Zbohom, priateľu!

Januárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre.

„Zašššli sssme ďaleko. Zima tu zanechala dokonalé prázdno.“ syčal.

Jeho tvár vyzerala trochu sklamane. Tešil sa, že bude môcť ponaháňať lesnú zver, no jeho predstavy sa chystali rozplynúť.

„Aké prázdno, čo to nevidíš?“ drgla som doňho.

Sálalo z neho príjemné teplo, až som neodolala a pritúlila som sa k nemu. Ani sa nepohol. Jeho krvavé oči nebezpečne zablikali. Neodpovedal. Rozhodol sa so mnou ísť a robiť mi tichú spoločnosť. Vedel, že to nebude dlhá návšteva lesa, slnko sa začalo skláňať k horám priskoro. Za celý deň sme nestretli nikoho, okrem jastraba, ktorý letel svojou cestou a o nič iné sa nestaral.
„Kira, mali by sme íssssssť.“ povedal.

Mal pravdu, no mne sa nikam nechcelo. Zima ma netrápila, hrial ma jeho teplý kožúšok. Bola som doma! Naveľa som ho poslúchla a vysadla mu na chrbát.

„Tak teda poďme!“ a plesla som mu snehovú guľu o ucho.

„Veď počkaj doma! Nakŕmim ťa ssssnehom!“ zahundral a vykročil.

Chvíľu bežal, no keď sme sa priblížili k Jaskynnému vŕšku, spomalil. Sneh sa tu prepadával viac než na iných miestach, nohy zapadávali do zvetranej horniny pod nami. Zosadla som a chvíľu som kráčala po vlastných. Už sa stmievalo, vykukla aj bledá Luna. Jej svetlo bolo zatiaľ len jemné. Medzi stromami som však zbadala ďalšie o čosi zaujímavejšie svetlo.

„Hej, smradľavý!“ zavolala som na môjho bieleho kamoša: „Čo je tamto?“

Čita sa pozrel na ono miesto. Oči mu opäť zablikali.

„Vyzerá to ako svetlonos.“ premýšľala som nahlas nad zvláštnym úkazom medzi stromami.

Ono svetlo vyzeralo ako lietajúca guľa z riedkeho skla, na ktorej sa odrážalo svetlo z okolia a zázračne sa zosilňovalo. Priblížilo sa na necelých šesť metrov. Bolo vidieť aj do jeho vnútra. V jeho strede bola tmavá gulička a pár dlhých svetielkujúcich vlákien a neónových chumáčikov. Nemala som ani poňatia, čo je to zač.

„Invizzzra!“ Čita začal zrazu vrčať a ježiť sa.

Prišiel ku mne, omotal sa okolo mňa a vytvoril tak zo seba akýsi huňatý múr.

„Čo to je?“

„Prazvlášššštny tvor. Nebezpečný. Neviem čo od nás chce.“ vravel a jeho oči začali horieť červeným ohňom.

„Tak utečme.“ navrhla som, nevnímajúc situáciu tak vážne ako Čita.

„Utekať pred invizrou? To je akoby si utekala predo mnou.“

Zvláštna svietiaca bytosť sa od nás už vznášala len na tri metre. Zdalo sa mi, že sa pomaly zväčšuje. Jej tvar sa začal meniť. Na chvíľu sa premenila na čosi čo sa dosť podobalo Čitovi, no bolo to priesvitné a svetielkujúce, potom opäť rástla ako veľká guľa a vydával pri tom zvuk podobný vysokému napätiu.

„Bež, ja prídem.“ povedal démon rozladene.

Z jeho hlasu som zacítila niečo, čo tam jakživ nebolo. Strach…

„Čita?“

„No choď, maličká.“ povedal rozhodne.

Nepoznala som túto bytosť, Čitovi som však verila. Len čo som sa trochu vzdialila, okolie zaplavil štipľavý zápach. Čitove oči boli ako oceán krvi. Prestal potláčať svoju démoniu podstatu. Ceril zubiská, no žiariaca guľa ho úplne ignorovala. Nevadil jej smrad ani atmosféra, ktorú so sebou démoni nesú. Zdalo sa, že sa dokonca vyberá za mnou. Zrýchlila som, no zvedavosť mi nedovolil, aby som sa občasne neobzrela za seba. Invizra začala naberať na rýchlosti. Už mala priemer takmer štyri metre.

„Hovädo, krvi sa ti zachcelo!“ začula som zasyčať Čitu.

Skočil po invizre zúrivo ako to len on vedel. Keď do nej narazil, ozval sa zvuk, sťaby blesk. Čita vydal otrasný škrek, chladnejší než sama zima. Na chvíľu ho odhodilo. Srdce sa mi rozbúchalo, ovládol ma strach. Rozbehla som sa. Invizra bola už už za mnou, no nedotkla sa ma. Čita plný krvavej žiary vyskočil a vrazil priamo do jej jemného svitu. Videla som ako ňou prechádza. Zamrazilo ma. Čas sa akoby spomalil. Čita sa vznášal vnútri toho predivného tvora. Pomaly ako v hustej tekutine. Pozrel na mňa a kývol bielou packou. Otočil sa a škrabol invizre o tmavé teleso v jej vnútri. Ozval sa tichý hukot. Prišiel záblesk, akoby výbuch. Nemo som civela pred seba. Na sneh dopadli bledé kosti.

„Čita!!!“ rozbehla som sa na ono miesto, kde bola pred tým žiara a môj démoní priateľ.

So slzami v očiach, pomaly mi dochádzalo čo sa stalo. Predátor stretol predátora. Mala som byť korisť. Čita ma zachránil. Ale za akú cenu? Pohladila som obrovskú lebku ticho ležiacu na bielom snehu. Do očí sa mi vytlačili slzy.

„Priateľ môj!“ zaplakalo srdce.

Čita, démon, je mŕtvy… Pozrela som sa smerom do hlbín lesa. Mizlo v ňom drobné svetielko. Svetielko, čo kruto vytrhlo z mojej duše kus mäsa…

„Priateľu, prosím, vráť sa…“ chladným lesom zaznel tichý plač… No zubatá svoj ortieľ nezmení…