Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.      Čítať viac

Kulemov drahokam – časť druhá

Stepi

Krištáľová voda Nite sa pomaly blížila k brehom Severného mora. Niekoľko kilometrov od piesčitej pláže, hneď vedľa koryta rieky, stáli tri stany. Boli ukryté medzi vysokými stromami, človek by ich nebol zbadal ani z desiatich metrov, keby nevedel o ich prítomnosti. Zapadajúce slnko vrhalo na trávu rozľahlej stepi zlaté lúče. V krajine vládol pokoj. Aspoň sa to tak na prvý pohľad zdalo.

Zo stanu vyšla žena. Bledé vlasy mala zopnuté do dlhého hustého vrkoča, oči ľadovo-sivé ako zimný vietor prechádzali po okolí. Na tvári, kde, jej bledé líca vystupovali von, mala vytetované tmavé čiary a niekoľko ornamentov stáčajúcich sa na spánkoch. Prechádzali jej až na čelo, kde vytvárali obraz slnka. Patrila ku Kaánom, divému kmeňu Stepi. Bola odetá v neforemných kožených šatách z konskej kože, ktoré spolu s veľkými prsiami vytvárali nemotorný dojem. Na chrbte niesla spiaceho chlapca starostlivo zabaleného v kožušinách. V tábore bola sama už tri dni. Jej muž a ostatní sa nevracali. Čo môže tak výrazne predĺžiť obyčajnú pašu? Čítať viac

Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac

Vnútorný boj

„Odíď!“ zavrčalo dievča a oči pod plavou ofinou sa jej nebezpečne zaleskli.

Stála uprostred rozľahlého lesa plného vysokých smrekov. Nahnevane zatínala pery a pozerala na takmer rovnakú postavu pred ňou.

„Prečo by som to robila?“ nadhodil jej obraz a opovrhujúco sa zasmial.
„Všetko ničíš. Nič tvoj dotyk neprežije.“ vrčalo prvé dievča.
Medzi stromami sa mihli dva páry ďalších modrých očí, no k dvom dievčatám sa nepriblížili.
„A predsa so mnou už hodnú chvíľu spolunažívaš.“ zasmialo druhé dievča opäť.
„Bola to chyba. Mala som sa presvedčiť, že už viac nepovstaneš.“ povedala Kira a vystrela sa.
Z modrých očí jej šľahali blesky. Dúhovky sa jej nepatrne zväčšili.

Sedna to videla. Kirin hnev ju zabával. Nebála sa jej, chcela sa hrať. Zlovestne sa uškrnula. Zrenica na ľavom oku sa pretiahla do mačacej a dodala jej tvári zvláštny, strašidelný výraz.

„Nedokážeš ma zabiť. Som tu a ty to nezmeníš. Nebojím sa ťa.“
„Ani ja sa ťa nebojím, Sedna.“ odfľusla si Kira na zem a znovu sa prikrčila.
„To je dobre. Časom si ťa skrotím a spolu budeme ešte silnejšie. Dve šelmy číhajúce na korisť. Žiadna už neunikne.“ spokojne sa usmiala Sedna a oprela sa o strom.

Kirina tvár potemnela. Pozrela sa do diaľky na svoje dve sestry. Vyzerali rovnako ako ona, rovnako ako Sedna. Čítať viac

Nová Zem

Kira sa pozrela na veľkú skalu pred ňou. Poslednýkrát stála v lese sveta ľudí, bola plná očakávaní. Na skale sa objavilo drobné svetielko. Pomaly sa začínalo naťahovať a rozpínať, až vytvorilo vysoké zrkadlo. Kira k nemu pristúpila a dotkla sa ho ukbiela.magiaazovákom. Zavlnilo sa sťa vodná hladina a ukázalo jej vysoké vrchy Bariér, kde pred vekmi Kiru uväznili.

„ Je čas ísť.“ ozval sa tichý, no mohutný hlas Bieleho ducha, ktorý sa zjavil vedľa Kiry.

Bol veľký ako medveď. Chvíľu žiaril jasnejšie než slnko, no potom jeho telo nabralo bielu farbu.

„ Zvláštne.“ vzdychla: „ Najskôr som nenávidela tento svet, ktorý je tak odlišný od toho môjho, no teraz mi bude chýbať.“ povedala smutne.

Duch na ňu jemne dýchol.

Kira sa usmiala. Láska, ktorá z tejto bytosti vyžarovala bola nesmierne obrovská.

„ Môžem mať jedno prianie?“ pozrela naňho.

Čítať viac