Na východe

IMG_20170109_124221_829To, že som chcela napísať článok o tom, ako som sa malá ja dostala na ďaleký slovenský východ som spomínala už dávno. Možno tak dávno, že drvivá väčšina ľudí, čo si to aj čítala na internetových končinách na to celkom zabudla. Každopádne konečne som sa k tomu dostala.  Uvedomila som si, že letný semester je už za dverami a keď vstúpi, už nebudem mať čas niečo spisovať. Nesľubujem, že tu budú zaujímavé veci, aj keď som vybrala tie „najzaujímavejšie“  čo sa mi v Košiciach prihodili. Dokonca to nebude ani súvislý príbeh. Bude to niečo na spôsob semestrového denníčka, ale nie po dňoch, takže si ho dovolím nazvať  Semestráčik. Keďže som nikdy nebola dôsledná ani v písaní denníku, možno to bude jediný semestráčik, čo sa  tu objaví. Takže… úvodné kecy som skončila, ideme k tým hlavným… Som zvedavá, koľko z vás si to celé dočíta a ešte viac som zvedavá, koľko z vás si povie, že si len vymýšľam. 😀 Čítať viac

Roztrieskané srdce

broken-heart-wallpaper-backgroundsFebruár je zvláštny mesiac… Jeho dni sú obvykle jasné… Vo vzduchu sa nesie čosi príjemné a napriek mrazivému ovzdušiu človeka pri srdci čosi hreje.

Celý tento príbeh sa začal v jeden pekný deň, no nie ráno… Bolo neskoré poobedie, netušila som, že sa stane niečo takéto, ale poďme pekne poporiadku… Trápila ma únava. Spomenula som si na úžasný nápoj zvaný káva a myšlienke vychutnať si jej opojnú chuť som sa nebránila dlho. No i napriek káve ma únava napokon zmohla a ja som sa ponorila do množstva mäkkých vankúšov. V letmom sne som počula trepot holubičích krídel… bol jemný, pripomínal pokoj. V tom okamihu som na nose zacítila ostrú bolesť… Otvorila som oči… Z poličky nado mnou sa na mňa strepala obrovská šiška, o ktorú zavadil okolo letiaci holúbok…
Náhle prebudenie sa zmiešalo s látkou zvanou kofeín a spoločne udreli na to najcitlivejšie miesto… To krehké srdiečko… To sa v zápätí roztrieskalo ako šialené…

Vysiľujúci týždeň

Vedúca na tábore? Ja? Na čo som sa to vôbec dala? Ja tam nechcem ísť… Nechcem! → panikárim dva dni pred odchodom na Rázdiel (okres Banská Štiavnica). Pred pár mesiacmi sa mi to videlo ako skvelý nápad, no teraz mi to príde strašné. Noví ľudia. Ako ma to napadlo? Mňa, čo vyvádza z miery už len pár neznámych ľudí? Mňa, čo vyciciava prílišný kontakt s veľa ľuďmi? No pekne… Ale ja to dám, nemôžem sa len tak vzdať. 😀 Budem si robiť zápisky z každého dňa, vycucnem to, čo mi príde zaujímavé a napíšem to sem – na blog Modrého animága. Snáď sa vám zapáči moje trápenie. 🙂
Čítať viac

Smrť úradníka

Tak… Prichádza nový príspevok.. Ako vznikol? Veľmi jednoducho… Je to vlastne domáca úloha s ktorou som sa pohrala a náhodou som si ju naozaj urobila doma (nie klamem, bolo to na ruštine).
Ako prvé sme dostali stručný obsah diela Smrť úradníka od Antona Pavloviča Čechova. A keď vravím, že stručný, mám na mysli extrémne stručný. Mal možno tri – štyri krátke odrážky. Podľa toho sme mali napísať vlastnú verziu poviedky. Porovnávanie s originálom sa ešte neuskutočnilo, no každopádne…  Nie je to dlhé a pevne verím, že sa to bude dať čítať. 🙂

Konečne! Konečne sedí! Tak veľmi sa tešil na toto predstavenie. Lístok dostal od svojho nadriadeného. Musel sa predrať množstvom náhliacich sa divákov, no stálo mu to za to. Červiakov sa poslednýkrát zahniezdil na svojom mieste, pohodlne znehybnel a uprel oči pred seba. Okolo jeho uší tancovala hudba. Nežne mu ich hladila. Atmosféra v divadle bola veľkolepá. Či to bolo veľkosťou divadelnej sály, a či množstvom váženého osadenstva, to povedať nevedel. Všetko bolo dokonalé. Teda aspoň tak sa nadšenému Červiakovi zdalo. Sála však mala malé okienka. Ťažko sa cez ne vetralo a ako prišiel veľký dav, do vzduchu sa dvihli drobné prachové čiastočky. V každom záblesku svetla sa stali viditeľnými, no vždy ich po sekunde zahalila tma. Poletovali okolím ako vrtké lastovičky, točili sa v divokých víroch ľudských dychov. Vletúvali aj do Červiakovho nosa, zachytávali sa mu o jemné chĺpočky.

Červiakov si pošúchal nos. Čosi ho v ňom svrbelo, ale po tichom zasmrkaní to prešlo.
„To je ale vzduch.“ zafrflal potichučky.

A vtedy to prišlo, a prišlo to veru znenazdajky. Červiakov kýchol akoby spláchlo. Stalo sa to tak rýchlo, že si ani nestihol uvedomiť, čo sa deje a jeho ústa zostali nezakryté. Litre brzgov prerezali ovzdušie. Namierili si to priamo vpred. Celú dávku schytala lysá hlava pred Červiakovom. Holá plešina, po ktorej stekali sliny zmizla a na Červiaka zagánil pár prísnych belasých, Červiakovi dobre známych očí. Patrili generálovi Brizžalovi. Čítať viac

Vnútorný boj

„Odíď!“ zavrčalo dievča a oči pod plavou ofinou sa jej nebezpečne zaleskli.

Stála uprostred rozľahlého lesa plného vysokých smrekov. Nahnevane zatínala pery a pozerala na takmer rovnakú postavu pred ňou.

„Prečo by som to robila?“ nadhodil jej obraz a opovrhujúco sa zasmial.
„Všetko ničíš. Nič tvoj dotyk neprežije.“ vrčalo prvé dievča.
Medzi stromami sa mihli dva páry ďalších modrých očí, no k dvom dievčatám sa nepriblížili.
„A predsa so mnou už hodnú chvíľu spolunažívaš.“ zasmialo druhé dievča opäť.
„Bola to chyba. Mala som sa presvedčiť, že už viac nepovstaneš.“ povedala Kira a vystrela sa.
Z modrých očí jej šľahali blesky. Dúhovky sa jej nepatrne zväčšili.

Sedna to videla. Kirin hnev ju zabával. Nebála sa jej, chcela sa hrať. Zlovestne sa uškrnula. Zrenica na ľavom oku sa pretiahla do mačacej a dodala jej tvári zvláštny, strašidelný výraz.

„Nedokážeš ma zabiť. Som tu a ty to nezmeníš. Nebojím sa ťa.“
„Ani ja sa ťa nebojím, Sedna.“ odfľusla si Kira na zem a znovu sa prikrčila.
„To je dobre. Časom si ťa skrotím a spolu budeme ešte silnejšie. Dve šelmy číhajúce na korisť. Žiadna už neunikne.“ spokojne sa usmiala Sedna a oprela sa o strom.

Kirina tvár potemnela. Pozrela sa do diaľky na svoje dve sestry. Vyzerali rovnako ako ona, rovnako ako Sedna. Čítať viac