Smrť úradníka

Tak… Prichádza nový príspevok.. Ako vznikol? Veľmi jednoducho… Je to vlastne domáca úloha s ktorou som sa pohrala a náhodou som si ju naozaj urobila doma (nie klamem, bolo to na ruštine).
Ako prvé sme dostali stručný obsah diela Smrť úradníka od Antona Pavloviča Čechova. A keď vravím, že stručný, mám na mysli extrémne stručný. Mal možno tri – štyri krátke odrážky. Podľa toho sme mali napísať vlastnú verziu poviedky. Porovnávanie s originálom sa ešte neuskutočnilo, no každopádne…  Nie je to dlhé a pevne verím, že sa to bude dať čítať. 🙂

Konečne! Konečne sedí! Tak veľmi sa tešil na toto predstavenie. Lístok dostal od svojho nadriadeného. Musel sa predrať množstvom náhliacich sa divákov, no stálo mu to za to. Červiakov sa poslednýkrát zahniezdil na svojom mieste, pohodlne znehybnel a uprel oči pred seba. Okolo jeho uší tancovala hudba. Nežne mu ich hladila. Atmosféra v divadle bola veľkolepá. Či to bolo veľkosťou divadelnej sály, a či množstvom váženého osadenstva, to povedať nevedel. Všetko bolo dokonalé. Teda aspoň tak sa nadšenému Červiakovi zdalo. Sála však mala malé okienka. Ťažko sa cez ne vetralo a ako prišiel veľký dav, do vzduchu sa dvihli drobné prachové čiastočky. V každom záblesku svetla sa stali viditeľnými, no vždy ich po sekunde zahalila tma. Poletovali okolím ako vrtké lastovičky, točili sa v divokých víroch ľudských dychov. Vletúvali aj do Červiakovho nosa, zachytávali sa mu o jemné chĺpočky.

Červiakov si pošúchal nos. Čosi ho v ňom svrbelo, ale po tichom zasmrkaní to prešlo.
„To je ale vzduch.“ zafrflal potichučky.

A vtedy to prišlo, a prišlo to veru znenazdajky. Červiakov kýchol akoby spláchlo. Stalo sa to tak rýchlo, že si ani nestihol uvedomiť, čo sa deje a jeho ústa zostali nezakryté. Litre brzgov prerezali ovzdušie. Namierili si to priamo vpred. Celú dávku schytala lysá hlava pred Červiakovom. Holá plešina, po ktorej stekali sliny zmizla a na Červiaka zagánil pár prísnych belasých, Červiakovi dobre známych očí. Patrili generálovi Brizžalovi. KýchnutieUž niekoľkokrát sa s ním pracovne stýkal.
„V… v… vaše blahorodie! Milosť! Ponížene prosím! Odpustite mi!“ zvolal Červiakov hlasnejšie ako sa na divadelnom predstavení smie.
„Ticho! Hlavne ticho!“ Generál si priložil prst k ústam: „Nabudúce si zatvorte klapačku! No čo… Stalo sa.“ zagánil generál naposledy a otočil sa k pódiu.
Zhrozený Červiakov mlčky pozoroval ako hodvábny obrúsok leští bledú plešinu. Srdce mu búšilo tak divoko, až to prerážalo do ostrej bolesti. Tvár mu sčervenela, vystúpili mu na ňu kropaje potu. Nevydržal… Musel odísť. Určite naňho všetci hľadia! Ale Červiakov im to nemienil opätovať. Zdupkal kade ľahšie.

Po niekoľkých dňoch, čo Červiakov písal generálovi ospravedlňujúce listy, stretol generála zas. Bolo to priamo na trhu, v centre mesta. Keď Brizžalov zbadal pôvodcu jeho chladnej sprchy, len sa ticho uškrnul. Spomienka ho po pár dňoch už len zabávala. Červiakov bol však na tom horšie. Nevedel si pomôcť, videl v generálovom výraze len trpkosť. Pribehol k nemu a začal sa náruživo ospravedlňovať. Keď ospravedlňovanie nemalo konca kraja, Brizžalov mávol podráždene rukou a pratal sa preč. Červiaka v okamihu zaliala horučosť. Isto sa hnevá! Zúri! Veľký hriech spáchal a to rovno na generálovej plešine. Tvár sa mu skrivila. Neváhal a bežal kúpiť tú najdrahšiu pálenku.
Na druhý deň zaklopal na dvere budovy, kde generál prebýval.

„Blahorodie! Ó, vznešený! Naozaj vás prosím! Odpustite mi moju nezdvorilosť!“ zvolal na generála, keď prišiel k dverám.
„Už dosť! Dosť, Červiakov! Prekračujete všetky hranice!“ Brizžalov prísne zazrel na zúfalého muža.
Ten nešťastne vystrel ruku s pálenkou pred seba a chcel ju generálovi podať.
„Straťte sa! Nemám čas počúvať tieto reči. Všetko je vám odpustené, tak sa už practe!“ povedal a zabuchol Červiakovi dvere pred nosom.

Červiakovovi sa zakrútila hlava. Všetko pokazil!
„Ja somár!“ zabedákal.
Ruky sa mu roztriasli, až mu fľaša vypadla z rúk a rozletela sa po zemi. Zjojkol. Cítil sa ako pes, ktorého ničí pánova zlosť. Čím viac sa snaží, tým viac kazí. Brizžalov sa hnevá, nikdy sa už neprestane! Zrazu akoby tisíc nožov bodlo Červiaka do hrude. Jeho telom preletel kŕč a zrútil sa doluznačky po kamenných schodoch.

„Prepáčte…“ zaskuvíňal naposledy a jeho duša opustila svet ľudí.

Komentáre