Pieseň

FrederikBola noc. Ťažké kvapky bombardovali tmavú, už tak dosť zmáčanú zem. Celé Nebo bolo zatiahnuté, temné, len kde tu ho osvetlil žiarivý blesk. Hromy revali sťa rozzúrené levy. Víchor ohýbal koruny stromov, strhával z nich lístie. Mesto učupené uprostred kopcov v hustom lese ticho trpelo tento rozmar prírody. Nikto sa neodvážil von. Len neďaleko kamennej cesty, ktorá viedla do kráľovského mesta ste mohli zbadať muža. Bol urastený, pekný, mladý. Celý zmáčaný čupel pod jedným zo stromov. V rukách držal povraz. Viazal si slučku. Jeho tvár bola smutná, nebolo v nej chuti do života. S ďalším bleskom, čo zažiaril na nebi, slučku dokončil a vyhodil lano na vysoký konár. Pozrel sa nahor, zakrútil hlavou a vyštveral sa po klzkom kmeni hore. Uviazal lano a vzdychol. Nič nemá. Zdanlivý priatelia ho pripravili o všetko, aj o posledný groš. Zobrali mu domov, postavenie, lásku, vyhodili ho ako psa. Veril im. Teraz nemá kam ísť. Už sa mu nechce žiť. Po líci mu stiekla horúca slza, no pre hustý lejak zanikla medzi ostatnými kvapkami.

Deň sa skončil, odišlo moje šťastie,“

clivo spieval krásnym hlasom:

Beznádej a smútok veľký vo mne rastie.
Priatelia falošní, zobrali mi všetko drahé,
Rozdrvili moje srdce, ktoré bolo pred nimi nahé.
Nie je dôvod ťažiť svet, nie je dôvod zostávať tu ďalej,
Smrť príď a z vína svojho mi nalej!
Nepotrebný, už za chvíľu som celý len tvoj!“

a navliekol si slučku na krk.

Jeho hlas sa ešte chvíľu rozprestieral po okolí, prehlušoval bubnovanie kvapiek.

Na ceste zastal honosný koč, ktorý ťahali štyri silné tátoše. Z dverí sa vyklonila postava a zvolala na muža, ktorý chcel už-už skoncovať so svojím životom:
„Zadrž, človeče! Zíď ku mne dole!“ rozkázal starý, ale rozhodný hlas.

Čítať viac