Môj vreckový drak

Stalo sa to hádam pred rokom, keď som prišla do voliéry. Všetky zvieratká boli ticho, upierali na mňa vystrašené pohľady. Najskôr som nevedela, čo sa deje, no potom som to zbadala. Jedna z klietok mala vyvalené dvierka a dvoch krásnych anduliek nikde nebolo. Moja tvár sa skrivila. Mohli mať tak krásne deti! On bol modrý so žltou hlavou, ona mala biele pierka, ktoré občas spestrila belasá škvrnka. Keď som si predstavila všetky tie zaujímavé mutácie… Ach, kto to spravil? Kto ich vypustil? Napádali ma rôzne myšlienky. Mám dákych nepriateľov, čo by nezastavil môj vlčiak Bella? Alebo mi chcel uškodiť niekto, kto ma dobre pozná? Určite nie je nikto taký. Tak čo sa potom stalo? Smutne som si sadla na prázdny hrniec obrátený hore dnom a mračila sa do zeme. Bella zatiaľ zvedavo čuchala po miestnosti. Bola neprirodzene aktívna, vrtela chvostom, občas ticho zapískala.

„Čo to robíš, psisko?“ spýtala som sa jej, keď neodtŕhala pohľad zo štrbiny za lavičkou, ktorá stála pri stene.

Bella sa na mňa veľavýznamne pozrela, no potom sa zas venovala štrbine. Zvedavosť mi nedala a nakukla som tam aj ja. Zbadala som dve veľké svietiace oči. Následne sa ozvalo zúrivé vrčanie. Rýchlo som odskočila, lebo inak by moju tvár zasiahla packa s ostrými pazúrmi. Nadšená Bella si ma nevšímala. Drgla do lavičky a odsunula ju. Vtedy sa z druhej strany vyrútil sivý kocúr, ktorý utekal preč. Bella ako raketa vytrielila za ním. Výborne! Do voliéry sa mi nanosil čísi kocúr a všetko zničil- Moja nálada klesla ešte viac. Vzdychla som a začala som vypratávať prázdnu klietku. Vysypala som staré krmivo, vyliala som už nepotrebnú vodu. Pohľad mi padol na opustenú búdku. Opatrne som ju vybrala a odklopila som striešku. V malej hniezdiacej jamke ležali tri vajíčka. Boli obyčajné, malé, biele. Možno by sa z nich už za pár dní vyliahli malé vtáčiky, no teraz je im koniec. Opatrne som ich vzala do ruky a rozmýšľala som. Viem, že ich nedokážem vychovať… Ale čo ak predsa? Moja milá naivita ma prinútila vyrobiť malú krabičku. Naplnila som ju senom, vytvarovala som ju do hniezda, aké môžete vidieť v každom animáku a malé vajíčka som do nich vložila. Položila som ju na radiator. Vedela som, že určite im nevytvorí teplotu, akú by im dala matka. No čo iné mi zostáva?

deň 1A tak tam ležali. Ležali tam jeden deň, druhý i tretí. Na štvrtý deň, keď som sa vrátila zo školy, zbadala som, že dve vajíčka sú rozpuknuté. Nadšene som škatuľku začala skúmať. Neboli v nej však dve mláďatá, iba jedno. Zvláštne bolo, že už malo otvorené očká a zvedavo na mňa pozeralo. Jeho očká vyzerali ako dve malé čierne perličky.

„Ty si ale zlaté.“ usmiala som sa a chcela som ho nakŕmiť zmeskou pre maličké andulky.

No malý papagáj ani za svet nechcel jesť. Smutne som zakrútila hlavou a nechala ho žiť v malej škatuľke. Nemala som nádej, že by prežilo viac než dva dni. Moje očakávanie však nebolo správne. Malá andulka stále sedela v krabičke naplnenej senom a milo na mňa pozerala vždy, keď som pohladila jej miniatúrnu hlávku. O dva dni zmizlo aj tretie vajíčko. Zostala po ňom len škrupina. Asi bolo prázdne – myslela som si. Do hlavy mi nešla len jedna vec. Malá andulka neje. Z čoho rastie? Pojedla som vari dáke zvláštne byliny? Určite nie… Potom ma napadla stará známa filozofická otázka – čo ak som v skutočnosti motýľ, čo si myslí, že je animág, ktorý chová andulky??! Túto možnosť som však tiež po pár minútach zamietla.

„Veď ty raz prestaneš rásť!“ ukázala som na malú andulku, ktorá na mňa mlčky pozerala.

Dni bežali rovnako. Malú krabičku som si začala nosiť so sebou, aby som dávala na malý poklad pozor. Na šiesty deň, od vyliahnutia ma čakalo zvláštne prekvapenie. Keď som ráno otvorila poklop na malej krabičke, už tam nesedela milá malá andulka. Na jej mieste ležalo divné… čudo.

„No tak takúto mutáciu som od tvojich rodičov nečakala, moja drahá!“ zašepkala som.

Malá andulka mala pretiahnutejšiu tvár, jej krídla boli väčšie a zo zadku jej rástli akoby ďalšie dve nohy. Podobali sa však skôr divným kýpťom, než nohám. Ako som deň 6sa tak na ňu pozerala, uvažovala som, že čo ak je malá andulka dravá. Viem, vyzerá to divne. Niekto normálny by už asi vyskočil z okna… (Nie, nevyskočil, jasné že preháňam).

Precupitala som teda do kuchyne, otvorila som chladničku a vybrala som z nej jeden plát šunky. Vrátila som sa naspäť k andulke a zamávala som ňou tesne nad jej divným zobákom. V stotine sekundy ju schmatla a celú ju prehltla. V jej malom telíčku vznikla hrča. Vyzerala ako poriadne napchatý jašter. Zakrútila som hlavou.

„Ty si mi ale čudná andulka.“ zasmiala som sa a krabičku som preniesla do skrine, aby ju nikto2 týždne nenašiel. V priebehu dvoch týždňov sa moja malá sirota zmenila na čosi podobné dinosaurovi s hlavou archeopterixa. To je ten taký lietajúci dinosaurus. Každý deň som ho kŕmila šunkou a on pomaly rástol. Jeho jemná koža chytala zelenú farbu a tvrdla. Zadné nohy sa pekne tvarovali, krídla sa mu vyvíjali, dokonca mu rástli i jemné, napoly priesvitné blany. Už bol veľký takmer dvadsať centimetrov. Mala som veľa práce s vysvetlovaním, prečo nám z chladničky mizne šunka, keď ja som vlastne vegetarián. Nakoniec som situáciu zachránila tak, že som sa „priznala“, že šunkou kŕmim fretku. A tak som musela začať kupovať mäso z vlastných úspor, no nebolo mi ich ľúto, to veru nie.

Z malého opusteného vajíčka mi za tri mesiace vyrástol drak. Samozrejme že nie ten taký obrovský, akého môžete vidieť v ja a drakstarej jaskyni. Tento bol celkom malý. Sotva prerástol tridsať centimetrov. No jeho tvár bola krásna. Typický jašter! Jeho šupiny boli drsné. Mali farbu tropických lesov. Jeho bystré oči prezrádzali, že v hlave má celkom výkonný rozumček. Teraz býva na vrchu mojej skrine a každé ráno ma zobudí hrubým zavrčaním. Keď je nahnevaný, z nozdier mu vyletí horúca iskra. Keď sa zľakne, vychrli plameň. Koniec koncov mi prirástol k srdcu. Dnes už viem, že v oný deň andulčiu klietku nevyraboval nejaký kocúr, ale bola to dračia matka. Vreckové draky sú ako kukučky. Kladú svoje vajcia do hniezd vtákov. Malý dráčik potom zožerie druhé vajíčka a potom sa o seba stará sám. Som rada, že jeden takýto navštívil i moju voliéru. Vreckový dráčik mi robí spoločnosť v lese, kde letí napred a dáva pozor, či sa neblíži dravec… 🙂

Komentáre

  1. Albert

    Fantastický príbeh, lulu. Máš u mňa malú hviezdičku. Vidím však jednu hrubicu, tak si to oprav: „fylozofická“ otázka sa píše vlastne s i!)

    Dátum: | Odpoveď | #12
    1. Ou, ďak 🙂 🙂

      Dátum: | Odpoveď | #14
  2. Andrej

    Luluu 😀 je to milé

    Dátum: | Odpoveď | #15