre políciu. Už dlho som na stope týmto ľuďom. Predávajú na pláži drogy. Som čosi ako detektívka, no určite nie obyčajná. Poväčšine nezatýkam ľudí, len získavam dôkazy, ktoré ich neskôr usvedčia. Moje služby sú vynikajúce, nemôže ich poskytnúť len tak hocikto. Chcete vedieť prečo? Za chvíľu sa to dozviete.

„Dve kilá v čistom. Viac zatiaľ neprišlo.“ vravel muž v tme.

To som už nahrávala jeho slová. Dnes nebol jeho dobrý deň. Títo chlapci boli vždy ostražití, no žiaľ, nerátali s agentkou, ktorá by ich permanentne sledovala. Všetko mohlo vyjsť. Žiaľ, urobila som chybu. Nedávala som dobrý pozor. Môj foťák spadol na zem a hlasno zarachotil. Hlasy stíchli. Do očí mi zasvietilo jasné svetlo. V okolí sa ozval sa ohlušujúci výstrel.

Čítať viac

Príbeh nežnej tmy

Na našom svete je mnoho krásnych miest i stvorení. Slnko je pre nás symbolom nádeje, bojíme sa noci. Niekde však žijú ľudia, ktorých svojim plášťom chráni Tma.

Kedysi dávno, vo vysokých horách, v jednom banskom meste žili ľudia. Neboli ako ľudia z iných miest. Muži z tohto mesta vstávali za tmy a vchádzali do hlbokých baní. Keď z nich vyšli, slnko už bolo ďaleko za horami. Ich ženy sa starali o domy v skalách, kde mali len malé okienka. Keďže tam nemali dobré podmienky pre pestovanie rastlín, zväčša zostávali zavreté dnu a opracovávali vzácne kamene. Práca týchto ľudí bola ťažká, no ich duše boli zvyknuté a ich telá sa naučili žiť týmto spôsobom. Postupne sa prispôsobili tme, sama tma im otvorila náruč a ukázala im svoju krásu. Bane – jaskyne bohatstva, im otvárali nové chodby, kameň sa im poddával akoby bol len hlinou. Títo ľudia si uvedomovali svoju odlišnosť, no naďalej zostávali priateľskými. Nechceli sa správať nadradeno, chceli si zachovať otvorené srdcia. Po desaťročia sa v meste rodili bledé deti, z ktorých rástli krásni ľudia. Ich pokožka a vlasy boli ako čerstvo napadaný sneh. Ich oči mali svetlobelasú farbu, neobľubovali silné svetlo. Nemali radi slnko. Ich zrenice okúzlilo chladné svetlo Luny, ktorá vládne nociam. Kupcovia, čo do mesta prichádzali sa ich postupne začali báť. Nechápali ich spôsob života, a tak šírili rôzne príbehy po celej krajine. Zlé chýry o divných démonoch, čo obsadili najbohatšie banské mesto, sa doniesli k panovníkovi tej krajiny. Preľaknutý poslal do toho mesta celú armádu. Keďže kráľovské mesto bolo ďaleko, vojaci museli putovať dňom i nocou. Vtedy noc pohla svojim závojom a vyslala veľkú sovu, ktorá varovala bledých ľudí, pred istou smrťou. Keď vojsko dorazilo do mesta, nenašli nikoho. Nebolo tu náznaku po ľuďoch ani démonoch. Mesto bolo prázdne, bane boli zavalené obrovitánskymi kameňmi, ktoré by neodvalila žiadna ľudská ruka, ani žiadna iná sila nimi vynaložená. Takto sa bledí ľudia zachránili pred zlobou a nepochopením. No útek do podzemia sa stal aj zárodkom pyšnosti, ktorá v ich srdciach vzrástla ako tŕnie v úrodnej pôde. Boli nenávidení a sami začali nenávidieť. Do ich myslí sa vkradla myšlienka vlastnej dokonalosti. Už nechceli byť ďalej utláčaní a znášať krivdy. Oddelený od slnečného sveta, začali si budovať vlastnú krajinu.
Ak si myslíš, že ich život musel byť pustý, tmavý, studený… Mýliš sa! Bledí ľudia si vybudovali veľké mesto, vydlaždené drahými kameňmi a kovmi. Volalo sa Fásil. Malo rozsiahle záhrady plné žiariacich kvetov a ovocných stromov, ktoré nepotrebovali slnko. Vydávali vlastné svetlo, ktoré bolo vždy jemné, mihotavé. Bledí ľudia objavili podzemné lúky aj lesy a po nejakom čase našli pod zemou zvieratá, ktoré im nahradili, ovce, kravy i kozy. Pravidelne sa vydávali na lov ohnivých prepelíc, pretože ich mäso a vajcia boli vychytenou pochúťkou. Bledí ľudia boli krásni. Mali výrazné rysy a jemnú pokožku. Keď chceli, ich bledé vlasy v tme jemne žiarili a pokožka dokázala striebristo svetielkovať. Oblečenie si tkali z jemnej látky, čo získavali zo zvláštnych rastlín, ktorých korene pojedali skaly. Zdrojom tepla, pre nich boli lávové žili. Bol to dar jaskýň v podobe vriacej magmy, pretekajúcej v žilách z priezračného kameňa. Prechádzala cez ich domy, dala sa nájsť všade v podzemí. Z bledých ľudí vznikol mocný národ – národ Naumov. Zvolili si kráľa, ktorý im pod symbolom veľkej sovy vládol a zveľaďoval krajinu. Naumovia si zakladali na vzdelaní. Od malička im bola do sŕdc vkladaná hrdosť. Jedinou výnimkou, ktorá nepodľahla pýche, sa stal najmladší syn pätnásteho kráľa Naumov. Mal dostatok jedla, hračiek, venovali sa mu tí najlepší učitelia. Počúval príbehy o hlúpych a poverčivých ľuďoch „Zhora“, ktorí sú závislí od horiacej gule. Najčastejšie počúval príbeh, v ktorom bol jeho národ zahnaný do Podzemia. Princ počúval všetko s veľkým záujmom, no nenávisť k tým iným ľuďom vo svojom srdci nenašiel. Zo všetkého najradšej mal uháňanie po podzemných pláňach na svojom vernom tátošovi, aj keď to bolo už pre niektorých staromódne. Jeho „tátoš“ však nebol kôň. Bolo to zviera podobné byvolovi. Chrbát nemalo taký mohutný, ako to u byvolov býva. Jeho rohy boli vyhnuté viac dopredu. Mal čiernu farbu a jeho oči nebezpečne tleli. Zadné nohy sa končili kopytami, no predné na prvý pohľad vyzerali ako veľké psie laby.
Magmír, tak sa naumský princ volal, i teraz vysadol na svojho byvola a odišiel z Fásilu. Poznal už takmer všetky kúty tejto nezvyčajnej krajiny bez slnka, okrem Skalísk a Zakázanej oblasti. O Skaliskách vedel zo školskej lavice. Žili tam rôzne krvilačné tvory, ktorým by nik nechcel skrížiť cestu. No Zakázaná oblasť ostala preňho záhadou. Nikto mu o nej nechcel nič povedať. Učitelia, otec i matka, všetci mlčali. Čo sa na tom území stalo, že tam nikto nechodí? Dlho fantazíroval o tom, čo sa v nej nachádza. Ako malý si predstavoval ako objavuje nové oblasti. A tentoraz už nehodlal zostať len pri fantazírovaní. Popchol byvola a vyrazil tým smerom po tajných cestičkách. Tma bola jeho sprievodkyňou, sem-tam ju odohnal žiariaci strom či ker.
Magmír zastal niekoľko metrov od vysokého múru, čo oddeľoval Zakázanú oblasť od oblasti Fásilu. Na vrchu masívneho múru boli asi dvadsať centimetrov dlhé diamantové ostne. Spoza neho vychádzalo jemné svetlo, ktoré sa na ostňoch lámalo, a tak bodce pôsobili krásne a hrozivo zároveň.

„Tak, ideme na to!“ zašepkal Magmír pre byvola.

Zviera zafučalo a rozbehlo sa. Na prvý pohľad vyzeralo ťažkopádne, no za krátky čas nadobudlo obrovskú rýchlosť a ľahkosť geparda. Pred múrom sa odrazilo a preskočilo ho s peknou rezervou. Byvol dopadol na zem zarastenú svetielkujúcou trávou. Jaskyňou prešlo mierne zadunenie. Magmír užasnuto otvoril ústa. Za múrom sa rozprestieral obrovitánsky priestor. Krásna krajina sa tiahla po veľjaskyni s vysokánskym stropom. Zakrývali ju byliny i vysoké stromy. Les sa na druhej strane zvažoval do kopca. Popri stenách poletovalo množstvo štebotajúcich podzemných vtákov, ktoré tam mali svoje hniezda. Sem-tam mohol zahliadnuť i ohnivú prepelicu.

Oni zakázali raj!“ pomyslel si.

Opäť popchol byvola a plný nadšenia sa rozbehol naprieč tou nádherou. Cválali dlho, Magmír nemal v úmysle vrátiť sa do Fásilu niekoľko dní. Zašiel až do stredu veľkej lúky. Zastavil sa pri kamennej praskline, v ktorej pramenila studená voda. Z vrecka vytiahol zlatú guličku s priemerom asi štyri centimetre. Stlačil na nej malý nenápadný gombík, zlatý obal urobil „puk“ a odklopil sa. Odhalil ďalšiu, o trochu menšiu guličku. Bola čierna, no jej ľavá strana žiarila jasne ako mesiac.

mesačný svit„Ou!“ vzdychol Magmír, keď zistil, koľko je hodín.

Gulička, mesačný svit, ako ju Naumovia volali, slúžila na meranie času. Práve teraz ukazovala neskorú nočnú hodinu, ktorá sa blížila k tým ranným. Magmír pre svoje nadšenie z novej krajiny zabudol na čas. Ihneď si zložil vak z chrbta a vytiahol dve deky. Priviazal byvola o blízky strom a predtým ako sa uložil k spánku zajedol si tunajšieho šedého chleba.
O niekoľko hodín ho zobudilo nervózne prešľapovanie jeho zvieracieho priateľa. Magmír ho slovom upokojil a rozospato sa poobzeral po okolí. Z tmavej pukliny, čo bola v kamennej stene neďaleko neho, vybehla čierna šmuha. Uháňala ako o život. Bola to antilopa, ktorú niečo vystrašilo. Nebolo treba dlho čakať a zjavila sa príčina jej strachu. Za obrovského hluku za ňou vybehla svorka vresgov. Vresgy boli dravé zvieratá, ktorým takmer nikdy neunikla korisť. Ich hlavy pripomínali vlkov, no telá sa podobali tigrom. Boli vysoké asi meter a štvrť. Mali dlhšiu srsť, hrôzostrašné tesáky a ostré pazúre. Vedeli zostať nespozorované, pohybovali sa potichu ako smrť. Ich krvilačné oči mali svetlobelasú farbu. Boli odleskom ich neľútostnej povahy. Zaujaté antilopou prebehli okolo Magmíra. Ten strachom skoro zamrel. Vedel čo sú zač a vedel aj to, že mal poriadne šťastie. Akonáhle boli vresgy dosť ďaleko, odbehol s byvolom ďalej od smrteľného nebezpečenstva, no to ďalej od Fásilu. Cestou začul hrôzostrašný škrek. Znel vresgako vrieskanie mŕtvych duší, ktoré si odpykávajú svoj trest a zároveň sa tešia na utrpenie iných, ktoré budú môcť spôsobiť. Vresgy takto oznamovali, že ich lov sa stal úspešným. Magmír vzdychol a zoskočil z byvola. Jeho nohy sa zaborili do hustej hebkej trávy. Netrvalo dlho a našiel v nej drobučké kríčky, na ktorých rástli sladké bobule. Neváhal a najedol sa. Lenivo sa váľal v svetielkujúcej tráve, šťuchal do zvláštnych kvetov, ktoré vypúšťali do vzduchu svietiace semienka. Mal chuť zostať tu na veky.
Z pokojnej nálady ho vyrušilo tlmené búchanie, ktoré otriasalo zemou pod ním. Prichádzalo z lesa. Magmír nevedel, čo je jeho zdrojom. Pripomínalo mu zvuky, ktoré bolo občas počuť vo Fásile pri nejakej stavbe. No žeby sa tu nachádzali ľudia? Vytiahol nôž z vaku a potichu sa rozbehol k lesu. Keď vošiel medzi stromy, ovanul ho mrazivý vzduch. Striasol sa. Búchanie opäť zaznelo. Magmír šiel hlbšie a hlbšie až prišiel k veľkej skale. Pod ňou bola diera. Má do nej vojsť? Zvuk prichádzal stadiaľ, no čo ak sa tam ukrýva niečo nebezpečné? Buchot sa už viac neozval. Magmír sa dotkol skaly na mieste, kde sa začala zahýbať dovnútra. Bola tam taká tma, že ani jeho oči, prispôsobené na šero nič nevideli. Zamračil sa. Rukou pošúchal kameň na niekoľkých miestach. Sústredil sa na jedno miesto, do ktorého silno buchol. Kameň sa na tom mieste odlúpil a ukázala sa oranžová žiara. Jedna z lávových žíl. Sálalo z nej teplo. Magmír sa usmial, chvíľu sa zohrieval a potom vošiel do diery. Svoj prst ťahal od lávovej žily stále po kameni. Tá sa začala rozrastať a nasledovala ho. Magmír objavil chodbu. Chvíľu sa zvažovala nadol, potom ho istú chvíľu viedla rovno a nakoniec začala prudko stúpať. Čím vyššie šiel, tým bola lávová žila užšia, až úplne zanikla. Magmír si mlčky vybral z vrecka mesačný svit a svietil si ním. Chodba sa končila ďalšou úzkou prasklinou. Magmír ňou prepchal a ocitol sa na dlhej chodbe. Vyzerala akoby ju niekto dôkladne vybudoval.

„Hej, chlapi! Ale pohnite, už je záverečná!“ zakričal chrapľavý mužský hlas spoza rohu a ťažko zakašľal.

Magmír rýchlo zaklapol mesačný svit a stíchol. Kroky sa vzdialili, až zanikli v dlhom ťahavom rachote.
Keď okolie stíchlo, Magmír sa odvážil ísť smerom, odkiaľ prišiel hlas. Srdce mu splašene bilo. Za rohom našiel vysokánsku šachtu, po ktorej by sa len ťažko vyšplhal hore, pretože bola príliš široká na to, aby sa mohol zaprieť o jej steny, no i tak ho tento objav naplnil nadšením. Tušil, že našiel chodbu, ktorou sa môže dostať na Povrch. Uvidí miesto, skadiaľ pochádzajú jeho predkovia. Uvidí oblohu, uvidí i očarujúci mesiac! Magmír sa zamračil. Musí nájsť nejakú chodbu, ktorou by bezpečne vyšiel hore. Opäť otvoril mesačný svit a začal blúdiť po banských chodbách. Vzduch tu bol prašný, strop bol nepríjemne nízko. Asi o polhodinu neskôr našiel v stene úzku škáru. Prúdil z nej čerstvý vzduch. Chytil sa jej okraja a začal ho v ruke mrviť akoby mal svaly z ocele. Chvíľu mu to trvalo, no nakoniec vytvoril dostatočne veľký otvor, aby cezeň prešiel. Našiel úzku prasklinu, ktorá viedla von z Podzemia. Neváhal a začal sa ňou ťahať hore. Bolo to namáhavé, pretože chodba sa každú chvíľu zužovala a on si musel budovať vlastnú chodbu. Jediným jeho šťastím bolo to, že mal priazeň samotnej zeme. Keď ho už opúšťali posledné sily, prasklina prudko zmenila smer. Rovno pred ním sa zjavilo jemné svetlo. Mesačný svit ukazoval naumské poludnie. Magmír sa z posledných síl vytiahol von zo skaly. Ovzdušie tu bolo príjemné, možno príjemnejšie ako to vo Fásile. Do tváre sa mu zaprel jemný vietor. Uťahaný princ sa zvalil na zem. Pomedzi konáre stromov, prvýkrát vo svojom živote zazrel nočnú oblohu. Milióny hviezd zdobilo čierne nebo. Nebolo na ňom ani obláčika. Mesiac však Magmír nevidel. Teraz ho však trápila iná vec, než bola nočná obloha. Bol hladný a smädný. Postavil sa na nohy a podišiel k malému žblnkotajúcemu potôčiku. Ten síce uhasil jeho smäd, no hlad pretrval. Nevedel, čo robiť, tak sa vybral za nosom. Išiel dolu kopcom a skúmal neznámu krajinu. Stromy a iné rastliny tu boli také tmavé a tráva zvláštne hustá. Vzduch voňal úplne inak ako dole pod zemou. Chvíľu uvažoval nad touto inou krajinou, no potom slastne vzdychol a zapozeral sa na oblohu. Nekonečný a prekrásny priestor, ktorý sa mu rozprestieral nad hlavou. Zrazu pomedzi stromy zazrel mihotavé oranžové svetlá. Išiel za nimi, až prišiel k nízkym budovám. Najskôr boli budovy len riedko postavené, ich okolie tvorili záhradky a políčka. No ako užasnutý Magmír kráčal, vyrastali pred ním vysoké krásne domy. Vyzerali inak ako tie vo Fásile. Ich steny boli potiahnuté jemnou omietkou zdobenou elegantnými ornamentami. Magmír po nich prešiel rukou. Bol nadšený. Ako mohli hlúpi ľudia, ktorí sú zlí, vytvoriť ornamenty kvetov? Postavy malých detí a pekných dám? Prečo sa mu nikto nezmienil o tom, aká je nebeská obloha nádherná? Kládol si mnoho otázok,, na ktoré nepoznal odpovede.
Vtedy sa do prázdnej ulice ozval vrzgot dverí. Z jedného z domov vybehla útla postavička v šatoch a rozbehla sa do tmavých ulíc mesta. Zaujala Magmírovu pozornosť. Možno sa ho nezľakne, ktovie akí sú teda tunajší ľudia. Možno jej nebude vadiť jeho bledá farba. Rýchlym, no tichým krokom sa vybral za ňou. Osôbka šla po uliciach, ktoré neosvetľoval mihotavý plamienok lámp. Trápila sa s tmou, nevidela na cestu. Stúpala do chladných mlák, padala na vytŕčajúcich kameňoch. Magmír ju s ľútosťou pozoroval. Osôbka sa nakoniec oprela o múr jedného z domov a nahlas sa rozplakala. Magmír zastal. Naozaj ju nechce vystrašiť. Pokrčil nosom a spravil grimasu. Nadýchol sa a v pomalom kroku zažmúril oči. Keď ich otvoril, videl iba dve čierne oči na bledej tvári, čo sa naňho udivene pozerali.

„Ty si duch?“ spýtala sa dievčina, utierajúc si slzy.

Magmírova pokožka striebristo svietila a jeho vlasy boli ako jemný svietiaci hodváb. Keď žiaril, jeho zrak nebol v tme až taký dobrý, pretože ho oslepoval vlastný jas.

„Ja… Nie som…“ povedal Magmír: „ Môžem ísť k tebe bližšie?“ spýtal sa nesmelo.

Dievča naňho uprelo vystrašený zrak.

„Tak nie. Zostanem tu,“ mykol plecom: „Prečo si smutná?“ opýtal sa dievčaťa.

To sa namiesto odpovede znova rozplakalo a oprelo si hlavu o kolená.

Magmír si nevedel pomôcť. Predsa k nej podišiel a pohladil ju po vlasoch.

„To bude dobré.“ povedal, no nemal tušenia, prečo dievča plače.

„Nič nebude dobré! Nič!“ vykríkla.

„Prečo sa tak smutne pozeráš na tento krásny svet?“

Dievča opäť zdvihlo zrak.

„Neviem kto si a ani prečo žiariš. No viem jediné. Nemusíš sa vydávať. A určite nie za starého muža, ktorého ani nepoznáš.“ ronila slzu za slzou.

Magmír sa zamračil.

„Kto ťa k tomu núti?“

„Otec, rodina… Všetci!“

„Prečo sú na teba takí zlí?“

„Nie sú na mňa zlí. Dajú mi všetko, no vyžadujú poslušnosť.“

„Viem ako to myslíš. No aj tak nechápem. Prečo ťa dávajú niekomu, o koho nestojíš?“

Dievčina ho prebodla pohľadom.

„Ako to, že sa pýtaš takéto otázky? Veď aj ty, keby si mal majetok a zažiadal by si ktorúkoľvek devu, jej rodičia by ti ju dali. Tak to tu proste chodí.“ povedala.

„V mojej krajine nie.“ zakrútil hlavou Magmír.

„V tvojej krajine?“ spýtalo sa dievča akoby bol bláznom.

„Áno. V krajine Naumov.“ usmial sa.

„Nikdy som o takej krajine nepočula.“

„Ja viem.“ povedal Magmír milo.

„Kto si?“ spýtala sa dievčina a odtiahla sa od neho.

„Volám sa Magmír. Prišiel som sem z Podzemia a som strašne hladný.“ povedal, keď mu nahlas zaškvŕkalo v bruchu.

Dievčina zakrútila hlavou. Tento svietiaci fagan si z nej ešte aj uťahuje!

„Neveríš mi?“ Magmír sa zamračil, až sa jeho obočie spojilo.

„ Jasné, že ti neverím. Kto by veril takému nezmyslu?“

Magmír si siahol do vrecka a vytiahol z neho mesačný svit.

„Na! Isto nemáte takéto hodinky.“ podával jej zlatú guličku.

Dievča ju váhavo zobralo do rúk a zvedavo si ju obzrelo.

„Tak predsa nie si až taký chudobný.“ skonštatovalo.

„Zlato? Pfff… Máme ho skoro všade. Ide o vnútro guličky.“ povedal a ukázal jej malý gombík.

Gulička sa otvorila a mesačný svit jasne zasvietil. Bol takmer celý biely. Svetlo na ňom prerušovali sivé fliačky – mesačné škvrny.

„Ako to funguje?“

„Ak ti mám pravdu povedať, tak neviem. Ale je to spomienka na staré časy, keď sme ešte žili pod nebeskou oblohou. Je to asi jedna z vecí, ktorá nám chýba najviac. Ale žiaľ, veľmi si to neuvedomujeme. Svit momentálne ukazuje hodinu po poludní.“

„Je neskorá noc.“ protestovalo dievča.

Magmír mykol plecom:

„Asi to máme prehodené. Vaša noc je celkom svetlá.“

Dievča na to nepovedalo nič, len skúmalo svietiaceho Magmíra.

„Mal by som sa pobrať naspäť. Keby niekto od nás zistil, kde som to bol… Joj, nechcem si to ani predstaviť!“ povedal a zdvihol sa.

Vtedy ho dievčina bleskovo schmatla za ruku. Magmír zastal a pozrel na jej jemnú rúčku, ktorá ho držala za predlaktie. Bola studená ako ľad. Hoci vyzerala útlo, držala ho pevne.

„Páni, ty si ľadová!“

„Ak si hovoril pravdu… Zober ma so sebou!“

„Vylúčené! Naumovia nenávidia ľudí Zhora.“

„Získam si ich!“

„Ublížia ti.“ povedal Magmír a zakrútil hlavou.

Žiara na jeho pokožke zmizla a vykročil vpred. Dievčina ho však i napriek jeho nesúhlasu nasledovala.

Magmír zrýchlil krok, už bol opäť pri lampách.

„Nechoď za mnou!“ zavrčal.

Dievča ho však neposlúchlo, a náhlilo sa za ním. Nezastalo, ani keď vošli do hustého lesa. V hlave mala jediné. Útek z domova. Nechce sa vydať za starého muža, nezvládla by toto bremeno. Bolo to proti jej ideálom, proti jej presvedčeniu. Ak by ušla do iného mesta, otec by ju tam našiel. Ale ak tento svietiaci čudák hovorí pravdu aspoň z časti, mohla by začať nový život. Úplne odznovu. Nebude to ľahké, no je zručná, pri najhoršom by upratovala v nejakom veľkom dome, alebo by mohla variť… Magmírovi sa zas vôbec nepozdávalo, že ide za ním. Ak by prišiel domov len sám, už i tak by mal problém, že si neplnil kráľovské povinnosti niekoľko dní. Keby niekto zistil aj to, že bol v Zakázanej oblasti, mal by o problém viac, a ešte keby k tomu prirátali aj pobyt pri ľuďoch Zhora, riskoval by celé svoje postavenie. Ak za ním toto dievča pôjde, určite by ju zabili. Je úplne odlišná. Jej oči a vlasy sú tmavé, vôbec sa neponáša na Naumov. Prezradila by sa. Popravde si ani nechcel poriadne predstaviť, do akého veľkého problému by sa to zamotal… Alebo sa už doňho zamotáva?
Zastavil sa až pri štrbine, z ktorej vyšiel na Povrch.

„Teraz už vážne odchádzam. Nie že ma budeš prenasledovať! Bolo by to naozaj hlúpe!“ prebodol ju vážnym pohľadom.

„Volám sa Alica.“ vyhŕklo z dievčaťa.

Magmír sa jemne uklonil:

„Bolo mi potešením vás spoznať, slečna.“

„Ešte si nevidel deň! Trepal si sa sem, a teraz si to chceš nechať ujsť?“ snažila sa ho presvedčiť, získať trocha času.

Magmír zaváhal. Zvedavosť v jeho vnútri bola obrovská.

„Môžem ti porozprávať o mojom svete. Odpoviem ti na všetky otázky, čo sa ma opýtaš.“ chytila ho za ruku.

„Ale do môjho mesta, Fásilu, ísť nemôžeš.“

„Prosím, ja nechcem zostať s tým mužom!“ hľadela mu priamo do svetlých očí.

Magmír videl, ako sa jej v nich zaleskla slza.

„Toto na mňa neskúšaj!“ vrtko sa jej vytiahol z rúk, no do štrbiny neskočil.

Na Alicino prekvapenie zašiel ku skale, čo trčala z vrchu. Sadol si k nej a oprel sa. Alica si k nemu prisadla. Naskytol sa im výhľad na dolinu, v ktorej ležalo neveľké mesto.

„Aké je slnko?“ opýtal sa po chvíli pozerania na východ, kde obloha začínala blednúť.

„Slnko… Ešte nikomu som ho neopisovala. Je veľmi jasné… Guľaté a teplé. Nemôžeš sa doňho pozerať, lebo by ti spálilo oči.“ odvetila.

„Takže vám vadí?“

„Nie. Je krásne. Dokáže ohriať uzimené telo, dokáže oživiť celú krajinu. Dáva vzrast kvetom, kvôli nemu dozrieva úroda. Ak chvíľu počkáš, uvidíš ho.“

„U nás úroda dozrieva i v tme.“ povedal Magmír a zahniezdil sa na mieste.

Zvedavo sa rozhliadal po okolí. Tento svet sa mu páčil. Farby boli všade. Pokrývali všetko, robili krajinu takou pestrou… Naumský princ sa zrazu cítil úplne voľný.
Magmír aj Alica sa mlčky pozerali vpred. Obďaleč počuli kroky baníkov náhliacich sa do baní. Magmír tuho premýšľal, kde by mohol Alicu ukryť, keď už sa na to dal a ako by jej nosil jedlo. Alicina myseľ bola úplne inde. V myšlienkach sa lúčila so svojimi príbuznými. Rozmýšľala aj nad Magmírom. Môže mu veriť? Má dôvod jej pomáhať? Nenechá ju umrieť? Pozrela sa naňho. Začínalo sa brieždiť, tak si ho mohla prezrieť detailnejšie. Vedela, že Magmír o jej skúmavom pohľade vie. Prechádzala ním po jeho dlhých pružných nohách, po hrudi oblečenej v čiernom hábe, ktoré bolo pretkané striebornou niťou. Nakoniec sa zastavila pri jeho tvári. Bola celkom pekná. Magmír mal vysoké čelo, cez ktoré padali pramene strapatých bielych, asi palec a pol dlhých vlasov. Jeho oči boli bledšie než nebo cez pravé poludnie. Pod úzkym nosom mal tenké dlhé pery, ktoré boli od jeho bledej pokožky len trochu tmavšie. Jemne sa uškŕňali. Alica sa zrazu odvrátila a zatvárila sa urazene, hoc nemala dôvod. Magmír na to nereagoval. Jeho pohľad sa stále upieral na východ. Začínalo sa brieždiť. Noc odchádzala do zabudnutia, vládu preberal deň. Pri východných horách, za jemnými povlakmi oblakov, čo prišli z neznáma, sa odrážala červená žiara. Slnko sa začalo pomaly dvíhať ako obrovský ohnivý drak plný lávy. Jeho žiara bola taká silná, že sa odrážala od celej hladiny nebeského oceánu. Magmír si musel privrieť oči. Prúdy slnečného ohňa zalievali a prebúdzali celý svet. Alica nadšene natočila k slnku svoje skrehnuté ruky a užívala si to príjemné zjavenie. Magmír zostal nehybne užasnutý tým silným jasom. Ešte nikdy nevidel toľko svetla. Bolo to pre neho krásne, no nedokázal sedieť na slnku dlho. Zrazu sa schytil a ukryl sa za skalu.

„Kam bežíš?“ opýtala sa ho Alica.

„ Nemôžem. Pália ma oči. Strašne!“ odpovedal a šúchal si ich.

Alica prišla za ním.

„Nikdy som nevidel toľko farieb pokope a určite nie takých teplých. Pekných.“

„Tvoja krajina nemá farby?“ zadivila sa Alica.

„ Má, ale oveľa menej. Žiaria do tmy ako studený oheň. Všetko má trochu iné tvary. Nemysli si však, že môj svet nie je krásny! Znamená pre mňa všetko, aj keď som zo zvedavosti vyšiel Hore.“

„Neviem si to predstaviť. Celý čas ste zavretí v jaskyni.“

„A predsa chceš ísť so mnou.“ zafrflal Magmír.

„Nechcel si sa pýtať?“ zmenila tému.

„Chcel. Ale poďme pod stromy. Tu za chvíľu dopadnú slnečné lúče. A nemáš niečo na jedenie?“

„Môžme pohľadať lesné plody, alebo hríby. Do mesta sa vracať určite nebudem.“

„Dá sa tu nájsť dosť jedla?“

„Ak budem mať šťastie, tak sa možno najeme dosýta. Viem o starom opustenom sade čerešní! Je tu neďaleko!“ povedala Alica a vykročila vpred.

Smelo vykračovala lesom, šaty si držala zdvihnuté. Na chvíľu vyzerala hrdo a majestátne ako labuť. Magmír ju mlčky nasledoval.
„Ty to tu poznáš, že?“ spýtal sa.

„Ako malá som sem chodievala. No potom prišli povinnosti.“

„Máš to tu rada?“

„Veľmi.“

„A tvoja rodina? Máš súrodencov? Z akých pomerov pochádzaš?“

„Nechcel si sa pýtať na krajinu?“

„Povedala si, že odpovieš na všetky moje otázky.“

Alica naňho uprela tmavé oči.

„V poriadku.“ spomalila, aby vykračovali vedľa seba: „Moja rodina je celkom veľká. Určite mi bude kúsok chýbať, no poslednú dobu to tam bolo na nevydržanie. Mám dve staršie sestry, ktoré mi nie sú veľmi blízke, lebo majú úplne inú povahu, aj záľuby. Záleží im len na peniazoch, mne nie. A na záver – pochádzam z dobrých pomerov. Môj otec vlastní niekoľko krajčírskych dielní. Vyrábajú tam prekrásne oblečenie.“ povedala Alica a stisla pery.

„Je naozaj ten muž dostatočný dôvod, aby si opustila svoj doterajší život?“

„Je. Ja sa chcem vydať z lásky. Hoc by to bol aj trhan a celé dni by sme treli biedu.“

Magmír sa pousmial.

„A čo v tvojej krajine? Aké to tam je?“

„Fásil je vydláždený krásnymi kameňmi. U vás by mali asi veľmi vysokú cenu. Ľudia sú tam dosť tvrdí, každý jeden je hrdý Naum. Všetci sa do istého veku vzdelávajú. Náš národ vymýšľa nové technológie, buduje rozsiahle chodby, objavuje jaskynné izbice. Zdrojom tepla sú lávové žili. Žiaria, no zďaleka nie tak ako slnko. Vládne tam môj otec. Ako kráľovský syn, mám určitú zodpovednosť.“

Alica na chvíľu prekvapene stíchla.

„A láska? Ako ju beriete?“ opýtala sa napokon.

„Je to jedna z vecí, ktorá sa berie najvážnejšie- je takmer posvätná. Veď jej dôsledkom je vznik nových bytostí.“ odpovedal Magmír na Alicino prekvapenie.

Po chvíli ticha opäť prehovoril:

„Vieš, že ak všetko klapne a ty sa so mnou dostaneš do oblasti Fásilu, budeš musieť žiť v utajení? Možno navždy. Nebude to ľahký život.“

„Ak to inak nepôjde.“ mykla plecom Alica a ukázala na jeden z veľkých stromov pred nimi.

Na jeho konároch rástli červené čerešne.

„Pooberaj si, koľko chceš, Tento sad už dávno nikomu nepatrí. Stal sa súčasťou lesa.“ povedala Alica.

Magmír si dôkladne poobzeral konáre a vyhupol sa hore vrtko ako veverica. Váhavo ochutnal prvú čerešňu. Chvíľu ju žul, potom vypľul tvrdú kôstku.

„Sú vynikajúce!“ a začal sa napchávať.

Alica nemienila nečinne hľadieť na kŕmiaceho sa Magmíra. So svojimi šatami ale nemohla liezť, tak prišla k nižším konárom, ktoré boli taktiež obvešané sladkým ovocím.

Čím bolo poludnie bližšie, slnko stúpalo nahor a zohrievalo krajinu. Magmír sa snažil skrývať do tieňa konárov, no potom to vzdal a zliezol dole.

„To slnko mi nedovolí ani najesť sa.“ posťažoval sa, držiac si ruku na očiach.

„Asi nechce, aby ťa bolelo brucho.“ zasmiala sa Alica, ktorej slnko nerobilo žiadny problém.

Magmír sa rozvalil na zem do mäkkého machu a chladil sa.

„Je tu teplejšie ako u nás.“ skonštatoval po chvíli.

„Kedy tam pôjdeme?“ opýtala sa nedočkavo Alica.

„Musíme počkať, kým muži odídu z tunelov. Mohli by nájsť miesto, ktorým by prišli do Fásilu.“ striasol sa.

„Takže teraz tu budeme nečinne sedieť? Čo ak ma budú hľadať?“

„Máš pravdu. Mali by sme sa niekam ukryť. Niekde, kde nás slnečné lúče neprezradia. Tma je najlepší úkryt!“ vyhlásil Magmír spokojne.

„A predsa ju svetlo zaženie behom okamihu.“

Magmír sa zamračil:

„Poďme!“

„Kam chceš ísť?“ spýtala sa ho.

„Nájdeme si jaskyňu!“

„Veď to tu nepoznáš.“

„Zem Naumom pomáha. Neboj sa.“ potiahol ju za ruku.

Opäť začali stúpať hore kopcom. Keď prišli k skalisku, čo tvorilo väčšinu povrchu veľkého kopca, Magmír sa dotkol rukou jedného kameňa. S privretými očami sa rozhliadal po okolí. Alica ho zvedavo pozorovala. Nič zvláštne sa však nestalo. Magmír sa postavil a nadšený odskackal niekam za veľkú skalu.

„Magmír?“ zavolala Alica, no odpoveď sa k nej nevrátila.

Váhavo sa vybrala smerom, ktorým šiel. V týchto končinách ešte nikdy nebola. Váhavo prešľapovala z nohy na nohu. Dostala sa do úžiny medzi dvomi skalami.

„Magmír?“ zvolala zas.

„Magmír? Mír? Ír?“ odpovedala jej ozvena.

Zrazu sa z hustého brečtanu, čo rástol popri veľkých koreňoch stromu vytrčili biele ruky a za pás ju vtiahli dnu. Alica zvýskla a začala nadávať.

„Ty somár! O čo ti ide? Aby mi srdce z hrude vyskočilo?!!“ vrčala a pozerala do tmy, nevedela, ktorým smerom má hádzať škaredé pohľady.

Magmír sa nezbedne pochechtával.

„Nemôžeme sa celý deň tváriť vážne.“ usmial sa a za ním sa rozsvietila tenučká lávová žila. Osvetlila malú jaskynku s celkom vysokým stropom.

„Čo to je?“ Alica podišla k žile.

„Lávová žila. Daj pozor, aby si sa nepopálila. Tiež som z nej prekvapený, že vyšla takto vysoko z Podzemia.“

„Rozpovedz mi o svojej krajine, Magmír. Chcem poznať miesto, na ktoré sa zanedlho dostanem.“

A tak Magmír začal rozprávať. Rozprával o celých dejinách Naumov. Nevynechal ani najmenší zaujímavý detail, ktorý počul na hodinách dejepisu. Mal skvelú pamäť aj schopnosť vyjadrovať sa. Ako rozprával príbeh o príchode do Podzemia, Alica zavrela oči a všetko si dopodrobna predstavovala. Magmír rozprával aj o všetkých ich zvykoch, o úžasných strojoch, čo im uľahčujú život. Alicu to nesmierne zaujímalo. Keď niečomu poriadne nerozumela, prerušila ho a položila otázku. Magmír jej to vďačne vysvetlil. Keď skončil, Alica sa rozštebotala bez toho, aby dostala otázku. Povedala mu všetko, čo sa jej zdalo na jej krajine zaujímavé, dobré alebo aj nespravodlivé.
Ich rozhovor trval niekoľko hodín. Navzájom sa počúvali a spoznávali bytosť, ktorá bola z tak odlišného sveta. Magmír pomaličky strácal každý predsudok voči Alici a začínal si ju dokonca vážiť. Tá bola šťastná, že konečne nemusí myslieť na nútený sobáš. Magmír sa s ňou rozprával ako rovnocenný, ako priateľ. Našla v ňom svoju spriaznenú dušu.
Vonku zrazu zahúkala sova. Alica sa usmiala:

„Už je noc.“ zašepkala.

„Je tu noc a je tu aj sova! Dobré znamenie! Mali by sme vyraziť.“ potešil sa Magmír a rozsvietil mesačný svit, aby Alica lepšie videla na cestu.

Spolu vyšli zo skaly a zamierili k baniam. Netrvalo dlho a Magmír našiel štrbinu, z ktorej vyšiel minulú noc.

„Mali by sme ísť nohami napred. Je to tam dosť úzke, tmavé a šmykľavé.“ upozornil Alicu.

„V poriadku. Ja to zvládnem.“ usmiala sa.

„S týmito šatami určite nie.“ zakrútil hlavou.

Alica naňho spýtavo pozrela. V očiach sa jej zjavila panika.

Magmír začal šmátrať v jednom z vreciek na jeho nohaviciach. Vytiahol z neho nôž.

„Dovolíš?“ naklonil sa k nej.

„Ale…“

„Len ti ich skrátim. Budú ti zavadzať. Potom ti zoženiem nové, aj tak sú už špinavé.“

Alica vzdychla a nechala Magmíra upraviť jej šaty.

„Pôjdem prvý. Keď spadneš, aspoň to budeš mať mäkšie.“ zasmial sa a začal sa ťahať do kamennej pukliny. Alica šla hneď za ním. Za chvíľu jej nohy nevedeli nahmatať zem.

„Joj, Magmír! Padnem!“ ozvalo sa po kamennej chodbičke.

„ Nepadneš. Poriadne sa drž kameňov a zapri sa chrbtom o druhú skalu. Ale daj si pozor, aby si sa nepoškrabala.“ povedal Magmír a snažil sa nájsť miesto, z ktorého by mohla vyrásť lávová žila.

A podarilo sa! Už za chvíľu úzku šachtu osvetľovalo červené svetlo.

„Joj! To je ale hlboké!“ zľakla sa Alica a zastavila sa.

„Neboj sa.“

„Spadnem!“ kŕčovito sa držala vytŕčajúcich kameňov.

„Alica! Počúvaj ma!“ naklonil sa aby mohol vidieť jej tvár.

Mala sklonenú hlavu a zažmúrené oči. Magmír sa prísne zamračil.

„Tak! Teraz otvor oči.“ dával jej prísne pokyny.

Alica poslúchla, ale až po chvíli. Jej oči sa upierali do Magmírových a ani na chvíľu neuhli nabok.

„Veríš mi?“

Ticho.

„Alica, veríš mi?!“ opýtal sa opäť.

Alica zakýval hlavou.

„Dobre. Tak a teraz poď! Sľubujem, že sa ti nič nestane.“ na chvíľu sa dotkol jej nohy.

Alica stisla pery a opäť začala zostupovať.

Magmír sa usmial a pokiaľ šli dole úzkou chodbou, rozprával jej o naumských záhradách.

Alicine nohy sa konečne dotkli rovnej zeme.

„Pozor na hlavu.“ povedal Magmír, ktorý už stál v banskom tuneli.

„Je tu tma.“ zamračila sa Alica.

„Rozsvieť si mesačný svit.“ povedal, lebo jej ho daroval ešte v jaskyni.

„Nemôžeš sa rozsvietiť ty, ako vtedy, keď si ma našiel v tmavej ulici?“ zafňukala.

„Nemôžem. Svietil by som si do očí a nemohol ťa viesť.“ vysvetlil Magmír a chytil Alicu za ruku.

Viedol ju chodbami akoby tú trasu poznal už odmalička. Zastal pri úzkej štrbine. Mlčky kývol na Alicu, nech ju nasleduje a stratil sa jej v tme. Alica ho neochotne nasledovala. Potešilo ju však, že v tuneli začala rásť lávová žila, ktorá jej aspoň trochu osvetlila cestu.

„Ak na mňa zasa vyskočíš!“ zvolala, keď Magmíra nikde nevidela.

Odpovedal jej tichý Magmírov chichot.
Alica opatrne vyšla spod veľkej skaly do tichého lesa. Pod veľkými stromami rástlo množstvo svietiacich hríbikov. Hrali mnohými farbami. Rovnako i lístie stromov jemne žiarilo, no svoje okolie nezosvetľovali. Keď sa im Alica lepšie prizrela, uvidela ako každá jedna žilka listu žiari. Lišajníky na kôre stromov mali zlatistú farbu, výtrusnice machov zasa belasú. Rozhliadla sa po okolí. Nevydala zo seba ani hláska.

„Čo sa tváriš, akoby si videla kúzlo?“ zasmial sa Magmír, keď videl jej výraz.

„Je to tu… Pekné!“ skonštatovala.

Magmír sa zasmial:

„A čo si čakala?“

„Tmavé a holé skaly, z ktorých ide len chlad a prázdnota.“ priznala.

Magmír sa hrdo vystrel. Zakýval na Alicu a vybral sa smerom k lúke. Pri posledných stromoch našiel kríčky s množstvom jedlých bobúľ.

„Vidíš? Toto je na mojej krajine lepšie! Jedlo je tu na každom kroku!“ povedal a spoločne sa pustili do oberania.

Podzemné ovocie bolo sýte, takže sa najedli rýchlejšie ako v čerešňovom sade.
Keď vyšli z lesa von, Alica sa prekvapila. Podzemná lúka bola celkom pekne osvetlená bledými farbami. Magmír sa začal zakrádať a rozhliadať, akoby niečo hľadal. Pobehoval hore-dole a chvíľami nahlas popiskoval.

„Čo to robíš?“ pozorovala ho Alica pobavene.

„Hľadám byvola.“

„Načo?“

„Prišiel som sem na ňom.“ povedal a vbehol do neďalekých kríkov.

Chvíľu bolo počuť len praskanie konárikov a Magmírove nezrozumiteľné slová.

„Mám ťa, ty nemehlo lenivé!“ zvolal naumský princ a vyviedol zviera z húštiny.

„Je veľký.“ Alica si zhrozene pozrela na zvera.

„Aj silný. Uniesol by hádam aj troch ľudí.“ Magmír potľapkal zviera po boku.

„To nemáte kone?“

„Kone…“ zamyslel sa Magmír: „Tie nám vymreli už po pár rokoch strávených pod zemou. Veľmi sa im tu nedarilo. Jazdiť vieš?“

„Na koni som jazdila často. No tie majú užšie chrbty.“ zamračila sa.

„To bude v poriadku. Ak všetko pôjde ľahko, Do dvoch dní by sme mali byť vo Fásile.“

„Nečaká nás žiadne nebezpečenstvo? Žiadny brod divokej rieky, ani bezodné priepaste a vratké mosty?“

„He, he. Nie. Nič také tu nie je.“

„A kde sa budeme musieť rozlúčiť?“ spýtala sa Alica smutne.

„Neviem.“ Magmír sklonil hlavu.

Bol veľmi unavený, no nechcel strácať čas. Podal Alici ruku a pomohol jej vysadnúť na byvola. A tak vyrazili vpred. Miestami šli krokom, inokedy uháňali rýchlo ako šíp. Po niekoľkých hodinách bola Alica vyčerpaná, oči sa jej zatvárali, ruky držiace sa Magmírovho brucha slabli. Keď si to Magmír všimol, zastal a prestrel na mäkkej tráve niekoľko diek. Ako si do nich Alica ľahla, zaspala. Magmírovi sa spať nedalo. Ticho bdel a hral sa s Alicinými vlasmi. Boli jemné a husté. Čierne. Také ešte nevidel. Veľmi sa mu páčili.
O pár hodín neskôr opäť vyrazili vpred. Šli dlho, keď konečne uvideli lesk vysokého múru, čo oddeľoval Fásil od Zakázanej oblasti. Magmír sa usmial, no jeho úsmev zamrzol, keď sa spoza ich chrbtov ozval hrôzostrašný škrek. Byvol na chvíľu stŕpol a zafučal. Škrek sa odrážal od skál a a na ľudské telá dopadal v podobe mrazu.

„Čo to bolo?“ opýtala sa Alica vystrašene.

„Vresgy!“ zvolal vystrašene Magmír.

Nemusel Alici vysvetľovať, čo to slovo znamená. Spoza rohu kamennej steny sa vynorila svorka asi desiatich zúrivých beštií. Ich oči jasno svietili. Magmír viac nečakal. Popchol byvola vpred. Šelmy opäť zarevali a vytrielili za unikajúcou korisťou. Byvol utekal z plných síl. Vresgy ho každou sekundou dobiehali. Boli ako valiaci sa prízrak. Najrýchlejší z nich už otváral papuľu plnú ostrých tesákov, aby sa zahryzol byvolovi do stehna. Byvol sa však včas odrazil od zeme. Chcel zachrániť svoj i životy svojich jazdcov. Ozvalo sa klapnutie zubov. Našťastie klapli naprázdno. Alica stískala Magmírov pás, Magmír sa urputne držal nohami v sedle. Čas sa akoby spomalil. Vresgy na jednej strane múra zúrivo vrčali, byvol tesne míňal špicatý múr. Najväčší z vresgov sa načiahol tlamou po byvolej nohe. Po druhýkrát však neminul. Drsne trhol byvolom k zemi. Ozvalo sa žalostné zakvílenie. Špicatý múr rozpáral úbohému zvieraťu brucho a prudko ho zastavil. Alica s Magmírom preleteli na druhú stranu a tvrdo dopadli na zem. Smrteľne zranený byvol, venoval svojim jazdcom posledný pohľad a zmizol na druhej strane zakrvaveného múra, kde ho stiahli hladné šelmy. Vzápätí na to, zanôtili svoju hrôzostrašnú pieseň smrti.
Alica si pri páde buchla hlavu, no nerozbila si ju. Roztrasená sa pozviechala zo zeme a sadla si. Uprela pohľad na krvavený múr. Obraz sa jej miestami rozmazával, v hlave počula hukot. Kde je Magmír? Zľakla sa. Chvíľu skúmala terén, potom ho uvidela. Sedel od nej asi tri metre a stískal si ruku. Ani sa ho nestihla spýtať, či je v poriadku, keď sa ozval pre Magmíra dobre známy hlas.

„Mladý pán, tuším máš problém!“

Magmírove i Alicine oči sa upreli tým smerom. Niekoľko metrov od nich stála skupina ľudí, odetých v bielo-striebornom oblečení. Postavy, očividne iba v mužskom zastúpení, podišli k nim.

„Kto je to?“ spýtal sa bledý muž ukazujúc na Alicu prstom.

Jeho oči sa veľmi podobali tým Magmírovým.

„Otec, ja…“

„Kde si bol?!“ z hlasu šiel mrazivý hnev.

Naumský princ na chvíľu sklonil zrak.

„Magmír!“ zvolal muž s hnevom v hlase: „Pýtam sa ťa, kde si bol?!“

„Hore.“ povedal Magmír potichúčky, že to Alica ledva počula.

Vyzeral ako zbitý pes.
Mužovia okolo stíchli. Ich pohľady sa upierali raz na Alicu sediacu na zemi, raz na naumského kráľa. Nasledovalo dlhé a nepríjemné ticho. Magmír s otcom si hľadeli priamo do očí. Nevyzeralo to však ako súboj pohľadov. Kráľov pohľad Magmíra doslova týral, prehľadával mu každý kúsoček duše a trestal ho svojou prísnosťou.

„Poďme!“ kývol napokon kráľ svojim sluhom a otočil sa.

Tí prišli k Alici a drsne ju postavili.

„Hej! Opatrne!“ okríkol ich Magmír.

Jeho otec naňho zazrel a vlepil mu za ucho.

„Ticho, zradca.“ zašepkal.

Magmír ticho zastonal a smutne pozrel na Alicu. Ticho znášala hrubé zaobchádzanie. Jej pohľad bol trochu zahmlený, jej tvár sa zdala byť Magmírovi príliš bledá. Kráľ sa s trpkým výrazom pobral k zvláštnym strojom, čo boli obďaleč. Vyzerali ako obrovské slepačie vajíčka. Spodok mali plochý. Ležali v svetielkujúcej tráve ako kamene. Vpredu, na užšej časti boli priehľadné. Nezdalo sa, že by na nich boli nejaké dvere. Až keď k nim prišli sluhovia a stlačili tajné tlačítko, na boku sa objavil obrys dvier. Vysunuli sa dohora a ukázali esteticky pôsobiace vnútro. Kráľ, Magmír a jeden sluha vošli do jedného, Alica s ostatnými sluhami vošli do ďalších troch vozidiel. Kráľovský sluha sa posadil na predné miesto, dotkol sa predného okna. Zo zeme sa odklopila malá plošinka a k jeho rukám sa vysunulo niekoľko páčok a volant. Keď sluha stlačil jedno zo svietiacích tlačidiel na páčke, vozidlo vydalo tlmený zvuk. Dvere sa zatvorili. Stroj sa začal dvíhať. Z podvozka sa mu vysunuli nohy. Dve vzadu, dve vpredu a ešte dve menšie. Celá jeho zadná časť sa zvonka jasne rozžiarila. Vozidlo vyzeralo ako obrovitánsky zvláštny chrobák. Magmír aj kráľ sa pevne zapásali vo svojich mäkkých sedadlách potiahnutých bielou kožou. Vozidlo sa dalo do rýchleho, plynulého pohybu. Alica sa viezla v jednom z vozidiel, no nesedela na pohodlnej sedačke. Sedela vzadu, na tvrdej zemi. Sluhovia jej nevenovali ani jeden pohľad. Videla, že majú za pásmi dlhé dýky, no nebála sa o svoj život. Bála sa viac o Magmíra. Čo ak mu len pre svoju sebeckú túžbu zničila celý život? No jej obavy netrvali dlho. V hlave jej trešťalo čím ďalej tým viac. Obraz sa jej zahmlieval, až upadla do nekonečnej tmy.
Magmírovou rukou prechádzala ostrá bolesť.

„Si zranený?“ spýtal sa ho otec po hodnej chvíli nepríjemného mlčania.

Magmír prikývol, no na otca sa nepozrel. Kráľ ho pozorne sledoval. Cesta do Fásilu trvala ešte asi polhodinu. Magmír mal dosť času premýšľať o svojich činoch aj o Alici. Bol nahnevaný, že to tak zbabral. Nemal dopustiť, aby ju zajali. Teraz ju bude čakať súd. Aký ortieľ vynesie? Naumovia vedeli byť krutí a toho sa bál.
Vozidlá vošli do mesta a zastali až pod bránou krásneho zámku. Keď Magmír vystúpil, Alicu nikde nevidel. Nemal čas ju hľadať. Otec ho pevne chytil za zdravú ruku a vtiahol ho do budovy. Vošiel s ním do jednej z izieb, kde ho ošetrili liečiteľky.

„Teraz choď do svojich komnát a oddýchni si. Zakazujem ti vyjsť zo zámku. Dúfam, že to budeš rešpektovať.“

„Ako je Alici?“

„Tak sa volá tá Zhora?“ spýtal sa kráľ, no odpoveď mu bola jasná: „Upadla do bezvedomia. Myslím, že sa musela udrieť pri páde. Kotúľali ste sa poriadne. Nebolo mi všetko jedno, keď som počul aj tie príšery.“ povedal chladne, no keď videl Magmírov ustarostený pohľad, jeho výraz trochu zmäkol: „Určite sa z toho dostane.“ dodal.

„Otec, prosím! Viem že som ju sem nemal brať, ale… postaraj sa o ňu.“

„O ženu Zhora?“

„Taktiež je to ľudská bytosť! Prosím. Urob to pre mňa, ak nie pre ňu.“

Naumský kráľ prikývol:

„Pošlem jej ošetrovateľky.“

Magmír sa mu úctivo uklonil a odkráčal do svojich komnát. Ľahol si na veľkú posteľ obloženú vankúšmi a zahľadel sa von otvoreným oknom. Tmavú krajinu zdobil porast zo svietiacich rastlín.

Do miestnosti zrazu ktosi vošiel. Zmorený Magmír sa ani neobzrel. Bola to žena. Vysoká, chudá, oblečená v strieborných šatoch, ktoré ladili s jej bielou pokožkou. Rovnako biele vlasy mala zopnuté do úzkeho elegantného drdola. Jej krk zdobil drahý prívesok s červeným rubínom uprostred. Doslova dodával farbu jej krvavo červeným, plným perám. Ladným krokom prekráčala k posteli a sadla si vedľa Magmíra.

„Čo si to zas vyviedol, drahý braček?“ jej jemná ruka ho pohladkala po chrbte.

Bola to Magmírova staršia sestra Rubi. Boli si veľmi blízki, lebo ako jediné kráľovské deti vyrastali spoločne. Hneď ako sa Rubi dopočula, čo Magmír spravil, utekala za ním.

„Všetko som dokašľal, sestrička!“ vzdychol trpko.

„Prečo si šiel von? Zaplietol si sa s tým dievčaťom Zhora? Prečo si ju bral sem?“

„Ach, Rubi. Dobre vieš, že táto krajina ma dusila. Hnala ma túžba po slobode. Túžba uniknúť z tohoto stereotypu. A keď som našiel cestu Hore, uvidel som šíru oblohu. Bola nekonečná, obrovská! Prisahám, že si určite nevidela nič krajšie, Rubi. Ako som sa nadšený prechádzal nočnými ulicami onoho mesta, zbadal som ju – Alicu. Narušila ticho noci a rozutekala sa do ulíc. Z očí jej tiekla slza za slzou.“

„Magmír. Odmalička bolo tvoje srdce mäkké a láskavé. Viac ako hociktoré iné.“ povedala Rubi.

Magmír vyronil slzu, ticho zavzlykal a rozprával ďalej:

„Šiel som za ňou. Pozdravil som ju, ukázal jej, že som z inej krajiny. Povedala mi, že rodina ju núti vydať sa za starého muža, ktorého nemiluje.“

„Čo čakať od tých Zhora?“

„ Rubi! Ale Alica je iná! Je múdra a jej srdce je taktiež plné lásky. Ak má odpovedať, najskôr premýšľa. Nenáhli sa. Milovala svoju krajinu a predsa ju opustila, aby nezostala otrokom.“

„A čo ju čaká tu? Smrť?“

„Chcel som ju tu ukryť a časom možno… Teraz ju pošlú späť…“

„Magmír! Do ktorých prekliatych končín sa podel tvoj rozum?! Ohrozila by našu krajinu. Je tu nevídaným hosťom. Zotročia ju, možno zabijú. Musel si to vedieť.“

„To nedovolím!“

„ Ja s ňou nechcem mať nič, no pre teba, braček, spravím všetko. Prezraď mi. Čo k nej cítiš?“

„Najskôr som si myslel, že nič, len ľútosť. No čím dlhšie na ňu myslím, čím dlhšie je preč… Spomínam na jej vlasy z čierneho hodvábu. Na dotyky jej rúk. Rubi, ja som zmätený.“

„Mladé srdce ohňom lásky zmietané…“ uškrnula sa Rubi, ktorá sa vydala pred pár týždňami.

Magmír vnoril hlavu do chladných vankúšov. Vonku zahúkala sova.

„Mám nápad.“ oznámila Rubi.

„Aký?“ Magmír zdvihol pohľad.

„Rada bude chcieť najkrutejší trest. Za normálnych okolností by Alicu popravili na námestí ako hrozbu, votrelca, čo chce narušiť mier a tebe by sa ako kráľovskému synovi dostalo pár mesiacov domáceho väzenia. No ak by vedeli o tvojich citoch k nej a ona by to potvrdila, nezabijú ju, ale pokúsia sa vás naveky odlúčiť.“

„Fakt úžasné, Rubi!“

„Veď ma nechaj dohovoriť! Ak by som otca presvedčila, aby ju vykázali do Skalísk, s trochou šťastia by sa mohla dostať naspäť do svojej krajiny. Zabalila by som jej jedlo, vodu a do malého vrecúška i kamenné semienko. Ak je naozaj taká bystrá, nech hľadá staré mesto Naumov. Nech nájde staré šachty a zaseje drobné semienko.“

„Jeho korene by otvorili priechod!“ usmial sa Magmír.

„Učili nás, že k nemu vedú jaskyne kdesi pod mestským bralom. Ak do nich prekĺzneš a nájdeš cestu hore, budete môcť byť zasa spolu. No domov sa už nedostaneš.“

„Ale aká je šanca, že ju v Skaliskách nič nezožerie? Je tam omnoho viac vresgov ako v Zakázanej oblasti. Celkovo je tam omnoho viac príšer.“

Rubi nestihla odpovedať. Na okne pristála obrovitánska sova.

„Vidíš? Dobré znamenie od samej Tmy! Nezjavila sa tu už stovky rokov. V spisoch je, že tu bola len pár rokov, čo sem prišli naši predkovia a časom sa vytratila.“

„Počul som jej húkanie, keď sme sa s Alicou ukryli. A hľa! Kde sme skončili…“

„Možno to tak malo byť.“ chlácholila ho Rubi.

Magmír neodpovedal. Len zazeral na obrovskú sovu, ktorá naňho upierala nehybný pohľad. Bol zahalený nepriehľadným plášťom pradávnej múdrosti, ktorá skrývala mnoho tajomstiev. Táto sova bola poslaná Tmou. Tmou, ktorá zachránila mnoho ľudských životov v období, keď k starým Naumom mierilo vojsko. Teraz tu opäť stála, no nikto nevedel prečo.

Sova opäť zahúkala, zvrtla sa a zmizla kdesi nad mestom.

„Súhlasíš teda s mojim plánom?“ spýtal sa Rubi.

„Lepšiu možnosť nemám. Kedy jej to mám oznámiť?“

„Otec ti zakázal vychádzať z hradu. Pôjdem ja.“

„Rubi!“ zhrozil sa Magmír, keď si predstavil ako sa bude Naumská princezná správať k obyčajnému dievčaťu.

„Neboj sa, braček! Viem, že ti na nej záleží. Budem sa k nej správať ako k priateľke.“ uistila ho.

„Vďaka.“

„Pre brata všetko. Teraz si však pospi. Spánok ťa aspoň na chvíľu odbremení od ťarchy smútku. Ja idem za ňou. Ale vedz, že to pre mňa nie je ľahký čin. Stratím ťa…“ povedala Rubi a nechala Magmíra spať.

Ako išla po chodbe, stretla nervózneho kráľa.

„Kamže, Rubi?“ zastavil ju.

Rubi sa jemne usmiala a uklonila sa:

„Pekný deň, otče. Náhlim sa do izieb, do ktorých si uväznili dievča Zhora. Chcem ju vypočuť a poriadne si rozmyslieť, aký trest dáme jej i Magmírovi za jeho nerozvážne činy.“ odpovedala a hrdo sa vystrela.

Rubi zastávala vo Fásile dôležitú hodnosť a občas súdila tie najzávažnejšie zločiny.

„Viem, že máš Magmíra rada. Ak ťa to veľmi zaťažuje, nemusíš sa obťažovať touto vecou.“ povedal kráľ.

„Ale kdeže! Na Magmírovi mi záleží a práve preto sa musí poučiť. Naučiť sa správať zodpovedne.“

„Máš pravdu, Rubi, moje najrozumnejšie dieťa.“ usmial sa kráľ: „Zajtra vynesieme s radou rozsudok. Určite budeme chcieť počuť aj tvoj názor.“ prikývol kráľ a zakýval jej na rozlúčku.
Hneď ako sa Rubi otočila, stiahla pery a nadýchla sa. Vedela, ako sa musí správať, aby dosiahla svoje. Preletela hradom ako blesk a rýchlo vošla do vysokej budovy blízko neho.

Z dverí, kde bola Alica vychádzali ošetrovateľky.

„Ako jej je?“ spýtala sa.

„Už je hore. Bola v šoku. Má mnoho odrenín, no inak by sa mala rýchlo zotaviť.“ uklonili sa jej.

Rubi prikývla a vošla do izby, pred ktorou stáli dvaja strážcovia.
Bola tam hustá tma, len z malého okna prichádzalo trochu svetla. Rubi v tme videla, že Alica sa chúli v rohu izby na malej posteli.

„Kto ste?“ ozval sa jej roztrasený hlas.

„Ach, tak oni ťa nechali v tme.“ Rubi zakrútila hlavou a stiahla malú páčku pri dverách.

V tom okamihu sa celý klenutý strom rozžiaril drobnými ornamentami. Boli krásne, pripomínali kvitnúce popínavé rastliny. Izbu zaplnilo jemné strieborné svetlo.

„Som Rubi. Magmírova sestra a princezná v tejto krajine.“

Alica na ňu nesmelo pozerala.

„Čo so mnou bude? A čo bude s Magmírom?“

„S Magmírom nič vážne, no horšie je to s tebou.“ pozrela na ňu vážne.

Chvíľu rozmýšľala, nakoniec podišla k posteli a sadla si k nej. Alica sa nesmelo odtiahla.

„Ale no. Poď, posaď sa tu, vedľa mňa.“ Rubi pomohla Alici posadiť sa a chytila ju za ruky.

Boli skrehnuté.

„Povedz mi jedno a povedz mi to úprimne.“ začala Rubi: „Ľúbiš môjho brata?“

„Ako sa môžem cudzej žene zdôveriť s tak jemným citom?“

„Tak… ľúbiš ho?“ pýtala sa ďalej.

„Ľúbim.“ prikývla Alica.

„I napriek tomu, že ho poznáš iba chvíľu?“

„Dlho sme sa rozprávali. Zachránil ma, riskoval pre mňa postavenie. To neurobí len tak hocikto. Možno ho nepoznám dlhé veky, no získal si ma. Neviem však, či som hodná jeho lásky. Či vôbec niečo ku mne cíti.“

Rubi sa v duchu uškrnula:

„Verím, že si, lebo v to, verí aj on.“ a rozpovedala jej celý svoj plán: „Rada nesmie vidieť iskru slobody vo vašich očiach. Musí vidieť len obrovskú lásku a strach, že o ňu prídete.“

„To ste takí krutí?“

„Nie sme krutí. Si hrozba. Jedna jediná žena, ktorá môže ohroziť celý národ. Magmír hrubo porušil zákon a tradíciu. Spravodlivosť je slepá a hovorí o tvrdom treste. A trest znásobuje jeho vysoké postavanie.“

„Tma je krutá.“ zamračila sa Alica.

„Tma?“ spýtala sa Rubi hryzúc si do jazyka, aby neodvrkla niečo neslušné.

„Áno.“

„Viem, že v tvojej krajine znamená tma niečo strašné a zlé. U vás je síce symbolom zla, no u nás je to symbol záchrany. Ochránila nás, keď nás chceli tvoji predkovia zabiť. Bez súdu, bez varovania, na základe povery. Váž slová, dievča. Svet má mnoho tvárí. Ktorá z nich je zlá? V ktorej je skutočne dobro? Nemôžeš ho súdiť.“ povedala o trochu chladnejšie než mala v úmysle.

Alica sklonila zrak. Rubi chcela veľmi vedieť, čo sa jej preháňa hlavou, no vedela, že jej zvedavosť nebude ukojená.

„Zvládneš svoju úlohu?“ spýtala sa po chvíli.

„Zvládnem.“ odpovedala Alica.

Keď Rubi odchádzala, Alica povedala tiché ďakujem. Rubi to zaregistrovala, no neodpovedala. Zmizla za drevenými dverami.
Na ďalší deň sa dvere opäť otvorili a Alicu zobrali dvaja strážcovia. Viedli ju do zámku. Prešli dlhou chodbou až na jej samí koniec. Vošli do veľkej miestnosti. Na druhej strane konci stál dlhý stôl. Sedelo za ním pätnásť mužov, z toho jedným bol kráľ Naumov. Po boku mal Rubi, oblečenú v krásnych červených šatách. Pred stolom boli dve stoličky, na jednej sedel Magmír, druhá bola prázdna. Okrem nich, bolo v miestnosti pár zapisovateľov a stráže. Alicu posadili na stoličku vedľa Magmíra. Láskavo na ňu pozrel. Opäť sa bezhlavo vrhali do obrovského rysku.

„Tak! Stretli sme sa tu, aby sme potrestali čin Magmíra, naumského princa, ktorý svojim nerozvážnym konaním ohrozil všetkých Naumov a priviedol do Fásilu dievča Zhora.“ povedal kráľ a posadil sa.

Členovia rady po sebe pohoršene pozreli. Rubi nenápadne zazrela na Magmíra a následne na Alicu. Magmír sa zamračil a opatrne chytil Alicinu ruku. Tá mu ju vystrašene stisla.

Najstarší muž sa ujal slova:

„Už sme sa radili o osude princa i tej devy. Je neprípustné, aby zostala nažive. Treba ju čo najskôr sťať.“ povedal bezcitným hlasom.

Magmírova tvár sa skrivila ešte viac. Takto to nechce. Rubi si zrazu odkašľala a postavila sa:

„Vážený kráľ, vážená rada.“ začala hovoriť a prechádzať sa okolo stola: „Chcela by som vám povedať svoj názor na túto záležitosť, ak mi to dovolíte.“

„Vážená princezná, dobre viem, že nebude s našim názorom súhlasiť.“ skočil jej do reči starý generál.

„Máte pravdu, no z iných dôvodov, ako si myslíte.“ neprestávala sa prechádzať: „Dobre viete, že mi na našej krajine záleží. A záleží mi na nej viac ako na mojom bratovi. Niekoľko storočí bola pracne budovaná. Vládne jej mocná a múdra ruka. A ja vidím istú hrozbu. Hrozbu nie v tejto dievčine, no určite je spätá s ňou.“ podišla k Magmírovi a Alici.

Upierali sa na ňu všetky oči v miestnosti. Rubi neváhala a udrela Alicu po ruke, ktorou držala Magmíra. V okamihu prešla za ich chrbty a dotkla sa ich ramien.

„Vidíte to? Vidíte?! Včera som mala tú česť ich vypočuť. Oboch. Ak Alicu zabijete, Magmír bude mať podľa zákona právo na vaše životy. Komu bude potom patriť vláda?“ prebodla starého generála pohľadom.

„Rubi, chceš mi povedať, že ich srdcia vzplanuli plameňom lásky?“ spýtal sa jej kráľ s vážnou tvárou.

Po miestnosti sa ozvalo tiché šepotanie.

Rubi prikývla:

„Áno, otče.“

„Je to pravda?“ kráľ uprel pohľad na Magmíra.

Magmír mlčal.

„Dievča, aká je pravda?“ opýtal sa jej generál.

Alica sa nesmelo obzrela po miestnosti. Nikto okrem Magmíra a Rubi nevedel, že pozná zákony Fásilu.

„Milujem ho a on miluje mňa.“

V miestnosti nastalo ticho.

„Vyveďte ich von, nech sa dohodneme na verdikte.“ povedal kráľ.

Magmír šiel sám, Alicu viedli stráže. Postavili sa do veľkej tmavej chodby a čakali. Upierali na seba smutné pohľady plné obáv. Nemuseli však čakať dlho. Už o niekoľko minút sa v dverách zjavila Rubi. Tvár mala chladnú, no na okamih sa v jej očiach zjavila iskra plná života. Žmurkla na Magmíra.

„Môžte vstúpiť.“ povedala vážnym tónom.“

Rubin plán vyšiel, aspoň do tejto časti.

„Magmír, Alica!“ oslovil ich kráľ.

Obidvaja pokľakli.

„Dostane sa vám najtvrdšieho trestu. Vaša láska bude naveky rozlúčená. Už nikdy sa neuvidíte. Magmír zostane naďalej zastávať funkciu na kráľovskom dvore a už nikdy neopustí Fásil bez sprievodu a teba, Alica, pošleme do nebezpečných miest, zvaných Skaliská.“

„Tam neprežije!“ zavrčal Magmír.

„Bude mať sprievodcu. Bude ním Gorja, najprísnejšie strážený väzeň. Dáme im zbrane, jedlo aj vodu.“

Magmír vyvalil oči, jeho pohľad skončil u Rubi.

„Otec, prosím!“ zvolal.

„Tak znie rozsudok kráľovskej rady. Od dnes sa stáva platným. Alica opustí mesto ešte dnes.“ povedal kráľ a Alicu hneď schmatli stráže.

„Nie!“ zvolal Magmír a rozbehol sa za ňou, keď ho na pokyn kráľa chytili ďalší strážcovia. Magmír sa beznádejne pozrel do Aliciných tmavých očí. Tá mu poslala vzdušný bozk a zmizla za dverami.

„Dávajte naňho pozor!“ povedal strážam generál.

Magmír ešte chvíľu stál a počúval svoje povinnosti v najbližších dňoch. Rástla v ňom zlosť. Hneď ako mohol vybehol z miestnosti. Zúril. Ako to mohla Rubi dopustiť? Gorja bol vrah a násilník. Zabil svoju ženu po niekoľkých rokoch týrania a nezľutoval sa ani nad svojimi deťmi. Jeho myseľ bola chorá. Bol ako zviera!

„Magmír!“ zavolala naňho Rubi, keď aj ona vyšla z miestnosti.

„Daj mi pokoj!“ odsekol.

„Magmír, počkaj!“ chcela sa ho chytiť, no on sa rozbehol do svojich komnát a zamkol za sebou dvere.
Alica hrdo kráčala do miestnosti, kde ju mali vystrojiť do vyhnanstva. Kráľovské služobnice ju obliekli do nových šiat, ušitých na to, aby sa v nich dalo behať. Po celú dobu mlčali, len na ňu chladne pozerali. Určite si mysleli, že je to posledný deň jej života, no necítili k nej nič. Nepoznali ju, držali si od nej odstup. Zanedlho sa ocitne v nebezpečnej časti Podzemia s vrahom… Každý človek by sa bál. Ale Alica necítila strach. Vstúpila do nej odvaha a odhodlanie.
Keď služobnice odišli, do miestnosti vošiel pre Alicu neznámy muž. Držal kôpku zvitkov. Bol bledý ako všetci Naumovia, oblečené mal úzke šaty sivej farby.

„Takže, Alica! Mojou úlohou je oboznámiť ťa so všetkými nástrahami Skalísk a aj s činmi tvojho sprievodcu.“

„Ďakujem.“ Alica sa mierne uklonila a pozrela mužovi priamo do bledých očí.

Muž sa zatváril rozpačito.

„Nechcete mi prezradiť svoje meno, lebo sa vám nepáči môj pôvod?“ opýtala sa po chvíli.

„Ale kdeže. Len som nečakal, že budeš taká zhovorčivá. Som Olag, naumský učenec.“ povedal a sadol si za stôl.

Poklepkal dlaňou po stole, aby si Alica k nemu prisadla.

„Takže. Skaliská. Miesto, ktoré je od časti Fásilu oddelené tromi hradbami. Je omnoho rozľahlejšie ako Zakázaná oblasť alebo Fásil. Múrmi ho obohnali naši predkovia. Naše začiatky neboli úplne jednoduché. Podzemie obývalo pár druhov živočíchov, ktoré by si nechcela stretnúť. Vresgy, s ktorými si už mala tú česť sú jedny z nich. Zatiaľ čo v Zakázanej oblasti žije asi iba jedna svorka, v Skaliskách je ich minimálne dvadsať. Ďalším nebezpečným tvorom, ktorému sa vyvaruj, je háďatko. Je prekrásne. Vyzerá ako hadík, čo sa dokáže vznášať asi meter nad zemou. Má mnoho blán a výrastkov, ktoré hrajú miliónmi farieb. Vylučuje tichú melódiu, naozaj veľmi príjemnú pre každé ucho. Trochu zahmlieva myseľ, no nie je to nič, čo by pevná vôľa neprekonala. Akonáhle sa ho dotkneš, vystrelí do teba jed a do minúty budeš mŕtva. No do okamihu smrti budeš cítiť prenikavú bolesť. V štrbinách, ktoré neosvetľuje svetlo rastlín žijú pradávne jaštere. Ich čeľuste sú vyzbrojené množstvom zubov, pozor na ne. Pamätaj si, že čo je v Skaliskách najkrajšie, to je v nich najnebezpečnejšie. Neviem, čo viac by som ti mohol povedať. Je tam mnoho tvorov, ktoré sú nebezpečné, no nemôžem ti o nich povedať všetko. Musíš byť ostražitá. Viem, že nie si zvyknutá na tento svet, no všetko, čo sa ti bude zdať až príliš prehnané, je nebezpečné. A nebezpečný je aj tvoj sprievodca.“

„Viem, že je to väzeň.“

„Je to muž bez citov. Zabil svoju ženu i deti. Rozpáral pár stráží, čo ho mali na starosti a už trikrát sa mu podarilo ujsť z väzenia. Našťastie nie na dlho. Mal byť popravený.“

Alica sa zamračila.

„Hovoríte teda, že je schopný bojovník?“

„To možno je, ale v Skaliskách ešte nikto neprežil a ty budeš preňho iba záťaž.“ uškrnul sa.

Do miestnosti zrazu vošiel kráľ.

„Je čas.“ oznámil a pokynul Olagovi a Alici, nech idú za ním.

Pri dverách sa Alici opäť ujali stráže.

Pred zámkom nastúpili do chrobáčích vozidiel a vyrazili. Šli dlho.
Keď vozidlo s Alicou zastalo a otvorilo svoje dvere, Alica na chvíľu užasla. Múr, pred ktorým stála bol vysoký ako dom. Jasne žiaril do tmy. Dával Naumom na známosť, že to, čo je za ním je zradné a nebezpečné.

„Alica.“ ozval sa tichý Magmírov hlas.

Otočila sa a objala ho.

„Tak ma to mrzí!“ povedal.

„Všetko bude v poriadku.“ upokojovala ho.

Vtedy zbadala stráže vedúce vysokého muža. Bol oblečený v bielom, nie veľmi peknom oblečení. Jeho dlhšie vlasy mu padali cez tvár, zakrývali mu oči. Pery mal silno stisnuté. Aj keď Alica nevidela jeho oči, vedela, že sa na ňu pozerá. Bol to Gorja, jej sprievodca.

Keď Magmír zbadal, koho doviedli, privinul si Alicu bližšie k sebe.

„Už ťa neuvidím.“ zaplakal.

„Nehovor tak!“ zamračila sa a pošepkala mu do ucha: „Čakaj ma, Magmír, budem sa ponáhľať.“ a vtisla mu bozk.

Stráže dali Alici a jej sprievodcovi veľký batoh a niekoľko dýk. Kráľ vytiahol z vrecka kľúče. Okolím sa ozval škrek vresgov. Všetci na chvíľu stŕpli. Kráľ podal kľúče strážcovi.

„Skúste tie potvory nevpustiť dnu.“ povedal mu a poslal ho otvoriť prvú bránu, potom druhú a nakoniec i tretiu.
Alicu a Gorju vystrčili za posledný múr. Ťažká brána sa zatvorila. Odrezala im cestu od bezpečia. Gorja ticho stál, ani sa nepohol. Upieral pohľad kdesi do lesa pred ním. Alica nevedela, čo má robiť. Okolo pása mala opasok s dýkou. Jej rukoväť pevne stískala.

„Myslíš, že ti to pomôže?“ ozval sa o chvíľu hrubý hlas.

Gorja sa k nej otočil a odhrnul si vlasy z tváre. Jeho oči boli čierne ako uhol. Boli plné šialenej iskry. Nebezpečné a divoké. Alica ten pohľad šokoval.

„Princezná mi spomínala, že by si rada našla svetlo. Spomínala mi aj nejaké znamenia.“ odpľul si a podišiel k Alici.

Nedala znať strach, ktorý zvieral jej hrudník.

„Zvláštne.“ povedal Gorja.

Vôbec sa mu nepozerala do očí.

„Prečo ste zabili svoju ženu a deti?“ spýtala sa.

Gorja sa zarehotal:

„Lebo si to zaslúžili.“

„A tých strážcov?“

„Vidím, že ťa informovali. Stáli mi v ceste. Pre nič iné.“ odpovedal pokojne a vykročil smerom k lesu.

Alica ho nasledovala.

„Ty mi veríš?“ pozrel na ňu.

„Vyzeráte skúsene. Potrebujem vašu pomoc.“ povedala rezignovane.

„Môžem ťa zabiť, kedy sa mi len bude chcieť.“

„Áno, to môžete.“ pokrčila plecom Alica.

Jej odpoveď Gorju prekvapila.

„Dobrá hra.“ uškrnul sa a kráčal ďalej.

Okolím sa opäť ozval strašidelný škrek.

„Je sám.“ Gorja si olizol pery.

„Kto?“

„Ten pes!“ povedal Gorja a vytiahol si dýku.

Prikrčil sa ako divé zviera a rozhliadal sa.

„Už ide, je blízko.“ šepkal.

Alica bola v rozpakoch. Muž ju desil. Gorja necíti strach? Určite ho necíti! Aspoň tak nevyzerá. Pozorne ho sledovala. Vo vedľaších kríkoch zapraskal konárik. Gorja sa ani nepohol. Od chrbta naňho vyskočil obrovský vresg. Mal roztiahnuté laby s pazúrmi pripravenými trhať. Alica vykríkla. Gorja neváhal. Vyskočil oproti šelme a bodol jej dýku do hrude. Zúrivo ho bodal, znovu a znovu, rýchlo ako samotná šelma. Vyzeral nepríčetne. Vrčal, zdalo sa, že zúri. Všetko vyvrcholilo tým, že sa zahryzol do bezvládneho tela mŕtveho vresga. Alica sa naňho zhrozene pozrela a odstúpila. Gorja si to však nevšímal. Zrazu sa postavil a podišiel k Alici akoby sa nič nestalo. Bol celý od zvieracej krvi.

„Skoro som zabudol!“ zašmátral si vo vrecku a podal Alici malé vrecúško.

„Čo to je?“

„Semienko od princeznej.“ povedal Gorja a vykročil vpred.

Alica ho rýchlo nasledovala. Nebola si istá, že jej neublíži, no vedela, že pri ňom je vo väčšom bezpečí, aspoň čo sa okolia týka.
Po niekoľkých hodinách zastali pod veľkým bralom. Gorja sa dotkol skaly a privolal lávovú žilu. Vytiahol si z batoha kus chleba so sušeným mäsom a začal jesť.

„Kľudne si pospi.“ povedal Alici.

„Neviem, či dokážem spať.“

„Inak, chcem ti povedať, že tu určite skapeme. Jeden vresg ešte ujde, no ich je tu mnoho. A keby len tých. Všetko je tu hladné a my sme priľahká korisť. A ty také fajné mäsko.“ zarehlil sa.

„Ja som to Magmírovi sľúbila, že prežijem!“ zazrela naňho.

Gorja sa rozrehotal ešte viac. No jeho smiech však ustal, keď sa za Aliciním chrbtom zjavilo niekoľko svietiacich očí.

„A je to tu!“ vytasil dýku.

Okolím sa rozľahlo tiché vrčanie. Vresgy sa chystali na útok. Keď prvý z nich vyskočil, aby zaťal svoje tesáky a vytrhol nimi život z bezbranných tiel, schmatol ho do svojich pazúrov obrovský výr. Hlasno zaškriekal, rozdrvil mu zobákom lebku a hodil ho pred ostatné šelmy. Zosadol na zem a roztiahol pred Alicou a Gorjom krídla. Vresgy sa ho chvíľu snažili zahnať krikom, no keď pod výrím zobákom vyhaslo ďalších pár životov, zbabelo zutekali.

Alica a Gorja mlčky vyvaľovali oči. Sova ticho zahúkala. Bola obrovitánska.

„Pre samú Tmu!“ žasol Gorja, no k sove sa neodvážil prísť.

P1330698Alica sa však veľvtáka nebála. Zachránil jej život. Prišla k nej a natiahla ruku. Veľký výr sa nechal pohladiť. Nespúšťal z Alici oči, len sa sklonil a čakal.

„Máš na ňu vyjsť.“ povedal Gorja po chvíli.

„A čo vy?“ pozrela naňho Alica.

„Čo také som spravil, aby ma Tma chcela zachrániť? Tá sova je pre teba. Určite má s tebou nejaký plán. Nasadni na ňu a leť. Neveril som slovám princeznej, no asi bolo na nich čosi pravdy. Pre Naumov nastanú nové časy.“ povedal Gorja.

Alica naňho chvíľu pozerala.

„Ak tu zostanete… Umriete…“ povedala.

„Pre mňa jediné možné východisko. Mnou sa netráp. Aspoň nie som vo väzení.“

„No toto je kraj smrti.“

Gorja zakrútil hlavou:

„Pre každého si raz príde..“ zavrčal a pár vlasov mu spadlo cez čelo.

Opäť vyzeral nepríčetne.

Výr jemne drgol Alicu do chrbta. Rýchlo naňho vysadla. Vták sa silno odrazil od zeme a vyletel do vzduchu. Stadiaľ mohla Alica vidieť obrovskú rozlohu Skalísk. Pokrývali ich lesy, lúky, i holé pláne. Musela uznať, že i tento svet je plný krásy. Veľký výr zrazu stočil dráhu letu. Letel bližšie ku kamennej stene. Strop Podzemia stúpal. Na jednom mieste vyzeral, akoby doňho niekto zboku zarezal obrovským nožom. Výr zahúkal a vletel do štrbiny. Jemne stúpala. Bola dlhá, leteli ňou niekoľko minút. Alica zazrela na druhej strane jemné svetlo. Do tváre sa jej oprel studený závan. Výr vyletel zo skaly nad rozľahlú krajinu. Bola tmavá, no na východe bol obzor svetlý. Blížilo sa ráno. Sova zakrúžila nad krajinou a zosadla na lúke jedného z kopcov.

Keď bola Alica na zemi, pozrela sa smerom k vtákovi.

„A čo teraz? Ako nájdem staré mesto?“

Sova na ňu ticho pozerala. Jej pohľad vravel, že pre svoje šťastie musí aj ona niečo urobiť.
A tak aj bolo. Takmer dva roky Alica blúdila lesmi, hľadajúc Zabudnuté mesto Naumov. Veľký výr ju počas tých dní strážil a pomáhal jej. Ak jej bola zima, zahrial ju. Keď už nemala dostatok jedla, doniesol jej ulovenú srnu. Nikdy jej však neukázal cestu. Musela sa snažiť, aby si v budúcnosti vážila svoje šťastie. Nakoniec mesto našla. Čerstvá nádej znovu vzplanula v jej srdci. Rýchlo vbehla do starej zasypanej bane a drobné semienko ukryté v jemnej vreckovke zasadila k tvrdým skalám. Každý deň ho polievala a malá rastlinka mocnela. Jej korene lámali tvrdé skaly a vytvárali priechod medzi Podzemím a Povrchom. Akonáhle korene dosiahli chodbu pod Fásilom, Skala pukla a mestom zatriaslo. Magmír zdvihol smutnú tvár od zákona, ktorý práve tvoril a pozrel na Rubi stojacu vedľa neho. Tá ticho prikývla.

„Dokázala to! Utekaj!“ zamávala mu.
Princ neváhal. Využil chaos, ktorý v meste nastal. Vyhol sa strážam, vbehol do tunela pod mestom. Nezastavoval sa. Chcel Alicu. Po toľkých dňoch zbadá bytosť, do ktorej sa zaľúbil. Steny v praskline boli úzke, stúpanie náročné, no Magmír sa nevzdal. Keď sa prepchal cez poslednú štrbinu, zbadal východ z bane. Zalievalo ho mesačné svetlo. V ňom stála Alica. Hodila sa mu okolo krku. Konečne spolu…
Zostali žiť v opustenom meste. Ich príbeh však mal ešte pokračovať. Alica Magmírovi povila krásnu dcérku. Bola zvláštna. Narodila sa počas tmavej noci, keď bola obloha zatiahnutá. Jej vlasy a pokožka boli bledé ako sneh. No jej oči boli dvojaké. Jedno oko mala tmavé, čierne, druhé belasé. Meno dostala podľa liečivej rastlinky z Podzemia, čo Naumovia považovali za symbol nádeje. Volala sa Manet. Skrotila si veľkú sovu tak, že ju poslúchala a dovolila sa jej zviesť na vždy, keď chcela. Rodičia jej rozprávali príbehy o Fásile. Tak v jej srdci vyrástla podobná túžba ako kedysi vzrástla v srdci jej otca. Pozrieť sa do tých končín, ktoré nikdy nepoznala. Raz v noci vysadla na veľkú sovu a vydala sa štrbinou v brale do Podzemia…

 

Poviedka získala 1. miesto v súťaži Kováčova Bystrica 2014.