Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.      Čítať viac

Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Festival púpavových chumáčikov

P1100386

Kráčala som prázdnymi ulicami prebúdzajúceho sa mesta a rozmýšľala som, čo zaujímavého by som ti mohla napísať. Pozorne som sledovala mestské jarky, hľadala som čo i len najmenší pohyb za mriežkou kanála. Nepohol sa tam ani len potkan, nieto ešte dáka zaujímavá bytosť ako napríklad permoník. Týchto tajnostkárov je ťažké zastihnúť i za súmraku. Kdeže by som ich ja zastihla teraz – za brieždenia. Nuž čo! Mykla som plecom a pozrela som sa pred seba. A mala som teda poriadne šťastie! Keby som sa pozrela o stotinu sekundy neskôr, asi by som si vymenila jedno železné objatie s pouličnou lampou. Rýchlo som sa jej vyhla a kráčala som ďalej. Čo si to tie dnešné lampy o sebe myslia?! Boli časy, ešte keď boli lampy slušné a vždy sa uhli ony, nie my – úbohí chodci.

Na jednej peknej ulici so starodávnymi budovami mi do očí udrela obrovská zelená ceduľa. Mala na sebe elegantný nápis zlatej farby – „KARPATSKÉ STREDISKO PRE MOKRADE“. A vtedy mi to došlo! Čítať viac