Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac

Roztrieskané srdce

broken-heart-wallpaper-backgroundsFebruár je zvláštny mesiac… Jeho dni sú obvykle jasné… Vo vzduchu sa nesie čosi príjemné a napriek mrazivému ovzdušiu človeka pri srdci čosi hreje.

Celý tento príbeh sa začal v jeden pekný deň, no nie ráno… Bolo neskoré poobedie, netušila som, že sa stane niečo takéto, ale poďme pekne poporiadku… Trápila ma únava. Spomenula som si na úžasný nápoj zvaný káva a myšlienke vychutnať si jej opojnú chuť som sa nebránila dlho. No i napriek káve ma únava napokon zmohla a ja som sa ponorila do množstva mäkkých vankúšov. V letmom sne som počula trepot holubičích krídel… bol jemný, pripomínal pokoj. V tom okamihu som na nose zacítila ostrú bolesť… Otvorila som oči… Z poličky nado mnou sa na mňa strepala obrovská šiška, o ktorú zavadil okolo letiaci holúbok…
Náhle prebudenie sa zmiešalo s látkou zvanou kofeín a spoločne udreli na to najcitlivejšie miesto… To krehké srdiečko… To sa v zápätí roztrieskalo ako šialené…

Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac

Kisaist

KisaistAko všetci dobre vieme, mačkovité šelmy sú jedny z najnevyspytateľných tvorov vo vesmíre. Nedajú sa ovládnuť ani skrotiť, sú hrdé a nezávislé. Svojou charizmou nútia ostatných zbožňovať ich a robiť všetko preto, aby s nimi boli za dobré. Táto vlastnosť neobišla ani monštrá tohto typu. Už ste mohli čítať o tyrsielovi a jeho hrôzostrašnej majestátnosti, čo ovládla aj samotnú smrť, dnes vás OPOM informuje o jednom z najmenších monštier tohto typu. Na prvý pohľad celkom zlatého tvora, no ako to už býva, každé monštrum dokáže spôsobiť nejaký problém.

Kisaist. Už jeho exotický vzhľad o ňom prezrádza, že nepochádza z Európy, i keď v dnešných dňoch sa na našom území vyskytuje v hojnej miere. Prišiel k nám z ďalekého východu – až z Číny. Toto drobné monštrum dosahuje výšku v kohútiku 5-6cm, niektoré samce môžu dorásť až do 7cm. Dĺžka ich tela s chvostom sa pohybuje od 10 do 15cm. Jeho malý vzrast je dôvodom, prečo si ho prepravcovia často nevšimli, a tak sa kisaist dostal v krabiciach do celého sveta. Ale prečo sa kisaist skrýva do krabíc? Čo ho na nich priťahuje? Prečo vliezajú iba do krabíc od obuvi? Odpoveďou na tieto otázky je istá látka, ktorá sa používa v Číne ako prímes do gumy, z ktorej je vyrábaná podrážka, niekedy aj celá topánka. Táto látka je pre kisaist aromatická. Priťahuje samice a keďže kisaist žijú podobne ako levy vo svorkách, do krabíc sa dostanú aj samce. Ako táto skutočnosť ovplyvní nás? Divili by ste sa, koľkým z nás už toto malé monštrum spôsobilo patáliu a my sme o tom nemali ani len tušenia. Čítať viac

Prvá výstava

Ako začať? Možno len mojimi pocitmi, ktoré sú takpovediac celkom kladné…. Stalo sa to na jeseň minulého roku, keď mi bývalá šéfová z Divadla navrhla, že by som mohla mať výstavu… V ten moment sa mi rozklepalo srdce… 😀 Lebo som si nebola istá… Ale slovo dalo slovo a padla dohoda… 😀 A viete čo bolo najlepšie? 😀 Práve v to obdobie som mala nedostatok obrázkov…. Okrem iného to bolo marha obdobie… 😀 Poznáte to keď ste psychicky na dne a nič vám nejde? 😀 Tak nejak som na tom bola, no dostala som motiváciu… 🙂 Ale aby som Vás zbytočne neunudila desiatkami „poetických“ riadkov, napíšem čosi menej obkecávajúce…. 😀
Dňa 9. 1. 2015 sa uskutoční vernisáž – otvorenie výstavy obrazov, grafiky a fotografií v starej radnici vo Zvolene… Vystavujem ja, Dodo Šamaj a Pali Rosenberger a výstava bude trvať až do 29. 1. 2015 🙂 Otváracie hodiny sú pon – pia 8:00 – 16:30! Budem rada ak ta zavítate 🙂PlagatA vy, čo by ste radi zavítali, ale nemôžete, pridám sem pár fotiek s obkecom a možno ich pár po piatku doplním.

Čítať viac

Minca

MincaBol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Čítať viac

Pakvapky

Pozor vodaAko všetci dobre vieme, monštrá sú ľuďom známe už od nepamäti. Každý rok však objavíme niekoľko nových druhov, ktoré žijú blízko nás, často úplne skryté. Ktoré z monštier je však najčerstvejšie objavené? Sú to pakvapky!

I keď ich existencia je známa len niekoľko mesiacov, nepreslávili sa za ten krátky čas vo veľmi dobrom svetle. 12. mája 2014 sa v Brazílií istá žena vracala domov z mesta. Čakalo ju však veľmi nepríjemné prekvapenie. Zlovestné ticho v malom byte bolo jeho predzvesťou. Keď vošla do kúpeľne naskytol sa jej strašný pohľad. Vo vani plnej krvavej vody ležal jej mŕtvy manžel. Na miesto bola ihneď zavolaná polícia. Vyšetrovatelia sa najskôr domnievali, že sa jedná o samovraždu, no keď sa na miesto dostavil aj súdny lekár a prezrel telo, bola privolaná OPOM. Mužovo telo bolo na mnohých miestach nahlodané. Drobné dierky sa vyskytovali hlavne na miestach, kde sa nachádzajú najväčšie žily a tepny. Kým sa na miesto dostavili výskumníci, krvavá voda vo vani sa takmer úplne vyčírila. Voda z vane bola prenesená do tajných laboratórií. Tam bola podrobená skúmaniu. Bolo v nej nájdených niekoľko stoviek malých monštier. Čítať viac

Démon s krvavými očami

 

no borderČas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku. Čítať viac

Vresgy

šelma, vlk, tiger, monštrumÚdaj z mestskej zápisnice Banskej Štiavnice z dňa 8. 12. 1433:

…Opäť sa ozývalo vlčie vytie, no neznelo tak dlho ako zvyčajne. Vystriedal ho vresk. Vresk znejúci ako krik trpiacich duší v horúcom pekle a smiech démonov. Ľudia nevychádzali z domov. Stráže bdeli na hradbách, pár z nich zutekalo. Škrek prichádzal od baní. Blížil sa k mestu. Okolo polnoci sa na hradbu vyšplhali zvery. Ich telá celé žiarili do bledomodra. Nikto nevie, čo boli zač. Jednému strážnikovi sa podarilo zabiť toho škaredého zvera kopijou. No len vtedy sa strhlo peklo. Ich svetlá žiara sčerveňela. Hrôzostrašný zvuk sa opäť rozozvučal nad mestom. Asi tridsať pekelných zverov sa rozbehlo do mesta. Rozbíjali okná, rúcali slabšie múry. Celkom zabili až sedemdesiat ľudí, ďalších desať zranili. Boli väčšie ako vlky. Prehnali sa mestom ako mor, zanechali za sebou spúšť. Pokiaľ vyšlo slnko, zmizli. Posledný vresk pekelných zverov sa opäť ozval od baní…

Dnes vieme, že tieto monštrá boli vresgy. Obyčajne sa nevyskytujú na povrchu zeme. Vďaka ich spevnenej kostre a neobyčajne tvrdým pružným pazúrom sa vedia výborne šplhať po skalách i kolmých stenách. Sú to jaskynné monštrá z podzemia. Čítať viac