Vysiľujúci týždeň

Vedúca na tábore? Ja? Na čo som sa to vôbec dala? Ja tam nechcem ísť… Nechcem! → panikárim dva dni pred odchodom na Rázdiel (okres Banská Štiavnica). Pred pár mesiacmi sa mi to videlo ako skvelý nápad, no teraz mi to príde strašné. Noví ľudia. Ako ma to napadlo? Mňa, čo vyvádza z miery už len pár neznámych ľudí? Mňa, čo vyciciava prílišný kontakt s veľa ľuďmi? No pekne… Ale ja to dám, nemôžem sa len tak vzdať. 😀 Budem si robiť zápisky z každého dňa, vycucnem to, čo mi príde zaujímavé a napíšem to sem – na blog Modrého animága. Snáď sa vám zapáči moje trápenie. 🙂

DEŇ 1.

Tak. … A som tu. Chata, kde sme je drobná (drobná v zmysle, že sa tam naprace maximálne 30 ľudí spať potom už musia spať tak po zemi, strope a tak). Predstavovala som si ju kúsok väčšiu, ale to nevadí. Vo vzduchu tu visí zatuchlina, tú vyvetrám, to nič. Teraz však nastáva problém – idem sa socializovať a zoznamovať! Ach, nemám to rada… Keby sme si všetci čítali myšlienky, išlo by to asi jednoduchšie… 😀 (nikto by sa ku mne ani nepriblížil)

DEŇ 2.

Už prešla jedna noc, čo sme zavítali na Rázdiel. Hodiny ukazujú už takmer tri hodiny popoludní a veľká hra sa pomaly rozbieha. Po lese je rozmiestnených 6 stanovíšť, na ktorých majú tri tímy plniť rozdielne úlohy. Mojim stanoviskom je „voda“. Každý tím s tromi až štyrmi členmi dostane litrový džbán plný sirupovej vody, ktorú budú musieť vypiť za čo najkratší čas. (Ja neviem, ja by som dala každému liter, veď toto je ľahké O.o )

Ako si tu tak sedkám na spadnutom strome, vysvitol tu jeden háčik. Ako všetci viete, som lesný tvor. Dokonale splývam s jeho prostredím. Ako sa blíži prvý tím, čakám, kedy sa ich pohľady upriamia mojim smerom. Nič. Nikto sa na mňa nepozrie priamo, nezbadajú ani len bielu bandasku, ktorá sedí poslušne vedľa mňa a svieti v lese, svieti! Prejdú kúsok odo mňa a volajú moje meno. To nemyslíte vážne! Pozerám udivene a trochu sa pochechtávam. Zbadali ma až keď šli okolo tretí raz. Výborne! Už sú tu… Ďalšie tímy snáď budú všímavejšie… (A hádajte, kto prehral? No môj tím, jupíííí -_-)
A čo po hre? Hor sa kúpať do blízkeho jazierka so zelenohnedou vodou! (pritopili ma tam -_-) 😀

DEŇ 3.

Môj prvý seminár (o úspechu, nie nikomu to nebudem opakovať a ani približovať), ktorý som mala na starosti, vraj dopadol dobre. Netrúfnem si ho ohodnotiť sama. Musela som prekonať svoj odpor k rečneniu, a taktiež sa prestať na začiatku zakoktávať. O.o Po dlhých piatich minútach psychickej prípravy som to zvládla a po následnej hodine rečnenia, čo som všetkých dorasťákov utýrala (k smrti nie), mohli sa ísť konečne naobedovať.

Po obede nastal pre mňa ten osudový čas, keď som mala pripraviť veľkú hru. Prvýkrát v živote, no čo, raz to prísť muselo. 😀 Ale bude ich to baviť?

Ráno počasie vyzeralo na dážď, no teraz Oscar hrial, akoby si chcel dokázať že je slniečko. Hra sa volala mafiáni a dealeri. Pôvodne som ju poznala v podobe pašerákov a colníkov, ale toto sa mi zdala jej vymakanejšia forma (poradil kamarát, taký internetový ^_^ 😀 ).

Podrobne popisovať sa mi ju nechce, poviem to veľmi stručne. Jeden tím naháňa ďalšie dva tímy ktoré musia utekať hore-dole po lese vo vymedzenom území (samozrejme že má cez 100 metrov, veď som ho vyberala ja) a popri tom nosia kamene. Šutre som do fúrika zbierala po obede a poviem to tak…. Sú ťažké. 😀 Fakt dosť ťažké. Celé to trvalo okolo hodiny a pol. Najväčší „prúser“ nastal, keď sa už druhý náhradník v naháňajúcom tíme zranil (oškrel sa o lístok alebo konárik, či čo) a zo mňa sa stal nahánač… Veľmi rozumná dohoda ostatných vedúcich, ktorým sa nechcelo behať. 😀 Veď nechajte šelmu naháňať deti. Ako to asi dopadne? (Dúfajme, že nie takto)

Naháňači dovtedy prehrávali (ono to zväčša býva práve opačne), lebo naháňali spôsobom – ak niekto prebehne okolo mňa a neprilepí sa mi na ruky, nechám ho ísť. Ale teraz sa karta začala obracať.. Z výpovedi očitého svedka (vedúceho) vyplynulo, že sa začal báť o stromy. (Tak korisť si treba nadbehnúť nie? Ale na druhú stranu pozrela by som si z pohľadu iného ako by som do nejakého nabúrala :D) Mojim cieľom pre dnešný deň bolo unaviť dorasťákov, čo najviac. A pravdu povediac, nevyzerajú veľmi energicky, keď sa tak rozhliadnem okolo seba. Myslím, že sa im to páčilo. Tak… A teraz si môžem konečne oddýchnuť aj ja. Alebo nie? …

DEŇ 4.

Tento deň nám priniesol zamračené a daždivé počasie. Čo viac sme si mohli prijať!? (Dobre tak sa teším jediná a čo) Ráno bolo 19 stupňov, nikoho neťažila páľava (a aj tak neboli nadšený :-O). Spolu s dorasťákmi sme vycestovali do Banskej Štiavnice, Vlado tam totiž organizuje veľkú hru. Pre ňu sme sa včera podvečer terigali na vysoké bralá nad mestom. Otestovala som svoje herecké schopnosti (ktoré si myslím, že sú veľmi slabé) a vzhľadom na to, že sme mali na natáčanie 10 minút a natáčali sme jednotlivé scénky od konca na začiatok, tak to dopadlo… No mohlo aj lepšie 😀 (Teraz sa budem hanbiť vždy keď si to pozriem) Intro video sa teda skladalo z troch častí. Môj príchod na skaliská a radosť z toho, že zbohatnem na zlate, ktoré je v starej štôlni. Ďalší záber je z vysiľujúcej túry v podzemí. Vchod, ktorým som vošla pod zem zavalilo a ja konečne vidím východ na druhej strane… Ale nie! Je zamrežovaný. A tretí je už zas zvonka. Kto mi pomôže? Snáď nejakí dorasťáci. Indície vedúce ku uväznenej mne sú všade po meste. Snáď nebudem dlho čakať v tej smradľavej kobke. 😀
No skutočnosť bola taká, že v okamihu ako som vyšla do mesta a stratila sa táboru, aby som našla svoje pomyselné väzenie, začala byť celkom sranda. Na skaliská som ešte nešla z mestskej strany (a Banskú Štiavnicu nepoznám :D), tak som sa pre istotu spýtala nejakého chlapíka ako sa ide na vrch Glanzenberg (dačo nemecké). Ale… Okrem toho, že mu išli oči vypadnúť na mne v typickej lesnej výbave (maskáče, vraj čierne rambo tielko, nôž à la dýčka), ku ktorej som pridala i vysielačku kaki farby a čierny vojenský ruksak, tak prekročil moju minimálnu hranicu osobného priestoru (pol metra) a ešte mi aj tykalo to hovädo! Normálne mi tykalo! -_- Vysvetlila som mu, že zatiaľ som tam šla len na aute a mala by ma tam čakať moja svorka kamarátov (áno, ja veľmi rada táram), veľavýznamne som ukázala na maskáče (akože moji kamaráti = vojaci alebo tak, neviem, čo si pri tom pomyslel) a akoby nechtiac som náramkom zavadila o nôž. (prečo ja vždy, úplne vždy natrafím na úchylákov? Akoby nebolo dosť že ma chvíľu pred tým nasledovali štyria bezďáci…(a to som pred tým ešte stretla Kotlebu)) Chlapík pochopil, že prekročil hranice a tak sa dal do normálnej vzdialenosti a prestal za každú vetu pridávať slovo „moja“ (aká to úžasná zmena :D). Nakoniec mi povedal, že vrch ktorý hľadám je určite dole na námestí. Tak som sa mu teda pekne poďakovala a rozhodla sa spoľahnúť na inštinkt, lebo zatiaľ som stretávala len… ehm… čudákov podobného charakteru. Asi o ulicu ďalej začalo hrozne liať.

Po polhodine prudkého stúpania hore po kamenných a štrkových cestičkách som celá zmáčaná došla ku skalám a odfotila som sa tak… Hľaďte! ^_^

Zmok
Zmok

Vytiahla som si malý dáždnik, ktorý by mi bol pred tým nanič, lebo dážď šľahal z každej strany a upevnila som ho medzi dve skaly. Začala som sa sušiť. Prešla hodina, dve, tri a ja som si užívala tú sladkú samotu. Možno by som si aj zdriemla, ale bála som sa, že niečo premeškám. Využila som čas a urobila som pár fotiek okolia. Nakoniec som vliezla do nejakej skaly, kde som si kreslila. Sem-tam sa ohlásila vysielačka. Keď začala bežať štvrtá hodina, prišiel prvý tím, potom druhý a môj sa pre istotu stratil a neprišiel vôbec. (Jes, jes, jes! -_-) (ale aj tak sme vyhrali, lebo ostatných doviedol iný vedúci. 😀 Áno znamená to, že ma nikto nezachránil :D)

Vlado (vedúci dňa) potom už prerušil hru pre silnejúci dážď. Naše kroky si to nasmerovali do dákej tvorivej dielne. A ja chcem spať… Moje nevyspatie už zas trvá viac ako 8 nocí. Eeaargh nech už je noc! Mmmmm. …

→→ O pár minút si Rose na predraženej pumpe zakúpila pol litra energetického nápoja a jej problémy s ospalosťou sa na niekoľko hodín vytratili. 😀

DEŇ 5.

No čo s ním? Nepriniesol nič extra zaujímavé okrem toho, že sme večer s vedúcimi napodobňovali v scénke sliepky (myslím, že sme dorasťákov trochu zneistili o našom psychickom zdraví) a spoločnými silami sme (pomimo dvoch kolegyniek) ulovili dve prerastené myši, ktoré likvidovali všetko od piškót cez naše oblečenie. Ale okrem toho ma možno trochu aj sklamal. Taborový čas sa začal preklápať ku koncu a okrem názvu dní o tom svedčili ubúdajúce ponožky v mojom kufri, ktorých som si zobrala cez 20! -.- (Čo ak ich nebude dosť?! :'()

Kde to má vlastne oči?
Kde to má vlastne oči? :-O

Ráno sme vyrazili autami smerom na Sitno. Vysadli sme pod daným kopcom, kde mala zrúcanina stáť a vyrazili sme vpred. Vôkol sa ozývalo frflanie a dychčanie úplne všetkých. Najskôr som hnala posledných a vlečúcich sa, potom som zistila, že je to márne. Cestou na čelo skupiny som odfotila špeciálnu húsenicu (bola väčšia ako tie priemerné, bola škvrnkovo rôznofarebná + mala všemožné výrastky hľa nekvalitná foto) a keď som už bola pár desiatok metrov napred, zahĺbila som sa do vlastných myšlienok.

Čarovný dub, aspoň dačo epické...
Čarovný dub, aspoň dačo epické…

Sitno…. Úžasný skalnatý hrad. Počula som o ňom dávno… V jednej rozprávke. Vždy som si ho predstavovala týčiac sa na vysokej hore medzi dvom a skalnatými vrcholkami, obklopený hustou zeleňou. Z vonkajšej strany Sitnianskeho hradu bol kamenný múr z menších sivých skál. Uprostred múru na mieste, kde sa hradba stretávala s kameňom hory bol veľký „chrlič“ v tvare vlčej rozdžavenej hlavy. Vytekal z nej prameň čírej vody padajúci popri vysokom kolmom brale dole do bielej hmly v údolí hlboko pod ním. Z prednej strany sa dalo k Sitnu prísť len úzkou cestičkou tiahnucou sa strmo hore pomedzi hustý les taktiež zaliaty hmlou. Končila sa pri masívnej bráne zo svetlého dreva. Spod kamenného oblúka vytŕčali čierne zuby mrežovej brány, ktorú hrad mal pre prípad, že by sa nepriateľ dostal až k nemu. Okrem brány bolo na vysokánskom múre pár malých okienok, medzi ktorými boli uložené ďalšie chrliče, no tieto boli len nenápadné kamenné oblúčiky. Hrad Sitno pôsobil pusto, ale driemalo v ňom čosi silné, tajomné. Obklopovala ho živá príroda, ktorá bola jeho súčasťou. Spoza múru bolo vidieť len pár mohutných veží. V najvrchnejšom okienku tej najvyššej, za jemným oparom hmly ktosi svietil. A čo hradné nádvorie? Zostalo tajomstvom. Spoza vysokých hradieb ho mohlo vidieť len to najodvážnejšie vtáctvo. Taká bola moja predstava o hrade Sitno za čias jeho slávy. Teraz som s malou dušou čakala, že uzriem aspoň kúsok tejto tajomnej mocnosti. A čo? Čo?!! Moja predstava zhasla ako svieca vo víchre. Zrúcanina bola maličká, les takmer nijaký a stopy po niekdajšej sláve nebolo.

„Ach!“ vzdychla som smutne: „ Aspoň som sa prešla.“
K večeru sa strhla búrka, ktorá vyčkala do západu slnka a potom prenechala miesto noci. Krásnej tichej tmavej noci s hviezdnym nebom. Už len dva dni a opustím chatu na Rázdiely a zamávam krásnym štiavnickým lesom na rozlúčku. Prídem ich pozrieť, ale teraz. .. Chýbajú mi tie moje. <3

DEŇ 6. a 7.

Na šiesty deň sa všetka moja sociálna nálada vytratila. Popravde, čakala som to už skorej, veď toľko dní permanentne s ľuďmi v priamom kontakte + sa im cielene venovať? No kdeže, to nie je moja parketa! 😀 Nemala som chuť hovoriť, nemala som chuť počúvať kohokoľvek, ale aspoň som mala chuť vstať. Nafúkla som zopár desiatok mini balónov a vyhnala húfik rozospatých ľudkov na dvor. Dostali inštrukcie, že dlhá nitka na balóne slúži na to, aby sa balónik mohol ťahať ďalej od nich a v priebehu rannej hry budú musieť dupnúť na súperov balón a puknúť ho. Neviem, či to bolo tým, že bolo ráno alebo všeobecnocnou (cute) neschopnosťou našich tímov, no každý si nitku poctivo omotal okolo nohy aspoň trikrát tak, že sa balón ledva dotýkal zeme. Tých, ktorí si nepristúpili vlastný balón bolo mizivo málo a tak sa celá rozcvička zmenila na veľkú naháňačku. (Aspoň dačo) 😀
Doobeda som prežila len ťažko. Okolie ma prenáramne nudilo (alebo iritovalo? Neviem), no nakoniec som to zvládla. Po obede som sa odtiahla ako podráždená puma na svoje ležovisko. Vlastná izba (+- zdravotníčka, ale žiadne deti) a vlastná kúpeľňa, no neteš sa! 😀 Chvíľu som sa snažila spojiť so svetom mimo tábora, ale potom som si povedala že spánok je sladší. Samozrejme nikdy to nefunguje tak, že keď ste unavení, vyrieši sa to tým, že si chcete pospať. Chvíľu, aspoň polhodinu! Ale… Po desiatich minútach (Ó, aké sladké boli) ma čosi priľahlo.
„Spíš?“ ozval sa tenký hlások.

Nervy v celom mojom tele sa na sekundu zmenili na ničiacu lávu – prebudená, priľahnutá. (len, pokoj, Kira, nehýb sa, nikoho netrhaj…)

Dobre, občas sa mi zabodnú
Dobre, občas sa mi zabodnú

„Už nie, ale chcela by som.“ povedala som s bábikovským (tým najfalošnejším) úsmevom na tvári a strčila som dotyčnému do ruky foťák (môj drahocenný, milovaný, úžasný foťáčik), ale inak by som sa dotyčného nezbavila. A mala som pravdu. Návštevník vypadol, no spánok…. Ten sa už nevrátil. A tak som šla do lesa. Nebola som síce sama, no baby čo sa ku mne pripojili boli tiché a stopovali hríby, čiže som sa mohla plne sústrediť na lesnú krásu. :’)

Podarilo sa mi dobiť sociálne baterky aspoň na 10% a mohlo sa opäť fungovať. Ale…. 10% veľa nie je . Tak som si sadla dnu, kde nikto nebol a kreslila som si obrázok. Joj, ale konečne som na ňom zapracovala, veď som ho začala kresliť pred tromi mesiacmi a už by sa ho aj patrilo dokončiť! A podarilo sa. Je to už druhý obrázok svojho druhu. 🙂
Ako som sa po chvíľke umenia vykrádala za chatu s kunaimi a shirukenmi, že si zahádžem, opäť som bola odchytená. A tak som ich učila hádzať nožmi. Aj keď s kunaimi je to u mňa bieda, im to nevadilo, veď teóriu ovládam a shurikeny, to nie je nič ťažké. 😀 Jeden z nožov padol za obeť niečiej krivosti. -_- Mám v pláne si vyrobiť bič a zajtra ich pekne nahnať ho hľadať. (Nič som si nevyrobila, ale oni ho tak úporne hľadali 😀 hrable papečky, prehrabovali trávu (ale aj tak nenašli)) 😀 Nechce mi niekto kúpiť kunaie? 😀

Tak... Obrázok dokončený...
Tak… Obrázok dokončený…
Bol vytvorený pre svojho kamaráta
Bol vytvorený pre svojho kamaráta

Večer sme sa s vedúcimi dohodli, že o jednej bude nočná hra a že sa vtedy zobudia, a zároveň vypudia z postelí aj decká. Ale aký má zmysel ísť spať o polnoci a vstávať o jednej?? O.o Nevidela som ho. Skočila som na polhodinu do sprchy a bola som obvinená z toho že počúvam strašidelnú hudbu. 😀 Potom som s mokrou hlavou v tichej tmavej chate skočila na gauč. Skoro som tam zaspala. Bola som zmorená, kreslenie mi niekto znárodnil, občas mi zažblnkala správa na sociálnej sieti. Okrem toho bolo počuť len tiché cupitanie myší (či vlastne hrabošov) v okolí. Dve minúty po jednej sa objavil prvý ospalý človiečik.
Dorasťáci museli doniesť niekoľko predmetov z lesa – niečo, čo do lesa nepatrí, hríb, rastlinu, zvieratko, niečo fialové a exkrement 😀 😀 😀 (mňam) a ešte niečo.
Do lesa šli s dvomi vedúcimi, jeden šiel spať a vzhľadom na to, že sme my, pozostalé tri vedúce zostali samé a poriadne unavené, tak nám začalo trochu preskakovať. 😀 Neustále sme sa chichotali, dali jednému vedúcemu do postele hrču ľadu a čakali sme za jeho dverami, kým si to po návrate všimne. 😀 Keď vyšiel zo svojej izby, vraví nám:
„Pozrite, čo mi dal do postele Vlado.“

Vôbec mu neprišlo divné, že sa mu tri baby rehocú tesne za dverami. To už sme mali definitívne dosť… So Smiechom sme šli spať.
Ráno som skoro všetko zaspala. A to som si ešte v posteli hovorila, že ako som sa za tú chviľu stihla vyspať. 😀 😀 Hodiny mi dali pomyselnú facku že – NIE… 😀 Ups, ups… nevadí, veď sme tím, tak sa nahradíme, keď niekto „vypadne“. O:-)

Dnešný (siedmy) deň bol taký oddychovejší. Veľkú hru som presedela zašitá v lese a dávala dorasťákom úlohu – vydržať nejaký čas držať nechutné červy, dážďovky a pavúka (Stanovisko ako pre mňa vyšité >:D muhahaha) Cez osamotené prestávky som si kreslila a aj som sa odfotila. :3 A hľa! Nekončiaci obrázok sa dokončil! 😀 konečne, teraz mám súpravu. :3

JA!
JA!

DEŇ ODCHODU

Už ste si niekedy rozbili bradu vlastnou rukou? Predpokladám že nie. A ak v tom chcete pokračovať, nedávajte si ruku v päsť keď skáčete do jazera z 3 – 4 metrov. Voda je síce super, no vie uštedriť peknú facku. 😀 Ale zasa preháňam… Bolí ma síce celá sánka, no na brade mám len dvojmilimetrový krvavý fliačik. Pri odchode z Kolopachšského (fakt neviem tie mená) jazera sme prvotriedne zmokli, napršalo mi aj do nosa…. Som pyšná alebo mám prosto prasačí nos? 😀 Lebo ja som sa hore fakt nepozerala. 😀

Sme sa odfotili
Sme sa odfotili
Rýchla prácička
Rýchla prácička

Nevadí. Jednej babe som ešte nakreslila koňa, asi piatim som na ruku nakreslila Sednino oko – oko predátora :3 a keď ma pár báb pristihlo ako sa znova pokúšam odfotiť sa… Odfotili sa so mnou 🙂 A aj keď som to nečakala, môžem tento týždeň zhodnotiť ako kvalitný! I like it, o rok sa ide zas! ^_^

Komentáre

  1. katerina bauerova

    🙂 😀

    Dátum: | Odpoveď | #42
    1. Ale dobre bolo, chýbate mi baby :-*

      Dátum: | Odpoveď | #43