Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch. Čítať viac

Pieseň

FrederikBola noc. Ťažké kvapky bombardovali tmavú, už tak dosť zmáčanú zem. Celé Nebo bolo zatiahnuté, temné, len kde tu ho osvetlil žiarivý blesk. Hromy revali sťa rozzúrené levy. Víchor ohýbal koruny stromov, strhával z nich lístie. Mesto učupené uprostred kopcov v hustom lese ticho trpelo tento rozmar prírody. Nikto sa neodvážil von. Len neďaleko kamennej cesty, ktorá viedla do kráľovského mesta ste mohli zbadať muža. Bol urastený, pekný, mladý. Celý zmáčaný čupel pod jedným zo stromov. V rukách držal povraz. Viazal si slučku. Jeho tvár bola smutná, nebolo v nej chuti do života. S ďalším bleskom, čo zažiaril na nebi, slučku dokončil a vyhodil lano na vysoký konár. Pozrel sa nahor, zakrútil hlavou a vyštveral sa po klzkom kmeni hore. Uviazal lano a vzdychol. Nič nemá. Zdanlivý priatelia ho pripravili o všetko, aj o posledný groš. Zobrali mu domov, postavenie, lásku, vyhodili ho ako psa. Veril im. Teraz nemá kam ísť. Už sa mu nechce žiť. Po líci mu stiekla horúca slza, no pre hustý lejak zanikla medzi ostatnými kvapkami.

Deň sa skončil, odišlo moje šťastie,“

clivo spieval krásnym hlasom:

Beznádej a smútok veľký vo mne rastie.
Priatelia falošní, zobrali mi všetko drahé,
Rozdrvili moje srdce, ktoré bolo pred nimi nahé.
Nie je dôvod ťažiť svet, nie je dôvod zostávať tu ďalej,
Smrť príď a z vína svojho mi nalej!
Nepotrebný, už za chvíľu som celý len tvoj!“

a navliekol si slučku na krk.

Jeho hlas sa ešte chvíľu rozprestieral po okolí, prehlušoval bubnovanie kvapiek.

Na ceste zastal honosný koč, ktorý ťahali štyri silné tátoše. Z dverí sa vyklonila postava a zvolala na muža, ktorý chcel už-už skoncovať so svojím životom:
„Zadrž, človeče! Zíď ku mne dole!“ rozkázal starý, ale rozhodný hlas.

Čítať viac