Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac

Nová Zem

biela.magia Kira sa pozrela na veľkú skalu pred ňou. Poslednýkrát stála v lese sveta ľudí. Bola plná očakávaní. Na skale sa objavilo drobné mihotavé svetielko. Pomaly sa začínalo naťahovať a rozpínať, až vytvorilo plochý útvar podobný vysokému zrkadlu, ktoré sa vznášalo nad zemou niekoľko centimetrov. Kira k nemu pristúpila a dotkla sa ho ukazovákom. Zavlnilo sa sťa vodná hladina a ukázalo jej vysoké vrchy Bariér, kde pred vekmi Kiru uväznili.

„Je čas ísť.“ ozval sa tichý, no mohutný hlas Bieleho ducha, ktorý sa zjavil vedľa Kiry.

Zjavil sa pomaly a hoci ho nečakala tak skoro, nezľakla sa ho. Bol väčší ako medveď, podobal sa na draka s levím zadkom, orlími krídlami a býčími rohami. Chvíľu žiaril jasnejšie než slnko, no o chvíľu žiara pohasla a jeho telo nabralo bielu farbu.

„Zvláštne.“ Vzdychla Kira: „ Najskôr som nenávidela tento svet, ktorý je tak odlišný od toho môjho, no teraz mi bude chýbať.“ povedala smutne.

Duch na ňu jemne dýchol. Jeho dych bol voňavý a príjemne teplý. Kira sa usmiala. Láska, ktorá z tejto bytosti vyžarovala bola nesmierne obrovská.

„Môžem mať jedno prianie?“ pozrela naňho.

Čítať viac