Vnútorný boj

„Odíď!“ zavrčalo dievča a oči pod plavou ofinou sa jej nebezpečne zaleskli.

Stála uprostred rozľahlého lesa plného vysokých smrekov. Nahnevane zatínala pery a pozerala na takmer rovnakú postavu pred ňou.

„Prečo by som to robila?“ nadhodil jej obraz a opovrhujúco sa zasmial.
„Všetko ničíš. Nič tvoj dotyk neprežije.“ vrčalo prvé dievča.
Medzi stromami sa mihli dva páry ďalších modrých očí, no k dvom dievčatám sa nepriblížili.
„A predsa so mnou už hodnú chvíľu spolunažívaš.“ zasmialo druhé dievča opäť.
„Bola to chyba. Mala som sa presvedčiť, že už viac nepovstaneš.“ povedala Kira a vystrela sa.
Z modrých očí jej šľahali blesky. Dúhovky sa jej nepatrne zväčšili.

Sedna to videla. Kirin hnev ju zabával. Nebála sa jej, chcela sa hrať. Zlovestne sa uškrnula. Zrenica na ľavom oku sa pretiahla do mačacej a dodala jej tvári zvláštny, strašidelný výraz.

„Nedokážeš ma zabiť. Som tu a ty to nezmeníš. Nebojím sa ťa.“
„Ani ja sa ťa nebojím, Sedna.“ odfľusla si Kira na zem a znovu sa prikrčila.
„To je dobre. Časom si ťa skrotím a spolu budeme ešte silnejšie. Dve šelmy číhajúce na korisť. Žiadna už neunikne.“ spokojne sa usmiala Sedna a oprela sa o strom.

Kirina tvár potemnela. Pozrela sa do diaľky na svoje dve sestry. Vyzerali rovnako ako ona, rovnako ako Sedna. Čítať viac