Osud?
Nočné mory. Sny, ktoré nás prenasledujú v čase, keď sme najzraniteľnejší – v spánku. Ceria svoje dlhé krvavé tesáky, ich svietiace oči vidno keď sklopíš viečka. Najlepšie je, keď sa im vyhneš. No čo sa stane, keď sa takýto sen, stane skutočnosťou? Nebudeš sa môcť prebudiť, nepríde k tebe mama a nedá ti láskavé objatie… Istotu… Nepomôže ti nič, stále budeš blúdiť v nekonečnom kruhu.
Moje meno je Sedna. Je to meno malej planétky, ďaleko od Slnka. Či ma vystihuje? To neviem. Dopadne na ňu veľmi málo slnečných lúčov, moja pokožka je bledá ako sneh, tiež nemá rada Slnko. Planétka pláva v tme. Moje vlasy sú tma. Sú husté, majú farbu havranieho peria. Sedna je osamelá planéta a ja som samotár. No som ešte malá, nemôžem vedieť, čo zo mňa vyrastie. Žijem s mamou v malom domčeku obklopenom mnohými stromami. Mamu vídam len občas, stále pracuje. Už som si na to zvykla. Pýtate sa, kde je môj otec? To neviem. Mama naznačila, že je zlý, no to dospelí robievajú. Zaľúbia sa, zlomia si navzájom srdcia a znenávidia osobu, ktorú pred tým milovali. Chcú zabudnúť na minulosť, tak ju zničia škaredou lžou, ktorej nakoniec uveria. Je to hlúpe správanie. No dosť bolo o dospelých. Chcem vám povedať o jednom dni, presnejšie o dni mojich desiatich narodenín. Je to deň, nachádzajúci sa v kalendári pod číslom päť a pod nápisom August.
Mama je opäť v práci. Dnes však nechcem byť sama. Zavolala som si tri spolužiačky zo školy. Sú veselé, vždy sa smejú a ja ich mám rada. Obdivujem ich optimizmus, pretože ja sa nedokážem stále usmievať. Prišli až večer, narodila som sa predsa po západe slnka. Oslava bola super. Torta, koláče, čipsy, veľa cukríkov a sladké nápoje! To má veru jazyk rád! Hlučná hudba a doma zasa nebol nikto dospelý. Bola to skvelá oslava. Okolo polnoci sme si ľahli spať. Bea, Miška a Katka sa uložili na jednu širokú postel a hneď zaspali. Ja som však bola plná vzrušenia, lebo vonku začínala silná letná búrka. Podišla som k oknu a pozerala sa na tú metelicu. Svetlo bleskov sa odrážalo od mojich tmavých očí, moja tvár si užívala silu vetra, ktorý mi do nej narážal. Keď som sa nabažila toho úžasného pohľadu, potichu som zatvorila okno i dvere na mojej izbe. Sú biele, v hornej polovici majú matné sklo. Potom som si zobrala vankúš, a ľahla som si na malú karimatku. Nechcela som sa prikryť. Je predsa leto. Zatvoriť oči? Či nezatvoriť? Nechcem počúvať ťažké kroky masívnych čižiem, ktoré ku mne kráčajú každú noc. Je to vari osud, čo počujem kráčať v mojich snoch? Som pomätená? Deti v mojom veku si nekladú takéto otázky. Nie. Idem spať. Naberiem trochu energie… Už spím…
V tú noc som kroky nepočula. Bola pokojná, búrka zmyla cestu do mojej mysle. Zobudila som sa skoro ráno, lebo svetlo z chodby mi cez to matné sklo svietilo priamo do očí. Rozhliadla som sa po izbe.
“ Bea? Miška? Katka?“ opýtala som sa dievčat.
“ No čo je? Spíme.“ povedali rozospato.
“ Ste všetky tri tu?“
“ Hej. Čo chceš?“
“ V kúpeľni sa svieti, mama má prísť až po obede.“ povedala som chladne a mykla som plecom.
Moje kamarátky stŕpli. Prečo ich to tak rozhodilo?
“ Tak kto tu potom je? Nemáte tu zlodeja? Sedna, ja sa bojím!“ zašepkala Katka.
Vtedy mi to došlo. Veď mám v dome niekoho cudzieho. Srdce sa mi rozbúchalo.
“ Baby, skryte sa za posteľ! Ja otvorím dvere!“ zavelila som.
Priskočila som k dverám a zašla som za stenu. Bola to scéna ako z akčného filmu pre dospelých. Zahryzla som si do pery a spoza steny som stlačila kľučku. Dvere sa dokorán otvorili. Ako som čakala, čo bude nasledovať, pozrela som sa k posteli. Bea, Miška, ani Katka sa neskryli. Stáli tam ako malé vystrašené antilopy pred veľkým levom v tieni niečiej postavy. Zrazu som začula výstrel. Druhý a tretí. Bolo to ohlušujúce. Moje kamarátky padli na miesto, ktoré malo byť ich úkrytom. Bolo to pred mojimi očami. Uštipla som sa, no nič. Nebola to mora, bola to realita. Začula som staré známe kroky ťažkých čižiem. Čakala som na smrť, no tá ma obišla.
Na druhý deň som sa dozvedela, že v dome bol môj otec. Polícia ho už chytila. Noviny písali o masovom vrahovi. V hĺbke duše som počula jeho hlas. Bol mi neznámi, no predsa blízky. Vravel:
“ Sedna, tvoje miesto je na temnej strane, vedľa mňa.“
Otec o niekoľko týždňov zmizol zo svojej cely a ja som vedela, že čoskoro si po mňa príde…