Roztrieskané srdce

broken-heart-wallpaper-backgroundsFebruár je zvláštny mesiac… Jeho dni sú obvykle jasné… Vo vzduchu sa nesie čosi príjemné a napriek mrazivému ovzdušiu človeka pri srdci čosi hreje.

Celý tento príbeh sa začal v jeden pekný deň, no nie ráno… Bolo neskoré poobedie, netušila som, že sa stane niečo takéto, ale poďme pekne poporiadku… Trápila ma únava. Spomenula som si na úžasný nápoj zvaný káva a myšlienke vychutnať si jej opojnú chuť som sa nebránila dlho. No i napriek káve ma únava napokon zmohla a ja som sa ponorila do množstva mäkkých vankúšov. V letmom sne som počula trepot holubičích krídel… bol jemný, pripomínal pokoj. V tom okamihu som na nose zacítila ostrú bolesť… Otvorila som oči… Z poličky nado mnou sa na mňa strepala obrovská šiška, o ktorú zavadil okolo letiaci holúbok…
Náhle prebudenie sa zmiešalo s látkou zvanou kofeín a spoločne udreli na to najcitlivejšie miesto… To krehké srdiečko… To sa v zápätí roztrieskalo ako šialené…

Hmla času

SlzaĽudia nakupovali v obchodoch, námestie bolo preplnené. Hrala v ňom veselá hudba. Zdalo sa, že všetci sú šťastní, že vianočný čas všetkých oslobodil od trápenia a bolesti. O pár ulíc ďalej, tam, kde nedoliehala vianočná hudba, však plakala drobná postava. Bola to sirota. Nerozumné a hlúpe srdcia zranili jej krehké srdiečko. Nerozumné reči ju udreli do toho najcitlivejšieho miesta. Sirota sa schúlila do klbka. Všade bol mráz. Jej slzy dopadali na tmavý chodník. Ich bolesť sa pridala k iným slzám padajúcich z čistých sŕdc. Z miesta, kde sa rozprskli na chladnom kameni začal stúpať biely opar. Zahalil plačúce dievča do svojej mliečnej prikrývky a začal rásť. Pretekal ulicami, zalieval domy, okná, prešiel až k mestskému parku. Nedal sa ničím zastaviť, šíril sa až k okrajovým domom mesta. Nič mu neušlo, prepchal sa i cez tie najužšie škáry.

Čítať viac

Spomienka

 

Si P1130128sám doma, za oknom je krásny slnečný deň. Záhrada hrá pestrými farbami. Pri tom pohľade sa ti mimovoľne na tvári zjaví úsmev. Keď ťa už omrzí hľadenie von, pomaly prejdeš cez dlhú chodbu až do miestnosti, ktorá kedysi bola tvojim hradom bezpečia. Je v nej mäkký koberec. Bol tam odjakživa, je súčasťou tej izby. Stále je mäkký, priťahuje ťa, až si naňho sadneš. Vychádza z neho vôňa minulosti. Pomaly stúpa ako vodná para, točí sa a vytvára pred tebou obraz.

Si na ňom ty sám, len omnoho mladší. Sedíš na tom istom mieste ako dnes, v ruke zvieraš umelohmotné zvieratko. Divoko s ním mávaš okolo légie stojacich hračiek. Vedľa teba je tvoj kamoš, ktorý s nadšením počúva slová, ktoré sa ti sypú z úst. Vysvetľuješ mu ako tvoj blontosaulus so supel silou dokáže pelfektne skákať. V dverách sa objaví tvoja mama, skontroluje vás, či ste v poriadku a odíde. S kamarátom ste sa nenechali rušiť, pokračujete v záživnej hre.

Dnes už vieš, že tvoj „blontosaulus“ by skákať nedokázal. No záleží na tom? Bola to predsa úžasná hra. Na chvíľu znovu pocítiš ten pocit, ktorý si cítil vtedy a načiahneš sa za obrazom, no ten nenávratne zmizne ako fatamorgána. Bola to len spomienka. Spomienka na bezstarostný čas, keď tvojmu svetu vládla čistá úprimnosť. Bola taká jednoduchá, no zároveň zložitá. Jednoduchá v tom, že si vyjadril to, čo cítiš bez hanby a zložitá v tom, že keby sa o to pokúsil hociktorý dospelý, nedokázal by to. Ak by si to chcel znovu skúsiť, zničilo by ťa to. Sám svet by ťa nazval prostorekým a jednoduchým bláznom. V zápätí by ťa zavrhol, vyhodil zo svojho lacného predstavenia.

Ach, čisté srdcia, kde ste sa podeli? Už dávno ste vyšli z módy, považujú vás len za detinskosť…