Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac

Spomienka

 

Si P1130128sám doma, za oknom je krásny slnečný deň. Záhrada hrá pestrými farbami. Pri tom pohľade sa ti mimovoľne na tvári zjaví úsmev. Keď ťa už omrzí hľadenie von, pomaly prejdeš cez dlhú chodbu až do miestnosti, ktorá kedysi bola tvojim hradom bezpečia. Je v nej mäkký koberec. Bol tam odjakživa, je súčasťou tej izby. Stále je mäkký, priťahuje ťa, až si naňho sadneš. Vychádza z neho vôňa minulosti. Pomaly stúpa ako vodná para, točí sa a vytvára pred tebou obraz.

Si na ňom ty sám, len omnoho mladší. Sedíš na tom istom mieste ako dnes, v ruke zvieraš umelohmotné zvieratko. Divoko s ním mávaš okolo légie stojacich hračiek. Vedľa teba je tvoj kamoš, ktorý s nadšením počúva slová, ktoré sa ti sypú z úst. Vysvetľuješ mu ako tvoj blontosaulus so supel silou dokáže pelfektne skákať. V dverách sa objaví tvoja mama, skontroluje vás, či ste v poriadku a odíde. S kamarátom ste sa nenechali rušiť, pokračujete v záživnej hre.

Dnes už vieš, že tvoj „blontosaulus“ by skákať nedokázal. No záleží na tom? Bola to predsa úžasná hra. Na chvíľu znovu pocítiš ten pocit, ktorý si cítil vtedy a načiahneš sa za obrazom, no ten nenávratne zmizne ako fatamorgána. Bola to len spomienka. Spomienka na bezstarostný čas, keď tvojmu svetu vládla čistá úprimnosť. Bola taká jednoduchá, no zároveň zložitá. Jednoduchá v tom, že si vyjadril to, čo cítiš bez hanby a zložitá v tom, že keby sa o to pokúsil hociktorý dospelý, nedokázal by to. Ak by si to chcel znovu skúsiť, zničilo by ťa to. Sám svet by ťa nazval prostorekým a jednoduchým bláznom. V zápätí by ťa zavrhol, vyhodil zo svojho lacného predstavenia.

Ach, čisté srdcia, kde ste sa podeli? Už dávno ste vyšli z módy, považujú vás len za detinskosť…