Temný medveď

Noc je čas, kedy by mali všetci oddychovať. Ale dnešná noc bola iná. Ako sa blížilo ráno, zavítal ku mne sen. Bol to ten druh sna, ktorý ľudia neobľubujú, lebo ruší ich spánok, lebo útočí na ich mysle. Bola to nočná mora.

Ale i tie najhoršie nočné mory sú slabšie než ich obete…
Bol deň ako každý iný. Po oblohe plávalo niekoľko bielych oblakov, slnečné lúče hladili zem. Na verande s veľkými oknami sa zhromaždila moja rodina. Babky i mamky napiekli koláče a iné maškrty. Malo to byť obyčajné rodinné stretnutie plné pohody a oddychu…
Zjedla som niekoľko krémešov a podišla som k pootvorenému oknu. Vdýchla som čerstvý vzduch a pohľadom preletela po veľkej záhrade. Od deravého plota, čo bol v jednom z rohov prichádzal k domu medveď.

Bol ozrutný, no vtedy som to ešte nevnímala. Mal tmavohnedú hustú kožušinu prerývanú čiernymi chumáčmi, bola ako brnenie, ktoré stlmí každý náraz. Smeroval priamo k verande, priamo k otvorenému oknu, kde som stála. Keď bol od domu už len na krok, vztýčil sa na zadné laby a ja som si uvedomila, že medveď meria takmer päť metrov. Nikomu nenaháňal strach, iba mne. Hnevalo ma to, no nevedela som s tým nič urobiť. Všetci sa správali akoby sa ich medveď netýkal. Zver sa zatiaľ vytrvalo tlačil dnu. V čiernych očiach s belasým odleskom mal jediné – dostať sa dnu a ničiť. Bol ako rozbehnutý vlak rútiaci sa vpred. Jeho dych so sebou niesol chlad a smrť. Mal cieľ a chcel ho dosiahnuť, no bol to cieľ prinášajúci len smútok a bolesť. V pazúroch držal už takmer rozloženú ovčiu hlavu, čo dávnejšie zožral. I keď bola mŕtva, vedel využívať jej oči, vedel nimi hľadieť za roh, kam sám nedovidel. Mohol ma sledovať, či sa nepokúsim prekaziť jeho zámer. Veľmi som sa bála a vedela som, že je len na mne, či niečo spravím. No ako sama odplaším veľmedveďa? Ja, slabá, proti netvorovi? Moje ruky proti mohutným labám ozbrojenými ostrými pazúrmi? Chcem, aby mi tento zver zmenil život? Vedela som, kde sú medveďove slabiny, ale odvážim sa proti nemu postaviť?

V okamihu ako som sa rozhodla, že budem medveďovi vzdorovať, zazdalo sa mi, že je o kúsok menší, ale o to zúrivejší. A keď som do obidvoch rúk chytila veľké nože, zmenšil sa ešte viac. Vo veľkom skoku sa prehupol na prvé poschodie a zručal. Jeho lačná papuľa plná hnevu z mojej vzdorovitosti chniapala po mne pomedzi úzke dvere. Jeho zúrivosť bola veľká, no pozorný voči nožom nebol. Zasadila som mu prvý úder do veľkej laby, ďalší priamo do vnútra papule. Až teraz som zbadala, že jeho najväčšou zbraňou je strach, ktorý vyvoláva.

Čím viac úderov medveď utŕžil, tým bol menší, a keď skonal, nebol väčší od mačky. Vyhrala som…