Dridina hviezdička

tučný kocúrBol krásny jarný deň. V mestskom parku štebotali vtáky. Koruny stromov zahaľovali svieže kvety. Uprostred veľkého parku stál dub. Bol tam už od nepamäti. Jeho kmeň bol hrubý, jeho konáre sa ťahali k nebesiam. Sídlila v ňom duša, ktorá sa deň, čo deň pozerala na okolo idúcich ľudí a potajme ich obdivovala. Usmievala sa, keď okolo prešla rodinka s rozdžavotanými deťmi, a keď si na lavičku pod dubom sadli dvaja zaľúbenci, strom sa zazelenal. Duša sa veľmi túžila dotknúť ľudskej pokožky, nadýchnuť sa, preriecť s týmito vznešenými bytosťami slovo.
V jednu noc, keď osamelá plakala vo svetle bieleho mesiaca, zbadala ju hviezdička. Bola maličká, jej svetlo bolo mihotavé. Prišlo jej smutnej duše ľúto. Hviezdička sa rozžiarila a darovala jej silu. Duša pomaly vykĺzla z tela stromu a premenila sa na prekrásnu dievčinu. Husté orieškové kučery padali k jej útlemu pásu. Pokožku mala jemnejšiu než hodváb, bielu ako sneh. Dievčinine líca mali farbu červených ruží. Pod úzkym obočím, medzi hustými riasami svietili jasné oči. Mali farbu svetlých olív. Za pravým uškom mala zastoknutú bielu ružu. Zahaľovali ju šaty z kvetín, ktoré rástli v parku. Vytvorili pre ňu farebné plátno. Voňalo krajšie než rozkvitnutá lúka. Jej nohy boli bosé. Pod jej krokmi nestonali steblá, bola veľmi ľahučká.
Stromová víla sa po prvýkrát nadýchla. Pozrela do noci a pohladila svoj strom. Je človekom! Konečne sa bude môcť rozprávať s ľuďmi! Bude pri nich a oni ju budú vnímať! Doširoka sa usmiala a odhalila svoje bielučké zuby. Zamávala stromu na rozlúčku a vykročila vpred.
Neprešla ani desať metrov a blízko nej, v hustých kríkoch čosi zašramotilo. Víla sa nezľakla. Nadšená z nových vnemov začala ostriť zrak do tmy. Pomedzi konáre sa do svetla lampy vytiahol tučný kocúr. Zamňaukal a uprel veľké svietiace oči na vílu.
„ Teba poznám!“ zapriadol: „ Si zo starého duba.“
„ Nebeská hviezdička mi pomohla dostať sa k ľuďom.“
Kocúr udivene zažmurkal a sadol si:
„ Prečo si to chcela?“
„ Každý deň som pozorovala ľudí. Počula ich hlasy. Túžila som sa s nimi porozprávať a nebyť sama. Žiť ich nádherné životy.“
Kocúr švihol chvostom:
„ Nádherné? To ťažko.“
„ Nefrfli kocúrik. Nepoznáš náhodou toto mesto? Neprevedieš ma cezeň?“
„ Poznám ho najlepšie zo všetkých. Ale čo budem mať z toho, že budem víle zo stromu ukazovať mesto?“
Víla sa pomaly sklonila a poškrabala kocúra za ušami a pod bradou.
„ Plné bruško a vymasírovaný kožúšok.“
„ Tak to beriem! No v túto nočnú hodinu sú v meste samí čudáci. Poď, oddýchneme si. Mimochodom, volám sa Fúzo. Fúzo III. Som kráľom ulíc. Žijem za reštauráciou a rád papám.“ povedal kocúr a natiahol labku dopredu.
„ Ja som Drida.“ potriasla mu labkou a jemne mu stlačila mäkký vankúšik.
Kocúr sa jej obtrel o nohu a vyrazil vpred. Vyviedol ju zo zeleného parku, medzi vysoké budovy. Zašiel do tmavých, neosvetlených bočných ulíc. Drida sa zvedavo obzerala, videla však len porozbíjané fľaše a ohorky z cigariet. Keď sa po okolí začala rozliehať vôňa vyprážaných jedál, vyšli na malý priestor vydláždený popraskanými kachličkami, osvetlený starou lampou. Na jednej strane boli dvere z reštaurácie, na druhej príjazdová cesta. Na pravo od dverí sa váľali kartónové krabice.
„ Pchch, zberba! Pchch! Preč! Pchch, moje ležovisko.“ Fúzo sa naježil, až bol raz taký veľký a fŕkajúc do všetkých strán a udierajúc labami vletel do zdanlivo prázdnych krabíc.
Opačným smerom zas vybehlo asi päť menších mačiek rôznych farieb.
„ Utekajté!“ mňaukali a mizli v bočnej uličke, z ktorej pred chvíľou prišla Drida s kocúrom.
„ Háveď jedna! Furt mi chcú ukradnúť miesto. Tu budeme spať.“ Fúzo vyšiel z krabíc a začal si lízať labku.
Drida sa zhrozene pozrela ku krabiciam. Za nimi stál preplnený kontajner.
„ Nejaký problém?“ spýtal sa kocúr.
„ Nie.“ pohladila ho po chrbte.
Podišla do rohu, kde boli kachličky viac popukané a vztýčila ruky k nebu. Jej rozprestreté prsty sa predĺžili a zdreveneli rovnako, ako jej celé telo. Vlasy sa jej premenili na ďalšie konáre, dokonca jej narástli aj listy. Drida zaspala. Kocúr od údivu zabudol skryť jazyk, ktorým sa umýval, no potom potriasol hlavou a skryl sa do krabíc.
S vychádzajúcim slnkom sa Drida opäť zmenšila a nadobudla ľudskú podobu. Fúzo už v krabiciach nebol.
„ Mňaú, hľadáš mňa, dievčatko?“ ozval sa jej spoza chrbta.
Ležal rozvalený pred zadnými dverami reštaurácie a splýval s rohožou. Drida mlčky zakývala hlavou a usmiala sa.
„ Sľúbila si mi plné bruško.“
„ A tak sa i stane.“ kývla rukou a vedľa kocúra pristál výr s mŕtvym potkanom v pazúroch.
„ Radšej by som zožral to kura.“ Fúzo zazeral po veľkej sove.
„ Pozor na slová, tlsťoch! Pracujem pre vílu, nie pre teba.“ zahúkal výr a odletel spať.
„ Kedy mi ukážeš ľudské obydlia?“ spýtala sa Drida, keď Fúzo dojedol.
„ Do tých ťa nepustia, no ukážem ti čosi lepšie.“ zamraukal a rozbehol sa preč.
Drida ho rýchlo nasledovala. Kocúr ju zaviedol na veľké námestie. Obkolesovali ho vysoké budovy, pred ktorými rástli mladé stromčeky. Uprostred námestia bola obrovská fontána, trochu nabok stála veľká tribúna. Námestie zívalo prázdnotou. Len kde tu bolo vidieť človiečika idúceho do práce.
„ Predstavovala som si to inak…“ zosmutnela Drida.
„ Len si počkaj do večera.“ povedal kocúr a vyskočil na jednu lavičku.
Kývol víle nech si prisadne. Vyskočil jej do lona a v pokoji zadriemal. Drida ticho sedela na lavičke. Navonok plne sústredená na kocúra, no v skutočnosti bola unesená myšlienkami do diaľav. Jej vnímanie času bolo iné. Plynul jej ako tečúca voda. Ľudia boli len farebnými šmuhami. Čím šlo slnka vyššie, tým bolo šmúh na námestí viacej. A keď sa slnko začalo skláňať, Fúzo šťuchol ňufákom do Dridinho líca.
„ Je čas! Hej, zobuď sa, veď ti rastú lístky na vlasoch!“ ostro šepkal a gánil na ľudí, čo zízali na Dridu.
Drida zažmurkala. Lístky zmizli.
„ Čo sa deje?“
Kocúr kývol hlavou k tribúne. Drida si vôbec nevšimla, že k nej pristavili obrovské repráky, a množstvo reflektorov. Okolo sa začali zhromažďovať ľudia, nedočkavo na niečo čakali.
„ Idú tam mať koncert.“ oznámil kocúr.
„ Koncert.“ zopakovala neisto Drida.
„ Budú sa zabávať, tancovať a počúvať hudbu.“
„ Môžem sa baviť s nimi?“
„ Môžeš. Ale obleč si dačo tanečnejšie. V tomto sa nemáš ako hýbať.“ kocúr si premeral jej dlhé úzke šaty.
„ O to sa neboj kocúrik! Moje šaty sú živé.“ postavila sa, až Fúzo žuchol na zem.
„ Buď opatrná. Ja idem na strom! Tam dole by ma podupali.“ povedal kocúr a vyskočil na mladú rastlinu.
Drida sa rýchlo vryla do davu ľudí. Atmosféra bola čoraz napätejšia, všetci na niečo čakali. Drida nevedela presne na čo, ale cítila ľudské nadšenie. Prepchala sa až dopredu k pódiu a pozrela sa na javisko. Posledný slnečný lúč sa stratil sa vysokou bodovou. Bum. Bum. Bum… Drida cítila tlkot svojho srdca až kdesi v krku. Reflektory sa upreli do stredu javiska. Stál tam muž. Bol vysoký. Mal strapaté blond vlasy, veľké modré oči, ktoré lemovali čierne mihalnice trochu zvýraznené spodnou linkou. Oblečené mal voľné tielko a obtiahnuté gate ebenovej farby. Zdvihol ruky. Dav sa rozjasal.
„ Aký je dnes deň?“ zvolal do mikrofónu.
„ Deň zábavy!“ zaburácal dav.
Drida sa ticho dívala na muža.
„ Čo budeme dnes robiť?“ spýtal sa opäť muž.
„ Baviť sa!“ odpovedal dav.
„ Čo ste povedali?“
„ Baviť sa!“ zvolal dav zasa, teraz sa pridala i Drida.
Reflektory ožiarili celé pódium. Okrem vysokého muža, tam stáli i ďalší. V rukách mali gitary. Jeden sedel za bicími, úplne v zadu Drida zbadala pri mikrofóne niekoľko dievčat. Vtedy sa z veľkých reprobední začala ozývať hudba. Najskôr len bubny, potom i gitara. Melódia stúpala, prestala. Ľudia začali kričať, iní tancovali. Do hudby zaznel i medový hlas. Drida sa opäť pozrela na pódium. To spieval vysoký muž. Drida chvíľu nesvoja stála, no o chvíľu ju začali pohojdávať vlny chytľavého rytmu.
„ Tancuj, dievča! Bav sa!“ začala do nej drgať cudzia dievčina a kývala jej rukami.
Drida sa zasmiala. Prvýkrát sa dotkla človeka. Začala tancovať. Z jej dlhých šiat opadalo niekoľko kvetov, skrátili sa a zažiarili. Vyzerali ako točiaca sa sedmokráska. Víla sa začala zabávať. Sršala z nej energia. Drida tancovala plná šťastia. Bola obklopená ľuďmi. Dlhé vlasy viali okolo nej. Zadul i jemný vietor. Priniesol zo sebou stámilióny lupeňov. Hladili jej tvár, privádzali ľudí do úžasu. Blikajúce svetlá, hlasná hudba bola všade okolo. Medový hlas sa kĺzal nad rytmom, hladil ľudské duše, no zrazu utíchol. Drida sa pozrela k pódiu. Speváka tam nebolo. Boli tam iba jeho spolu-hudobníci. Drida zažmurkala.
„ Hej dievčina, venuješ mi tanec?“ opäť sa po námestí rozozvučal medový hlas.
Spevák stál rovno pred Dridou a naťahoval k nej ruku. Drida sa začervenala, no podala mu ruku.
„ A teraz pieseň pre babu, čo to tu rozprúdila najviac!“ zvolal spevák a začala sa ďalšia pesnička.
Nespúšťal z Dridy oči. Tancovali spolu dlho, až ju nakoniec vytiahol na pódium. Čím bola Drida šťastnejšia, tým v okolí tancovalo viacej lupeňov. Vytvárali špirály, kvety, plazili sa okolo ľudí a hladili im tváre. Všade naokolo bola ich vôňa. Fúzo spokojne pozoroval ľudí cez husté listy a pozeral sa na šantiacu Dridu. Ale vždy, keď sa pozrel na speváka, nervózne mykol chvostom.
Hluk utíchol až okolo polnoci. Skončil sa deň zábavy, ľudia sa začali rozchádzať. Drida celá natešená podišla k fontáne a osviežila si tvár. Fúzo sa k nej prikradol a pozorne sledujúc vodu sa spýtal:
„ Už si spokojná?“
„ Bolo to krásne!“ zasnívane hľadela smerom k pódiu: „ A ten jeho hlas, oči…“
„ Nie, nie, nie! Najala si si ma ako sprievodcu a ja ti hovorím, že je to zlý nápad!“ Fúzo sa postavil pred ňu v domnení, že Drida odtrhne zrak od mladého muža, ktorý stál medzi zhlukom fanúšikov.
„ Prečo sa ti nepáči?“
„ Nuž, tento pre teba nie je dobrý. Vieš, ľudia vedia byť zlí. Zištní. Ty hľadáš u ľudí lásku a tento ju nehľadá. Chce len krásu a pôžitok.“
„ Kocúrik zasa frfleš. Viac než sto rokov som ľudí pozorovala. Ich lásku, vyznania.“
„ Videla si iba útržky príbehov.“
„ Nazdar, vytancovala si sa do sýtosti?“ za Dridou sa zjavil mladý muž a prehrabol si vlasy.
„ Ja že si tam!“ zaskočene pozrela na zhluk ľudí pri pódiu.
„ Už nie. Ušiel som im.“ oprel sa o kameň fontány: „ Čo tu robíš?“
„ Ja…“ Drida pozrela na kocúra: „ Rozprávam sa s Fúzom.“ povedala.
Ten sklonil hlavu.
Spevák sa zasmial:
„ Ale nie. Normálne.“
Drida neodpovedala.
„ Ako sa voláš? Dneska si to riadne roztočila. Tie lupene. Vyzeralo to, akoby tam boli pre teba.“
„ Som Drida. A ty sa voláš?“
„ Ehm, ty nevieš?“
„ Keby som vedela, mladý muž, nepýtala by som sa.“ usmiala a Drida.
Spevák na ňu udivene pozrel:
„ Som Jacob. Skadiaľ si?“
„ Z parku.“ povedala Drida a Fúzo si nešťastne capol labkou po hlave.
Jacob ticho stál a rozmýšľal.
„ Vyzeráš hladne. Nepôjdeš so mnou?“
„ Nie, nie, nie! Nechoď!“ šepkal Fúzo, no Jacob počul len tiché mňaukanie.
„ Tá mačka je dosť divná.“ zasmial sa a spýtavo pozrel na Dridu.
„ Ešte nikdy som nejedla! Rada pôjdem.“
Jacob na ňu vyvalil oči a rozpačito sa zasmial. Nevedel, či to mal byť vtip.
„ Snáď nie si upírka.“ povedal, keď jej dal ruku okolo pásu a vykročil s ňou po námestí.
„ Nie ja som Driáda.“
„ Čo si si to dala? Aj ja chcem.“ pobozkal jej líce.
„ Drida! Okamžite poď so mnou! On je… On je ako ja! Ako kocúr! Má rád mačičky, no nikdy s nimi nezostane dlhšie než len pár chvíľ! Nie je to dobré! Drida, jemu ide len o to, že si pekná! Hej, stoj!“ volal Fúzo a behal splašene okolo nich.
„ Čo to ten kocúr robí?“ Jacob čumel na mraučiace zviera.
„ Hovorí mi, že si ako on. Že ti nejde o lásku.“
„ Mne? Prosím ťa pekne. Hneď ako som ťa videl. Tie tvoje žiarivé oči. Ladné pohyby… Cítil tvoju vôňu. Zaľúbil som sa a povedal som si – tá je len moja!“
„ Vážne?“
„ Prisahám!“ chytil Dridinu ruku a položil si ju na hruď.
„ Never mu, Drida!“ Fúzo začal prskať a vrčať.
„ Heš, mačka!“ Jacob dupol nohou.
„ Odíď! Ihneď!“ pritakal Drida.
„ No jasné! Ale ak ti ublíži!“ Fúzo vrčal a ježil sa.
„ Vypadni!“ dupol ešte raz Jacob a Fúzo utiekol do tmy.
„ Vážne si sa s ním rozprávala?“ Jacob sa postavil pred Dridu.
Jej dlane stále držal a vo svetle lampy jej hľadel do krásnej tváre
„ Bláznivá mačka. Neber ho vážne.“
Jacob sa zasmial:
„ Ja mu nerozumiem ani slovo. Ty si výnimočná, keď mu rozumieš.“
„ Ja… Ani neviem.“ Drida sa pozrela na nebo.
Jej malá hviezdička mihotavo blikala.
„ Stráviš so mnou noc?“ pritisol sa k nej.
Drida mu pozrela do očí. Boli jasné, čakali na odpoveď.
„ Aj tak by som nemala kde hlavu skloniť.“
V tom momente jej vtisol bozk. Pohladil jej líce a objal ju.
„ Najkrajšia akú som kedy videl. Milujem ťa.“ zašepkal jej do ucha a znovu ju pobozkal.
Dridu v žalúdku pošteklilo tisíc motýľov. Bol to pre ňu nový pocit. Nádherný. Nikdy necítila nikoho tak blízko pri sebe, nikto jej ešte nepovedal také krásne slová. Váhavo ho objala. Cítila každý jeho sval. Jacob ju zobral na ruky.
„ Si ľahunká.“ usmial sa a odniesol ju do svojho hotela.
Jemne ju položil na veľkú postel s mäkkými vankúšmi a znovu pobozkal. Drida unesená mládencovým hlasom nechala sa ovládnuť. Opantala ju láska. Omnoho silnejšia než ľudská. Nechala si bozkávať krk, objímať sa. Jacob si vyzliekol tričko, ľahol si k nej. Dridine šaty sa zmenili na lupene. Pritisla sa k nemu i splynuli v jedno…
Ráno sa Drida zobudila v mäkkých perinách, pri posteli stál vysmiaty Jacob v župane a podával jej tácku s raňajkami. Voňavé hrianky s medom, vedľa toho červená šálka s teplou kávou.
„ Dobré ránko.“ pozdravil ju.
Dridine líca sa začervenali.
„ Kde si to zohnal?“ zobrala si tácku.
„ Objednal som ti to na recepcií.“ usmial sa na ňu a sadol si k nej.
Kým jedla, skúmal jej vlasy. Zobral jej z nich čerstvý púčik.
„ Ty si vážne zvláštna.“ ovoňal kvet, ktorý mu v ruke narástol a rozkvitol.
Jacob vypleštil oči.
„ Prečo?“ uprela naňho vystrašené oči.
Pohladil ju:
„ Tie kvety, tvoja reč. Naozaj si ako víla.“
„ Ja som ti už povedala, že som.“ usmiala sa na neho a vykĺzla spod perín.
Nahá podišla k oknu a pozrela na mesto.  Palma vedľa v kvetináči sa natiahla a vytvorila jej šaty.
„ Páni!“ zhíkol Jacob: „ Ako to robíš?“
„ Cítim ich dych, počujem ich reč. Pomáhajú mi.“
„ Zaujímavé. Drida, počuj, ja budem musieť ísť nacvičovať. Včera som mal vystúpenie pre mesto, no o niekoľko dní budem mať v tomto meste koncert. Ak chceš, môžeš tu zostať, alebo sa choď poprechádzať von.“
„ Pôjdem von.“ zazvonila jemným hlasom: „ Kde ťa nájdem?“
„ Opýtaj sa dole na recepcií.“
Okolo obeda Drida vyšla z hotela. Ocitla v neznámej časti mesta, tak sa začala prechádzať po uliciach. V jej srdci horel plameň, jej myseľ spievala. Priletovali k nej drobné vtáčiky a čvirikali veselé piesne.
„ Našla som lásku, kamaráti.“ oznámila im a začala si spievať.
Jej hrdlo vydávalo anjelské tóny, ľudia okolo sa za ňou obzerali. V šťastí by sa prechádzala večnosť, no húkanie sovy jej oznámilo príchod noci. Zasa nepostrehla utekajúci čas.
„ Joj! Kde je cesta k hotelu?“ obzrela sa po tmavnúcom meste.
Rýchlo sa rozbehla popri domoch. Len náhodou trafila a ocitla sa pred bielou budovou. Vošla dnu a pri pulte sa spýtala unavene vyzerajúcej, postaršej ženy:
„ Dobrý večer, dobrá žena. Kde nájdem Jacoba?“
„ Myslíte toho speváka, že? Usporadúva party vo svojom apartmáne. Máte pozvánku?“
„ Hm, nie, ale vie o mne.“ odpovedala Drida a usmiala sa na ženu.
Tá si ju premerala a povedala:
„ Verím vám. Neviem prečo, ale verím vám. Môžete ísť.“
Výťah Dridu vyniesol na najvyššie poschodie. Ako vystúpila ovanula ju vôňa alkoholu a ohlušila ju dobre známa hudba. Okolo nej bolo množstvo zabávajúcich sa ľudí, no tí už Dridu nezaujímali. Chýbal jej len jeden. Krásny Jacob s medovým hlasom. Chýbalo jej jeho objatie a silné ramená. V obrovskej obývačke ho zahliadla. Práve tancoval. Okolo neho boli vrtké tanečnice. Ladne sa hýbali, cez krátke oblečenie ukazovali svoje vábivé krivky. Vybrala sa k nemu. Už bola od neho len pár metrov, keď zbadala, ako jednu z tanečníc chytá za bok. Tá, sťa prítulná mačka, chytila ho za líca a vtisla mu bozk. Bol dlhý, Jacob sa nebránil. Drida sa zastavila, zamrazilo ju. Svetlo niekoľkokrát zablikalo. Jacob otvoril lesklé oči a pozrel sa na Dridu. Usmial sa a natiahol k nej ruky.
„ Vitaj, Drida! Pridaj sa k nám!“
„ Ako kocúr.“ povedala tichým hlasom, no v Jacobovej hlave znel ako rozhlas.
Do očí sa jej vtisla slza. Zvrtla sa a rýchlo ako srna vbehla do výťahu. Vybehla z hotela. Plameň lásky v jej srdci sa premenil na plameň bolesti. Zožieral jej vnútro. Ticho plakala, no slzy, ktoré jej padali z tváre sa postupne menili na lupene. V jednej uličke z dverí začali vychádzať ľudia. Nahlas sa rehotali, tackali sa do strán, o chvíľu sa začali byť. Drida prešla o niekoľko ulíc ďalej. Na zemi zbadala telo. Vystrašene k nemu podišla. Starý, rumom napáchnutý bezdomovec sa pohol a vydal pri tom krochkavý zvuk. Drida vykríkla a rozutekala sa preč. Bezdomovec ju chvíľu naháňal a kričal sa ňou nech zastaví.
„ Ľudia vedia byť aj zlí.“ zašepkala.
Vánok a letiace lupienky z jej sĺz ju zaviedli do veľkého parku. Sadla si k svojmu dubu a nahlas sa rozplakala. Banovala, že nepočúvla kocúra. Hnevala sa na Jacobove modré oči, na jeho medový hlas a sladké slová plné lží. Potichu vzlykla a chytila si hlavu do dlaní.
„ Hej, maličká. Neplač!“ zamňaukal Fúzo, ktorý sa zjavil z tmy a obtrel sa jej o bok.
„ Musím. Moje srdce sa rozpadá. Nevedela som o tejto stránke sveta. Myslela som si, že je krásny a dobrý. Nepočúvala som tvoje slová. Prečo? Ach, prečo to urobil?“
„ Drida, nie všetci ľudia si dokážu vážiť lásku a druhých.“
„ Ako to mám rozoznať?“
„ Rozumom a srdcom. Dostala si ich, tak ich využi. Nabudúce to už vyjde. Dám na teba väčší pozor. I keby ma to malo stáť kožuch!“ vkĺzol jej do náručia a začal hlasno priasť.
„ Nie, Fúzik. Nevládzem. Svetlo hviezdičky je prislabé.“ povedala Drida.
Na ceste pred dubom sa zjavila postava. Chvíľu sa obzerala, potom sa vybrala k Dride. Nešla rovno, trochu sa tackala. Bol to Jacob. Na tvári mal úsmev, očividne bol opitý.
„ Hej, Drida! Čo sa nejdeš baviť? Roztočíš to ako minule.“ prišiel k nej a žuchol vedľa.
„ Jacob, pozri sa mi do očí!“ otočila sa k nemu.
Fúzo nepriateľsky vrčal, no víla ho ukľudnila dotykom ruky.
„ Povedz mi, Jacob, miluješ ma? Boli tvoje slová pravdivé?“
„ Jasné že ťa milujem!“ usmial sa Jacob a natiahol za Dridou ruku.
Fúzo opäť zavrčal.
„ Všetky vás milujem.“ zasmial sa Jacob.
Drida zaplakala.
„ Že sa nehanbíš! Si predsa človek, nie divý zver!“ zasyčal Fúzo.
„ Jacob… Narodila som sa v strome. Viac ako sto rokov som bola svedkom ľudskej lásky. Videla páry, videla ich deti. Žila som vo vlastnom svete, ktorý bol čistý a pokojný. Túžila som po bytostiach ako ty. Ale ty si iný. Nepoznáš lásku. Neváži si ju. Spôsobuješ bolesť! Zlomil si mi srdce, Jacob.“
„ Ale ja ťa ľúbim.“ mumlal.
Neohrabane sa postavil a chcel Dridu pobozkať.
Tá však natiahla ruku a dotkla sa ho na mieste, kde jej predtým položil ruku.
„ Láska je vernosť. Ty poznáš iba pôžitky. So mnou sa nebudeš hrať, človečina!“ povedala a jej tvár sa v žiali skrivila.
„ Tak! Teraz budeš hľadieť na naozajstnú lásku. Budeš na ňu hľadieť, no viacej sa už nedotkneš žiadneho človeka. Nespôsobíš nikomu bolesť!“ povedala Drida a svoju ruku vtisla do Jacobovej hrude.
Nezranila ho, jej ruka doňho vošla. Silno trhla. V jej ruke bola jemná, modrobiela žiara. S očami plnými sĺz sa rozohnala a hodila žiaru do veľkého duba. Jacobovo telo zmizlo.
„ Čo si to spravila?“ spýtal sa jej Fúzo.
„ To, čo bolo treba.“ povedala Drida a klesla na zem.
Ako padala vánok ju zavial na cestu pred dubom. Fúzo k nej pribehol.
„ Ďakujem, Fúzik. Za všetko.“ pohladila ho.
„ Čo to robíš?!“
Drida neodpovedala. Ticho hľadela na nebo. Malá hviezdička blikala čoraz pomalšie. Za chvíľu bola takmer nebadateľná. Drida sa zachvela.
„ Drida, nie.“ zamňaukal Fúzo.
Hviezda zrazu zažiarila silným svetlom, ktoré osvietilo nočnú oblohu a zhasla. Drida zmizla v závane teplého vetra. Fúzo zostal stáť sám uprostred parku a tichučko mraučal. Príbeh stromovej víly rozpovedal každému zvieratku, čo stretol, aby aspoň v srdciach iných, žila jej pamiatka.     Jacob zostal uväznený v starom dube. Každý deň sledoval ľudí a ľutoval svoje činy. Smútil, lebo až teraz si uvedomil, aký mal veľký dar. Lásku si nikdy nevážil. Až teraz, keď zostal sám, uprostred parku, zistil jej cenu. Túžil sa vrátiť k ľuďom, no nemohol. Mal len dve veci. Nekonečný čas na premýšľanie a nádej. Nádej, že aj jeho si niekedy všimne hviezda a daruje mu telo. Telo, ktoré už nepremrhá na márnosť, ale na skutočnú lásku…

Komentáre

  1. Albert

    *****/5, len tie chyby

    Dátum: | Odpoveď | #13
    1. nuž, na tom ešte budem musieť popracvať 🙂

      Dátum: | Odpoveď | #17
  2. Kifflom

    Albert, tie príbehy sú tak neobyčajné a neopísateľné že keď sa do nich začítaš, tie malinké chyby si vôbec nevšimneš. 🙂

    Dátum: | Odpoveď | #21