Nočné ihrisko

ňúHviezdne nebo sa zahalilo do oblačného závoja, mesačné svetlo zmizlo v jeho tichom opare. Schyľovalo sa k dažďu. Svedčil o tom neobyčajne teplý a ťažký vzduch, ktorý sa vznášal v okolí.

Pod svetlom jednej z lámp sa zjavila malá biela fenka. Zastala a chvíľu čosi ňuchala vo vzduchu, potom odcupkala ďalej. Ku klepotu jej pazúrikov sa primiešali tiché kroky. Za fenkou kráčali dve postavy. Jedna vysoká a pružná, druhá nižšia, energická. Kráčali ruka v ruke, pevne sa držiac, akoby od zovretia rúk závisel ich život. Nasledovali malé zviera, ktoré ich zaviedlo na prázdne, tmou obklopené detské ihrisko. Tam sa im stratilo niekde v hustých kríkoch.

Ich pohľady sa na chvíľu stretli, potom spadli na kolotoč stojaci neďaleko. Dievča sa usmialo a bez váhania sa rozbehlo k preliezke. So šťastím malého dieťaťa si sadlo na mokré drevo a otočilo sa k chlapcovi:

„Toč ma!“ poprosila ho naliehavo.

Pozrel sa na ňu a so zvláštne mäkkým výrazom a pristúpil k nej. O pár sekúnd neskôr už obaja sedeli oproti sebe a snažili sa odolať sile, ktorá ich ťahala preč. So zavretými očami, nechali sa unášať tichým pokojom. Všetky ich starosti, všetky ich povinnosti sa zrazu vytratili. Nočnému ihrisku vládla bezstarostnosť. Detská bezstarostnosť…

„Kiežby táto chvíľa nikdy neskončila!“ zaprial si chlapec.

„Čššš…“ jemne sa ho dotkla, akoby sa bála, že ich slová zničia nočné čaro.

Keď po niekoľkých minútach zišli z malého kolotoča, museli si sadnúť, pokiaľ si ich hlavy uvedomili, že už zas stoja na pevnej zemi. No nebol to koniec ich bezstarostnosti. V tú noc sa na detskom ihrisku rozoznel veselý smiech ešte niekoľkokrát. Na hojdacom koníkovi, aj na drevenom hrade. V tú noc sa z oboch opäť stali malé deti. Až do chvíle, kým sa nevrátila malá biela fenka a neodviedla oboch späť do reality…P1390298

Komentáre