Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla. Čítať viac

Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi: Čítať viac