Balada o mladom živote

Tento článok píšem preto, lebo sa už ďalej nevládzem len-tak pozerať na mojich známych, či dokonca kamarátov, ktorí sa zo dňa na deň stávajú závislými na veciach, ktorým by mali vládnuť oni samí. Človek je slobodná bytosť. Bohužiaľ sa necháva ovládnuť rôznymi látkami a strojmi. Napokon zabudne na to, ako chutil svet, ešte keď bol slobodný. Neprítomné úsmevy feťákov ležiacich kúsok za mestom, „zaneprázdnenosť“ tých, čo sa nevedia postaviť od tabletu či počítača, vidím to čoraz častejšie. Aké ťažké je chytiť do ruky farby a niečo vytvoriť pre vlastnú radosť? Alebo zavolať kamaráta a ísť sa s ním rozprávať na nejaké pekné miesto? Dávaj si pozor a stráž každý krok v tvojom živote, lebo ak sa nebudeš pozerať pod svoje nohy, môžeš padnúť, a to tvrdo…

V izbe sedí mládenec, čo jeho mladé srdce vášňou horí,
Kladie si otázky, rozmýšľa o tom ako ho život korí.

Úspechy, priatelia a rodina stoja na tej svetlej strane,
Zlé zážitky na druhej, štípu ho ako soľ v rane.

Niečo mu chýba. Čo, to vie iba on sám,
Nechce sa mu ísť tou cestou námahy, je predsa mladý, treba sa kochať svetským krásam.

Rytmická hudba, prítulné kamarátky už nedokážu naplniť nenásytné srdce mladé,
Niečo viac hľadá v opustenej uličke, v tom temnom sade.

S papierikom na jazyku sa ozábava päťzačína, prišla farieb explózia,
Všade prchavý smiech, mládenec nových priateľov dostal, zdá sa, že je to lepšie než akákoľvek fantázia.

Nové ovocie sladšie než cukor je. Chlapec kričí: “ Som silný, sám sebe vládnem!“
Tieň sadu naňho však len ďalšiu okovu hodí a chlapec len volá, volá: “ Nikdy nepadnem!“

Na nešťastie už padol a to rovno do lepkavého blata,
Ľudia sa mu vyhýbajú, on sám nezná už ani svojho brata.

Myslí si, že je šťastný, nevidí vôkol seba izbu prázdnu,
Motýle, kvety a vymyslené úsmevy zakryli bezodnú brázdu.

Ak mu silnú ruku nepodáš, bude padať hlbšie a to večne, večne…
Nechápajúc, kde je tvoje šťastie bez listu, ihly či „papierne“…

Pomôž mu!!