Tieň lesov

Stromy, vznešení páni lesného kraja, stáli rozmiestnení blízko pri sebe a za sprievodu jemného vánku nôtili pradávnu pieseň. Nad nimi blčalo jasné slnko. Naťahovalo lúče, snažilo sa ich pretlačiť až pod husté koruny stromov. Ležali tam veľké skaly. Obrastené machom a divokým brečtanom, skrývali vzácny poklad. V hlbokých puklinách ležalo na kope päť šteniat, ktoré si tam skryli vlky tohto lesa. Ticho spali na kope, zohrievajúc sa vlastnými kožúškami. Dve šteniatka na vrchu zacítili prítomnosť prichádzajúcich rodičov, ktorí sa vracali z lovu, nadšene vykukli z kamenistej skrýše. O chvíľu na to sa z kríkov vynorili dva svetlé, takmer biele vlky.

„Mami, mami! Oci, oci!“ kričiac vybehli im oproti.
Veľká biela vlčica hodila na zem kus mäsa zo srnky, čo ulovili nad ránom a pozorovala, ako jej deti spokojne jedia.

„Len si dajte, musíte zmocnieť.“ hovorila im a láskavo ich olizovala.

O chvíľu sa k nim pridali aj ďalšie vlky. Prvý šiel starý šedý vlk s ryšavými ušami, za ním kráčali tri vlčice. Dve tmavé huňaté samice, za ktorými sa vliekla drobná útla vlčica. K svorke sa pripojila len nedávno. Chvíľu sa navzájom oňuchávali, potom si spokojne políhali okolo čierneho otvoru v skale.

Biela vlčica vošla do tmavej nory aj s dvomi najzvedavejšími vĺčatami a zamierila ku kôpke prebúdzajúcich sa lapajov.
Čítať viac