Tieň lesov

Stromy, vznešení páni lesného kraja, stáli rozmiestnení blízko pri sebe a za sprievodu jemného vánku nôtili pradávnu pieseň. Nad nimi blčalo jasné slnko. Naťahovalo lúče, snažilo sa ich pretlačiť až pod husté koruny stromov. Ležali tam veľké skaly. Obrastené machom a divokým brečtanom, skrývali vzácny poklad. V hlbokých puklinách ležalo na kope päť šteniat, ktoré si tam skryli vlky tohto lesa. Ticho spali na kope, zohrievajúc sa vlastnými kožúškami. Dve šteniatka na vrchu zacítili prítomnosť prichádzajúcich rodičov, ktorí sa vracali z lovu, nadšene vykukli z kamenistej skrýše. O chvíľu na to sa z kríkov vynorili dva svetlé, takmer biele vlky.

„Mami, mami! Oci, oci!“ kričiac vybehli im oproti.
Veľká biela vlčica hodila na zem kus mäsa zo srnky, čo ulovili nad ránom a pozorovala, ako jej deti spokojne jedia.

„Len si dajte, musíte zmocnieť.“ hovorila im a láskavo ich olizovala.

O chvíľu sa k nim pridali aj ďalšie vlky. Prvý šiel starý šedý vlk s ryšavými ušami, za ním kráčali tri vlčice. Dve tmavé huňaté samice, za ktorými sa vliekla drobná útla vlčica. K svorke sa pripojila len nedávno. Chvíľu sa navzájom oňuchávali, potom si spokojne políhali okolo čierneho otvoru v skale.

Biela vlčica vošla do tmavej nory aj s dvomi najzvedavejšími vĺčatami a zamierila ku kôpke prebúdzajúcich sa lapajov.
„Sme hladné!“
„Mamka, daj nám najesť.“
„Ja chcem papať!
„Mamká!“ pišťali a tlačili sa k nej.
„Už som tu. Len pekne ležte.“ utíšila svoje šteniatka a ľahla si k nim.

Starala sa o nich príkladne. Mali dostatok jedla i pitia, svorka prechádzala obdobím blahobytu. Akonáhle mali šteniatka plné brušká, začali vyliezať von zo skrýše. Ako posledné vyliezlo huňaté čierne vĺča s plamennými očami. Narodilo sa ako posledné a vždy tak i kráčalo. Jeho kožuch mal farbu, akú by nikto vo svorke nečakal. Pri svojich bielych rodičoch vyzeralo ako drobný ťarbavý uhlík, motajúci sa pomedzi ich dlhé laby.

„Čo len z teba bude, synček?“ prihovoril sa mu Pazúr, vodca svorky.
Posledný, lebo tak volali čierne vĺča, naňho len uprel jasné oči. Čo by z neho malo byť?
„Vlk predsa.“ odvetil Posledný a ťarbal sa ďalej.
Pazúr s úškrnom zakrútil hlavou.

Hlavou sa mu preháňali myšlienky. Čo vyrastie z tohto malého nepodarka? Určite to bude bitý chudák, utláčaný všetkými vlkmi. Bude hladovať. Aj teraz je zo všetkých šteniat najdrobnejší, ej, bude to veru nepodarok.

No Pazúr sa mýlil. Ako plynul čas, Posledný naberal na sile, jeho bystrosť rástla každým dňom viac a viac. Ešte nemal ani štyri mesiace a už nasledoval svojich rodičov, keď šli loviť, zatiaľ čo jeho súrodenci hľadeli na jeho konanie s nedôverou.

„Mal by si zostať doma, môže sa ti niečo stať.“ vravievala mu mama, no Posledný si aj tak vždy našiel výhovorku a na lov šiel.

Keď sa už o zháňanie potravy začali zaujímať jeho súrodenci, nechcel s nimi nečinne pobehovať okolo pracujúcich vlkov. Chcel sa zapojiť, chcel si vyskúšať, aké to je byť lovcom prv než súrodenci. Jeho telo zmohutnelo, už by dokázal svorke pomôcť, no na želanie svojho otca zostal sa len prizerať, až kým sa celá svorka nezhodla, že mláďatá sú pripravené.

Tohtoročná zima bola krutá. Zveri na lov ubúdalo nevedno kam a vlkom neraz v prázdnych žalúdkoch vyhrávali muzikanti. Najmenšia vlčica bola chorľavá nevládala poriadne kráčať. Všetci boli nervózni.

„Pazúr, mali by sme ísť hľadať niečo pod zub.“ prehovorila Vločka, jeho družka.
„Nieto tu ničoho.“ zavrčal a ľahol si na biely sneh, až celkom splynul, nebyť jeho tmavých očí.
„Akože by tu ničoho nebolo! Ak nenájdeme srny, či jelene, mohli by sme sa uspokojiť aj s niečím menším, čo tak vyčkať na zajaca?“ ozval sa Posledný.

Pazúr naňho škaredo zazrel.
„Zajaca, vravíš. A koľko zajacov by  sme tak museli uloviť, aby sme sa dosýta najedli?“
„Ak nie dosýta, aspoň na chvíľu zaženieme hlad a naberieme sily.“
Pazúr si len pohŕdavo odpľul:
„Ja zajace jesť nebudem!“

Posledný sa zamračil a odišiel medzi stromy ďalej od vlkov. Zmrákalo sa. Uháňal, čo najďalej, zamieril k rozsiahlej lúke. Vedel, že zvieratá vedia, kde jeho svorka prebýva, a preto sa tým miestam vyhýbajú.

Keď už bol dosť ďaleko, začal vetriť, hľadať čo i len náznak po nejakom zvierati. Jeho kroky boli tiché. Čierna huňa ho chránila pred mrazivým vetrom, ktorý mu narážal do ňufáka. Priniesol k nemu vôňu. Áno, bola to vôňa kožúška s dlhými ušami. Nič netušiaci zajac obhrýzal suché konáriky. Posledný ho chytil za krk tak bleskovo, že zajac sa nepustil ani do behu, len začal nahlas vrieskať.

„Ticho, zajac!“ zavrčal Posledný a pevne ho chytil.
„Nie, nie, pusti ma, vlčisko hnusné!“ zajac sa divoko metal, no Posledný ho pevne privalil.
„Mám pre teba návrh, no ak sa neprestaneš brániť, zožeriem ťa hneď.“
Vystrašený zajac poslúchol a znehybnel.
„Vieš mi povedať, kam utekajú jelene a diviaky? Na našom území je ich čoraz menej.“ spýtal sa.
„Aha, tak vĺčkovi vyhladlo. Ušla mu korisť, aké smutné.“ posmieval sa mu zajac.
Posledný zavrčal a rafol zajaca do rebier. Nie však silno, len tak výhražne.
„Váž slová, ušatý! Tak rád by som si pochutnal na tebe i na tvojich blízkych, no som ochotný ušetriť ťa, ak mi pomôžeš.“
„Dobre, dobre!“ zafňukal zajac: „Ľudia postavili nové kŕmelce. Neďaleko miesta, kde sa potok vlieva do rieky. Medzi vysokou sa rýchlo rozchýrilo, že o tom mieste neviete. Je tam jedlo a aj bezpečie. Preto opustili vaše územie.“
„Takže kŕmelce vravíš.“
„Áno, presne tak!“
„Zaveď ma k nim. A nech ti ani nenapadne utekať!“ povedal Posledný a zajaca pustil.
Ten chvíľu vystrašene ležal v snehu, potom sa váhavo postavil a zaviedol Posledného na ono miesto. Nebolo mu to po vôli, lebo vlkovi neveril, že ho nechá len tak odísť.
„Dobre. A teraz utekaj! Pamätaj na to, že som ti udelil milosť.“ povedal Posledný a drgol do zajaca, ktorý sa rozutekal preč, ani čo by mu za pätami horelo.
Medzi stromami bolo cítiť pach ľudí. V kŕmelcoch bolo čerstvé seno, určite zanedlho príde aj zver, aby nasýtila hladné žalúdky. Posledný neváhal a rozbehol sa naspäť k svorke.
„Pazúr! Pazúr!“ volal už z diaľky: „Viem kde sú!“
Pazúr namosúrene zavrčal:
„Kto kde je?“
„Korisť!“ Posledný vrtel chvostom a hrdo stál pri sklesnutej svorke.
„Vrav!“ rozkázal Pazúr a postavil sa na nohy.
„Pri novom kŕmelci. Je plný čerstvej stravy. Určite tam niečo príde.“ oznámil.
Pazúr si ho nedôverčivo premeral pohľadom. Nepáčilo sa mu, že Posledný sa ujal stopovania zvery, zvyčajne to robievala Vločka alebo on sám. No keď videl vyhladovaných vlkov, ktorí naňho upierali pohľady plné očakávania, vyhlásil:

„Tak v tom prípade, hore sa! Posledný nás zavedie na miesto, kde zaženieme hlad!“
Ako povedal tak sa i stalo. Všetci boli spokojní. Len hlavný vlčí pár nevedel zniesť myšlienku, že Posledný sa dozvedel o tom mieste od obyčajného zajaca, ktorému nakoniec daroval život. Toto je ich syn? Divoký vlk, pán lesa? Od tej chvíle neustále klesal v ich očiach nižšie a nižšie.

V priebehu pár dní prišla svorka o dvoch členov. Slabú vlčicu premohla choroba, Posledného sestru pri love zadlávil rozzúrený diviak. Aby toho nebolo dosť, lesom sa začali ozývať  hlasné výstrely. Vlky nervózne vrčali, hlasného zvuku sa báli a trhli sa vždy, keď sa rozľahol po lese.

„Mali by sme odísť, Pazúr. Cítim z toho nebezpečenstvo. Ľudia sú príliš blízko.“ povedal Posledný a len len že sa vyhol ostrým zubom, čo sa po ňom bez varovania natiahli.
„Čo si o sebe myslíš? Dobre viem, že sú na blízku. Už dlho sú! Viem, čo treba robiť, šteňa!“ zavrčal a pozrel Poslednému do ohnivých očí.
„Tak prečo neodídeme inam? Keď som bol malý, hovorievali ste, že toto je obdobie loveckej sezóny, času, keď na nás striehnu ľudia.“
„Čomu si nerozumel? My vieme.“ primiešala sa do rozhovoru Vločka.
„Ale keď…“ Posledný sklopil uši.
Hlavný pár zavrčal.
„Poďme preč…“ uprel na nich plachý pohľad.
Jeho prianie zostalo nevypočuté. Pazúr sa nazlostený jeho prejavom rozzúril ešte viac. To vĺča si myslí, že tu bude rozkazovať a prevezme jeho miesto.
„Ak chceš ísť, tak choď sám!“ zahnal ho preč.
Posledný smutne kráčal preč pomedzi stromy. Nechcel sa hnevať s vlastným otcom, tobôž nie, keď to bol ešte aj vodca svorky. No nechať sa zabiť nejakými ľuďmi v zelených šatoch sa mu taktiež nechcelo.

Zrazu naňho niekto zavolal tichým hlasom.
„Hej, mladý!“
Posledný sa zmätene obzeral po okolí.
„Tu hore som! Haló!“
Čierny vlk sa pozrel na zasneženú borovicu. Na jednom z konárov sedela sova. Pozorne ho sledovala.
„Čo chceš?“ spýtal sa jej.
„Počula som vašu hádku.“
„No a?“ zafňukal rozladene.
„Súhlasím s tvojou úvahou. Ak chceš ukážem ti bezpečné miesto, kam ľudia ešte nikdy nezašli. Môžeš tam prečkať toto chmúrne obdobie. A ak sa uskromníš s malou korisťou, nebudeš ani o hlade.“ navrhla mu sova.
Pozorne pozorovala jeho tvár. Vedela, že vlky nezvykli prijímať rady od iných zvierat, zvyklo ich to urážať.
Posledný bol však iný. Plameň v jeho očiach ticho horel, premýšľal o soviných slovách s úctou.
„Dobre.“ povedal napokon, no vedel, že mu budú vlky chýbať.
„Pobež za mnou!“ zahúkala sova a odrazila sa od konára.

Letela tak, aby jej Posledný stíhal. Miesto, ktoré sova spomínala bolo ďaleko. Nepatrilo do vlčieho územia. Ležalo obklopené veľkými skalami, posiatymi množstvom štrbín a tmavých dier. Pod skalami sa nachádzalo malé jazierko, ktoré miestami nezakrýval ľad a dalo sa z neho napiť.

Posledný bol pri skalách viac než týždeň. Nad ránom počúval vytie svoriek, jednej vlastnej, druhej novej, ktorá sa k ich územiu priblížila zo severu. Smutne im odpovedal žalostnou piesňou. Bolo to jediné spojenie medzi ním a inými vlkmi. Okrem spoločnosti druhov, mu nechýbalo nič. Niekedy natrafil na stádo sŕn, no zväčša lovil len malé hlodavce, čo sa skrývali pod snehom.

V jeden deň sa stalo, že k jeho úkrytu zablúdila sama Vločka.
„Mama?“ pozrel na ňu prekvapene.
Vlčica doňho jemne drgla ňufákom.
„Zle je.“ povedala mu.
Posledný sa na ňu spýtavo pozrel.
„Cudzie vlky sa blížia, ešte sme ich však nestretli. Aby toho nebolo dosť, hlasný zvuk zabil Tieňa.“ povedala, spomínajúc na vlka, čo bol najstarším členom ich svorky.
„Tebe sa tu ako vodí? Chýbaš nám.“ povedala mu po chvíli ticha.
Svorka sa od jeho odchodu zmenšila a Vločka vedela, že potrebujú schopného lovca, ak majú prežiť.
„Nesťažujem si. Sova mi ukázal toto miesto. Je tu voda i jedlo.“
„Prečo sa radíš s vtákmi?“ spýtala sa ho.
„A prečo by som sa nemal? Najlepšie vedia, čo sa v lese deje.“ odpovedal pokojne a podal vlčici mŕtvu myš.
Tá na ňu neveriacky pozrela.
„Týmto sa živíš?“
„Len ochutnaj.“ povedal.
Vločke sa to síce nepozdávalo, no poslúchla. Bola hladná, pri kŕmelci to už nebolo bezpečné. Hemžilo sa to tam ľuďmi so smrtiacimi palicami, čo nahlas búchali.
„Neprídete sa sem skryť?“
„Nie, je tu málo jedla pre všetkých. Pazúr by myši nejedol. Poď však k nám. Potrebujeme tvoju pomoc.“ povedala Vločka a prosebne sa mu zalíškala.
Poslednému sa to veľmi nezdalo, ale vlky mu chýbali.

Pobral sa teda s matkou naspäť k svorke. Všetci sa s ním privítali, len Pazúr naňho nedôverčivo hľadel.
„Ahoj!“ pozdravil otca a ľahol si pod strom.
Na konár blízko neho pristála sova:
„Posledný, treba sa z tadiaľto rýchlo poberať!“
„Čo sa deje?“ zvedavo na ňu uprel svoje plamienky.
Sova mu však nestihla predať správu, lebo po nej skočil veľký biely vlk. Rýchlo odletela preč. Posledný nahnevane vstal a zavrčal:
„Chcela mi niečo povedať!“
„Zo sovami sa rozprávať vlk nebude!“ Pazúr vyceril zubiská, aby upevnil svoj rozkaz.
Posledný sa nenechal len tak ľahko zastrašiť. Uvedomoval si, že je už väčší než otec.
„Nevidím dôvod, prečo by som to nemal robiť.“ odpovedal.
PríúčkaVtedy Pazúr naňho skočil a rýchlo ho zrazil na zem. Držiac mu ňufák v ostrých zuboch vrčal:
„Nestrácaj čas s malými úbožiakmi! Kde je v tebe dôstojnosť? Správaj sa ako každý normálny vlk!“ ako dopovedal pustil ho.
Posledný sa stiahol do tieňa a celý rozčarovaný premýšľal, prečo sova tak naliehavo chcela, aby odišiel. Ešte nikdy sa nestalo, že by zletela až celkom k nemu.

Na dôvod jej varovnej návštevy nemusel dlho vyčkávať. V diaľke, medzi vzpriamenými telami stromov zazrel tiene niekoľkých vlkov. Nepatrili k ich svorke. Kráčali priamo k nim s jediným zámerom. Obsadiť nové územie, nech by to už stálo čokoľvek.
„Do pozoru!“ zvolal Pazúr na svojich.
Prichádzajúce šelmy zastali necelé tri metre pred ležoviskom podráždenej svorky. Ich vodcom bola šedo-ryšavá vlčica. Mala zákerné oči. Premerala si Vločku i Pazúra a prehovorila:
„Pridajte sa k nám!“ za chrbtom jej stáli štyri veľké vlky so zježenými kožuchmi.
Pazúr ju sebavedomo vysmial:
„Prídeš na naše územie s hŕstkou vĺčat a chceš od mojej skupiny, aby sa k tebe pripojila?“ smial sa s Vločkou po boku.
„Kde má druha?“ spýtal sa Posledný, obzerajúc sa vôkol.
Pazúrova nepozornosť ho začínala hnevať.
Vlčica sa zachmúrene pozerala na smejúcich sa vlkov.
„V poriadku teda.“ prehodila spôsobom, aby si Pazúr myslel, že sa rozhodla stiahnuť.
No v tom okamihu sa za chrbátami jeho vlkov ozvalo vrčanie a vyrútil sa na nich ďalší poltucet šeliem. Hrdzavá vlčica nečakala a skočila na zaskočených vlkov. Strhla sa divoká bitka. Cudzie vlky boli vychradnutejšie než tie v Pazúrovej svorke, no bojovali rovnako zúrivo ba možno ešte zúrivejšie. Vločka spadla na zem ako prvá, hrdzavá vlčica jej roztrhala hrdlo. Pazúr bojoval s vodcom druhej svorky, súboj vyzeral vyrovnane. Posledný stihol zraziť k zemi dvoch protivníkov. Zmätene sa obzeral po tej trme-vrme, čo ho tak náhle obklopila. Nad hlavou mu preletelo niekoľko malých vtákov, ktoré čvirikali:

„Utekaj, Posledný, utekaj!“

On však nechcel zbabelo utiecť. Dnes nemôže počúvnuť ich radu, musí pomôcť vlčím druhom. Najnebezpečnejšia šelma v cudzej svorke, hrdzavá vlčica, ho začínala obchádzať. Kto ju môže poraziť, keď nie on, najurastenejší v svorke? Šelma naproti mala temné oči. Prezerala si Posledného, rozmýšľala, na ktorom mieste by bol jej úder najtvrdší. Jej zloba sa však stala iskrou, čo vznietila plameň v očiach čierneho vlka.

Neodvratne sa k sebe blížili. Ako sa skracovala vzdialenosť medzi nimi, ich srdcia bili o to rýchlejšie. Posledný vnímal trhajúcich sa vlkov naokolo. Nemal rád ruvačky, vedel, že neprinášajú nič len bolesť a smrť. Z divej stvory, ktorá naňho upierala neľútostné oči vychádzala autorita. Na to, že to bola vlčica, bola nezvyčajne urastená, divokejšia než vlčice, s ktorými sa za svoj život stretol. Skloniť sa pred ňou však v úmysle nemal. Už už by sa ich tesáky stretli v neľútostnom boji na život a na smrť, keď sa v okolí ozvala hlasná rana. Pazúr a vlk, s ktorým zápasil, sa spoločne zosypali na zem a zostali nehybne ležať. Sneh sfarbila ich rozstreknutá krv. Všetky šelmy sa prikrčili. Hlasný zvuk narážajúci do ich citlivých uší napĺňal vlčie duše strachom. Netrvalo dlho a ozvala sa ďalšia hlasná rana a ďalšia. Ani jedna z nich neminula cieľ. Ryšavá vlčica padla k nohám Posledného. Vlky nemienili ďalej stáť. Ozlomkrky sa rozbehli preč, čo najďalej od toho miesta. V pätách mali guľky, ktoré si vzduchom rezali cestu k nim, podobne ako keď jastrab chytá bezbrannú holubičku. Ten deň bol dňom zániku pre dve svorky. Vlky, ktorým sa podarilo ujsť pred poslami smrti, rozutekali sa do hlbokých lesov. Nebolo ich veľa. Už nikdy sa na ono miesto nevrátili. Zostalo v ich pamätiach ako miesto, pripomínajúce im ich vlastnú zraniteľnosť.

Poslednému sa podarilo zachrániť si vlastný kožuch. Jeho úniková cesta viedla cez husté kríky, ktoré mu poskytli úkryt. Ale i napriek tomu ho jedna guľka predsa našla. Prešla mu cez plece , vyšla von a zaborila sa do kôry vysokého smreka. Posledný sa stiahol na bezpečné miesto, ktoré mu voľakedy ukázala sova. Zostal tam, až kým sa neuzdravil. Dlho smútil za mŕtvymi bratmi. Ľutoval ich životy, no odvahu prísť do novej svorky nenašiel. Bol sklamaný slepou hrdosťou a obmedzenosťou vlkov. Bál sa, že by mu život s  ďalšími vlkmi pripomínal život v starej skupine. Naveky zostal brázdiť hlboké lesy. Mlčky pozoroval okolie, stal sa tieňom všetkých lesov. Divoký a neskrotný – vlk samotár.

Tieň lesov

Komentáre