Perličky

Na schránkach spiacich stromov sa začínal objavovať život. Slnko zohrievalo skrehnutú krajinu, začalo ju zafarbovať mnohými farbami. Na kmeňoch bútľavých stromov vznikala mäkká poduška z machu. Jemné zelené lístočky vyliezali z konárov, ťahali sa von ako duša umelca, aby spolu s Vetrom mohli zanôtiť svetu pieseň pokoja. Vo vzduchu sa krútila sladká vôňa všemožných kvetov. Nebolo oka, ktoré by sa tomu pohľadu nepotešilo. Najkrajší okamih však nastal, keď slnko na okamih zašlo za mohutný oblak a svet zalial očarujúci kontrast. Takmer indigová obloha sa dotýkala vysokých kopcov zahalených v sviežej zeleni. Pomedzi listy vykukovali biele kvety sťa sneh. Ich čistá žiara dopadala na miesta, kde sa tráva ešte celkom neprebudila, na miesta, kde bola červená a zelená farba v tesnej blízkosti. pomedzi tieto farebné steblá vytŕčali drobné hlavičky fialiek. Jednou vetou – na svet zostúpila mocná Jar. Rozdávala život, prikrývala lúky kvetmi. Práve v tomto období som mala robiť sprievodcu na mieste, ktoré mi je domovom. V lese. Sprievodcu dievčaťu, ktoré svojou kamerou zachytáva príbehy ľudí a taktiež druhému dievčaťu, čo mi je rodinou. Bola som poverená ukázať im miesta, kam ľudia bežne nezablúdia.
A tak sme vyrazili. Cesta trvala dlhšie než obvykle, lebo kamera prvého dievčaťa nedokázala zaznamenávať našu cestu rýchlo a podrobne zároveň. Sprevádzali nás tmavé mraky. Fŕkali nás studenou vodou, no slnko nás zasa obdarilo teplom svojich lúčov.

O pár hodín sme dorazili k Jaskynnému vŕšku. nechala som svoje spoločníčky natáčať nádhernú scenériu a vybrala som sa spolu s Bellou do zelených húštin. Utekali sme pomedzi prastaré rastliny, les nás radostne vítal. Ako prvý ma pozdravil pán Salamander. Stál na jednej zo skál pred jaskyňami a šuchtavo schádzal dole.

„Kamže takto naponáhlo?“ spýtal sa, keď som fujazdila popri ňom.
Zastavila som a odpovedala mu:
„Nemám veľa času. Mám tu totiž hostí a zanedlho sa im bude treba venovať.“
„Ach, ták! Dúfam, že nejakých vychovaných.“ hodil očkom po starom obale z cukríka, čo sa povaľoval neďaleko.
„Nebojte sa, pán Salamander! Sú slušné.“ usmiala som sa a na rozlúčku som mu podala prst.
Na chvíľu sa mi zazdalo, že sa jemne pousmial, naše cesty sa však rozišli.

Prešla som popod dva buky tvoriace oblúk a vošla som do samého vnútra Jaskynného vŕšku. Vtáčí spev utíchol, okolie potemnelo, do nosa sa mi oprel chlad. Nebolo to však pochmúrne miesto, chýbalo mu len svetlo slnečných lúčov. Toto miesto držalo nad sebou milióny životov. Pretŕčalo doň množstvo koreňov, sem sa na zimu chodievali utiahnuť niektoré stvorenia. Dnes však bolo toto miesto prázdne. všetci chceli vidieť pestrú róbu pani Jari, a tak vybehli von. Ja som si však chcela oddýchnuť. Ľahla som si do lístia, čo tam raz nafúkal Vietor a oprela som sa o Bellin teplý bok. Zatvorila som oči a načúvala som nekonečnému tichu. Alebo nie až tak nekonečnému? Zazdalo sa mi, že som kdesi za sebou začula jemný šepot mnohých hlasov.

„Haló, kto tu je?“ opýtala som sa, no odpovede som sa nedočkala.
Tichý šepot ale neustal.

Vytiahla som z vrecka baterku a zasvietila som do najväčšej tmy. Tam, na nízkom strope jaskynky, belela sa celkom veľká gulička. Vyzerala ako chumáč vaty. Podišla som k nej a potichu som načúvala. Áno! Šepot išiel z nej! Bol to kokón plný pavúčích bábätiek. No kde majú mamu, ktorá by ich pustila von? Gulička sa nepokojne hniezdila, no oceľové vlákna pavučín ju pevne držali celistvú. Prezrela som všetky škáry, všetky rohy malej jaskynky, no po pavúčej mame nebolo ani chýru. Zvesila som teda kokónik opatrne zo stropu a rozbehla sa naspäť k dvom dievčatám. nastal už čas, kedy som im sľúbila, že sa vrátim a dovediem ich naspäť k domom.

Keď som k nim prišla, už boli prichystané na spiatočnú cestu. Kývla som lesu na pozdrav, les nás opätovne pohladil dotykom rozfúkaných lupeňov. Vrátili sme sa k domom. Už bol takmer večer. Rozlúčila som sa s dvomi dievčatami a vošla som do svojej izby. Sadla som si na stoličku a zahľadela som sa na biely kokónik. Vyzeral akoby bol z hodvábu, jemnejší a ľahší ako pierko. No pravda bola iná. Biele vlákna, starostlivo utkané boli pevné. chránili deti pred nebezpečenstvom, no teraz, bez mamy, sami sa im stali väzením. Jediné, čo z neho pustili von, bol ich tichý, nezrozumiteľný šepot. Zobrala som do ruky malý nožíček a opatrne som prerezala pár vlákien. Kokón som uložila do akvárka s mäkkým machom a sledovala som, ako tristo osemnohých dušičiek vychádza von a naťahuje si jemné končatiny.

S utekajúcim časom, sadla na mňa únava a ja som sa pobrala do ríše snov. Tichý šepot čiernych bábätiek ma sprevádzal nocou ako jemná uspávanka chrániaca ma pred nočnými morami.
Keď som sa ráno zobudila, hneď som sa šla pozrieť na drobné deti. Tých však v akvárku už nebolo. Zostal tam len prázdny biely kokónik, niekdajšia kolíska i väzenie. Pár lesklých vlákien sa ťahalo od akvárka až k otvorenému oknu. Odišli… Dúfam, že sa im bude dariť – pomyslela som si, keď sa mi pred nosom zrazu zjavil jeden z drobných pavúčikov. spúšťal sa zo stropu a nekontrolovane sa predo mnou hojdal.

„K čerešni… Choď k čerešni!“ volal na mňa slabučkým hláskom.
Opatrne som ho zobrala na plece a poslúchla som. Pod rozkvitnutým stromom sa belela hotová nádhera. Zavesené na niekoľkých konároch, hojdali sa nádherné biele šaty. Na dotyk jemné, pokryté stovkami kvapôčok rosy, lesknúcich sa ako strieborné perly. Zastala som v úžase a zostala som tak ešte hodných pár minút.
„Sú pre teba! Utkané z vďaky, že si nám pomohla von. nech ti slúžia!“ zavolal drobný pavúčik a spustil sa do trávy.

Už som ich viac nevidela, no zostala mi po nich nádherná pamiatka. Veď kto sa môže pochváliť šatami od samých nositeľov šťastia, zdobených perličkami rosy? 🙂