Vnútorný boj

„Odíď!“ zavrčalo dievča a oči pod plavou ofinou sa jej nebezpečne zaleskli.

Stála uprostred rozľahlého lesa plného vysokých smrekov. Nahnevane zatínala pery a pozerala na takmer rovnakú postavu pred ňou.

„Prečo by som to robila?“ nadhodil jej obraz a opovrhujúco sa zasmial.
„Všetko ničíš. Nič tvoj dotyk neprežije.“ vrčalo prvé dievča.
Medzi stromami sa mihli dva páry ďalších modrých očí, no k dvom dievčatám sa nepriblížili.
„A predsa so mnou už hodnú chvíľu spolunažívaš.“ zasmialo druhé dievča opäť.
„Bola to chyba. Mala som sa presvedčiť, že už viac nepovstaneš.“ povedala Kira a vystrela sa.
Z modrých očí jej šľahali blesky. Dúhovky sa jej nepatrne zväčšili.

Sedna to videla. Kirin hnev ju zabával. Nebála sa jej, chcela sa hrať. Zlovestne sa uškrnula. Zrenica na ľavom oku sa pretiahla do mačacej a dodala jej tvári zvláštny, strašidelný výraz.

„Nedokážeš ma zabiť. Som tu a ty to nezmeníš. Nebojím sa ťa.“
„Ani ja sa ťa nebojím, Sedna.“ odfľusla si Kira na zem a znovu sa prikrčila.
„To je dobre. Časom si ťa skrotím a spolu budeme ešte silnejšie. Dve šelmy číhajúce na korisť. Žiadna už neunikne.“ spokojne sa usmiala Sedna a oprela sa o strom.

Kirina tvár potemnela. Pozrela sa do diaľky na svoje dve sestry. Vyzerali rovnako ako ona, rovnako ako Sedna.

„Nedovolím ti zničiť ich!“ zavrčala Kira.
„Ja ich nezničím.“ zatvárila sa nevinne Sedna, no nie nadlho: „Ja ich len pohltím.“ ústa sa jej skrivili do démonického úsmevu.
„Koľko toho chceš pohltiť?“ Kira stisla ruky v päsť.
„Koľko bude treba.“ mykla plecom Sedna a zahľadela sa na dve osoby v diaľke.
„Si ako nekonečná púšť. Bezodná priepasť! Ako lačný démon. Nech zožerieš čokoľvek a akokoľvek veľa nikdy ťa to nezasýti. Láska sa pre teba stáva prchavou vášňou, ovládajú ťa len túžby. Všetko zničíš.“
„A?“ spýtala sa ľahostajne.
„Nedovolím ti to!“?
„Drahá, ako mi v tom zabrániš? Som ty a ty si mnou.“ Sedna podišla ku Kire a zľahka ju postrčila dozadu.

Kira sa hnevom až chvela. Modré dúhovky sa jej rozťahovali do celého oka a jemne tleli. Slabý modrý plameň v nich prezrádzal, že Sedna prekročila hranicu. No jej to nevadilo. Verila si. Prikrčila sa sťa mačka a zašepkala:
„Tak poď, cicá! Budeme sa hrať. Miau!“

Kira zavrčala. Jej ľudská podoba sa stratila. Zväčšila sa, telo jej zmohutnelo a pokryla ho čierno-čierna srsť. Nos sa zmenil na nos šelmy. V papuli narástli tesáky, veľké takmer ako predlaktie. Pazúre nahnevane zatla do zeme. Veľké mačacie oči uprela pred seba. Lesom sa ozvalo tiché zavrčanie plné hrozby.

„Naozaj ide z teba rešpekt.“ zachichotala sa Sedna naradostene.
V ruke sa jej zaleskla čepeľ noža. Nedočkavo sa tešila na boj. Bol pre ňu hrou. Bolesť jej nevadila, chcela len dobývať.
„Vypadni!“ zavrčala Kira ako posledné varovanie.
Nemá reč sa rozľahla po okolí ako mohutný závan vetra.
Odrážala sa od skál, od kmeňov a šírila sa nekonečne ďaleko.
„Prinúť ma!“ Sedna vyzývavo zdvihla hlavu.

Kira sa napružila a v okamihu skočila. Sedna však nebola od nej pomalšia. Kira nestihla ani dopadnúť a už bola inde. Stála pri jej boku a počastovala ju niekoľkými ranami medzi rebrá.

Kira bolestivo zamručala a veľkou labou odhodila Sednu do blízkeho smreku až z neho opadalo niekoľko konárov.

Sedna sa oťapene pozviechala a znovu uskočila. V hlave jej hučalo. Unikla len tak tak. Kira rozhryzla strom na dvoje, akoby to bolo len jemné steblo trávy. Na ňufáku mala vlastnú krv. Zranenia sa jej rýchlo hojili a Sedne sa zdalo, že sa o kúsok zväčšila. Mala skoro dva a pol metra. Sedna sa však nemienila vzdať. Plameň, čo horel v jej vnútri ju nútil konať. Necítila nič, len hlbokú prázdnotu, ktorá ju mohla čo chvíľa pohltiť.

Sedna pribehla k veľkému huňatému telu a vyskočila Kire na chrbát. Kira hodila hlavou a snažila sa ju striasť o lesný porast. Sedna sa však držala ako oceľový kliešť. Zasadila jej ranu medzi lopatky. Kira zaškriekala a zrútila sa k zemi. Kov bol ako jedovaté žihadlo šíriace do tela jed. Sedna nechala nôž v Kire a zoskočila pred jej hlavu. Veľké pumie laby sa nemohli poriadne pohnúť, len nahnevane vystrkovali pazúre. Boli paralyzované ostrou bolesťou.

„Vravela som ti, že ťa skrotím.“ usmiala sa Sedna.
V jej vnútri, za maskou dievčaťa, skrývala sa temná bytosť.

Vrčiaca KiraKirine oči zablčali. Za Sednou videla siluety svojich dvoch sestier. Boli jemné ako kvety, zraniteľnejšie než práve narodené sŕňa. V ich očiach tlel jemný modrý plamienok. Verili jej a ona ich nemôže sklamať a nechať, aby ich pohltila temnota.

Kira pozbierala posledné sily a postavila sa. Sedna sa trucovito zamračila a skadiaľsi vytiahla ďalší nôž. Čakala, že Kira opäť skočí, no nestalo sa tak. Kira roztvorila mohutnú papuľu plnú ostrých zubov. Rinul sa z nej ohlušujúci rev. Bol ako mohutná vlna. Zalievala všetko. Roztriasala okolie, prenikala cez každé jedno telo, čo sa nachádzalo v lese. Bol v ňom hnev, strach a láska zároveň. Sedna si zapchala uši. Rev z nej bral všetku silu. Tlačil ju k zemi. Mačacia zrenica na Sedninom oku zmizla a Sedna klesla do zelenej trávy. Bezodná priepasť v jej vnútri sa zatvorila. Rev stíchol.

„Mňa nemožno skrotiť, maličká.“ zavrčala Kira v nemej reči a premenila sa naspať na plavovlasú dievčinu. Nôž jej vypadol z tela a rana sa za chvíľu zahojila. Vzdialené siluety sa priblížili a Kiru vďačne objali.

Komentáre