Na východe

IMG_20170109_124221_829To, že som chcela napísať článok o tom, ako som sa malá ja dostala na ďaleký slovenský východ som spomínala už dávno. Možno tak dávno, že drvivá väčšina ľudí, čo si to aj čítala na internetových končinách na to celkom zabudla. Každopádne konečne som sa k tomu dostala.  Uvedomila som si, že letný semester je už za dverami a keď vstúpi, už nebudem mať čas niečo spisovať. Nesľubujem, že tu budú zaujímavé veci, aj keď som vybrala tie „najzaujímavejšie“  čo sa mi v Košiciach prihodili. Dokonca to nebude ani súvislý príbeh. Bude to niečo na spôsob semestrového denníčka, ale nie po dňoch, takže si ho dovolím nazvať  Semestráčik. Keďže som nikdy nebola dôsledná ani v písaní denníku, možno to bude jediný semestráčik, čo sa  tu objaví. Takže… úvodné kecy som skončila, ideme k tým hlavným… Som zvedavá, koľko z vás si to celé dočíta a ešte viac som zvedavá, koľko z vás si povie, že si len vymýšľam. 😀

Celá táto vysokoškolská neplecha sa začala v deň, keď som už musela byť  v Košiciach, dátum si nepamätám a je vlastne celkom nepodstatný… Košice – mesto, v ktorom som bola asi raz alebo dvakrát, keď nerátam sťahovanie sa do môjho intrákového paláca, kde z umývadla tečie voda krásne oranobyčajnykrikžovej farby, len nechutí pomarančovo, ale skôr železne. Moja nálada nebola vôbec dobrá, pretože som doma nechala všetko pre mňa drahé. Vstávala som skoro ráno, pretože ešte aj na výške sa musí chodiť do školy ráno a keďže som bola odkázaná na navigáciu v mobile, nebolo odveci si privstať.  A tak som si kráčala po neznámych uliciach so slúchatkami v ušiach okolo nemocnice, neďaleko akéhosi parku. A keď som tak míňala nejaký úplne obyčajný krík, zbadala som v ňom guľatého plešatého chlapíka. Človek si povie: „No a čo, obyčajný chlapík, či nie?“
Aj ja som si to na milisekundu povedala, no ľutovala som, že som mala skúmavú náladu. Pretože chlapík tam len tak nestál. Dokonca tam ani necikal, ani nekakal… 😀 Povedzme, že to už nechám na vaše vlastné hlavy, čo tam ten chlapík robil. Ale zaskočilo ma to tak, že som náhle odbočila a navigácia ma musela pekne vracať späť. Čo bolo aj celkom fajn, keďže chlapík už vybavil všetko, čo si na ráno vybaviť potreboval a v pracovnej „róbe“ si kráčal pekne do nemocnice… Údržbár? 😀 Ktovie, ale radosť mať takýchto kolegov…  A to sa deň len začal. Keď som prišla do školy, zistila som že nezačíname o 7.55 ale o tretej. Zasa raz som čítala oznamy v školskom systéme… Ale nebyť mojej nepozornosti, prvý odsek článku by nemal túto perlu.

Na druhý deň som už šla do školy na čas a keď som s navigáciou v paprčke hľadala istý obchodný dom a vychádzala som z dákej bočnej ulice na námestie, oči mi na chvíľu vypadli z jamiek. Na zemi bol vystretý tmavší spoluobčan, ktorý bol na to, že bol tmavý, mŕtvolne bledý. Mal na to právo, pretože nežil… A som si tým istá, pretože nejakí ľudia okolo už aj volali mužov v zelenom. A taktiež… ak žijete, nie ste tak stuhnutí, čo sa nedalo nevšimnúť si… No – bolo to zas niečo akurát na ráno… Akurát na zoznámenie sa s Košicami a akurát na zlepšenie mojej temnej nálady. Dúfam, že ste schopní pochopiť iróniu v tých vetách, lebo ak nie, tak by ste ma našli v tomto článku na čestnom mieste. 😛

A nielen, že ma Košice privítali s mierne uzavretou náručou, za zmienku stojí aj moje cestovanie do nich/z nich. Častokrát som počúvala, aké romantické je cestovanie vláčikom… Drkotanie koľajníc, krásne výhľady a čas, ktorý sa dá využiť napríklad na čítanie pútavej knižky. Nikdy sa mi tieto opisy nezdali hodné reality, pretože nejak vynechávali fakt, že sú okolo vás hordy ľudí. A to ľudí kadejakých… Čistých, špinavých, chorých a hlavne tých divných! Ale nie divných v tom lichotivom zmysle (áno, aj taký je). Párkrát sa mi stalo, že som cestovala s niekým, kto nebol zrovna voňavý, no to by sa dalo prežiť. Našťastie sa mi stalo, že len raz so mnou cestoval pán, ktorý svojou arómou napĺňal celý vagón do takej mieri, že s každým nádychom sa môj žalúdok otáčal a len sťažka sa vracal do pôvodnej polohy. Zo cteného pána opadávala špina, počítal časy príchodov a odchodov na zastávky a viedol so sebou dlhú konverzáciu. Bol až taký výnimočný, že ma inšpiroval k napísaniu jednej poviedky. Ak ste nečítali, prečítajte si, ten opis bude stáť za to! Ďalšia super spolucestujúca bola akási pani, ktorá mi celú cestu vykladala o tom ako má rada psov, koľko ich už má a historky ako k nim prišla prerývala historkami o tom ako okráda svojho manžela. 😀 Áno, bolo mi vtedy treba na malú, ale radšej som zostala pri svojich krásnych veciach až pokiaľ sme neboli v Banskej Bystrici. Ale čo bolo lepšie? Keď šla na záchod ona, tak sa na ceste späť 4x netrafila do správneho kupé a to sme boli prvé kupé od WC… No čo… človek by nepovedal, že aj vo vozni sa dá stratiť na tak dlhý čas. Títo dvaja experti neboli jediní svojho druhu, ale opisovať všetkých by bolo zbytočné.

Prenesiem vás z vlaku opäť do mesta Košice, ale už nie na ulicu, už bližšie do mojej školy… Pravdu pzadokovediac, prekvapil ma kolektív, v ktorom som sa ocitla, pretože doteraz boli moje školské kolektívy dosť nesúdržné a ničím zaujímavé…   No nebola som s nimi stále. Navolila som si posilku a stretla ďalšieho experta….  Bol to expert mužského pohlavia…. Dodnes neviem, či sa ma pokúšal zbaliť alebo to myslel vážne… Každopádne pri oboch možnostiach by na tom bol dosť zle. Vžite sa do situácie, keď ste chlap (ak ste chlap, tak už nemusíte) a opýtate sa neznámej baby, že čo cvičí na zadok, lebo aj vy by ste taký chceli, lebo ten váš je malý, a vy chcete taký veľký ako má ona. 😀 Bol to teda odvážlivec. Niektoré dievčiny, by ho za to nakopali do tej malej prdelky a urazene odkráčali preč…. Koniec tejto príhody nie je ničím zaujímavý, takže idem ďalej….

Po dlhých týždňoch vnútorného opúšťania sa a robenia si plánov, kde si nájdem brigádu (kaufland, lidl, či tesco…), keď nespravím zápočty a koľko peňazí budem musieť rodičom vrátiť pri oznámení, že nemám na výšku a vraciam sa domov,  došlo aj na to, že som nejaké učebnice začala reálne otvárať. Slzy som mala na krajíčku a dokonca mi aj vyhŕkli, keď sa ku mne dostala správa, že moja škola horí. No najskôr to bolo čisto sebecké – prečo to nepriznať … Bála som sa, že mi zhorí zápočet, ktorý nie je zapísaný na internete a budem ho musieť písať znovu a to už by úspešný určite nebol… Ale aby ste si nemysleli, že som už úplné hovädo, mala som vtedy krízu. Tá síce nevychádzala z ničoho racionálneho, bola pre mňa reálna a strašná. Ale to, že horí ma mrzelo aj nesebecky. Je to zvláštne, keď ešte na základka, či gympli sme tej škole fakt priali, nech zhorí a ani by to nami nepohlo… Z toho vyplýva, že výška má asi fakt svoje čaro…

Zázrakom sa mi podarilo napísať zápočty a dokonca aj celkom dobre. Začínala som uvažovať, že by som na svojom profile na sociálnej sieti mohla zmieniť vysokú školu. No nechcela som zbytočne riskovať a potom to stadiaľ mazať  😀 Človek nikdy nevie…  A tak som radšej počkala, či tie skúšky spravím. Ak chcete vedieť, ako to teda celé dopadlo, dozviete sa na mojom profile. 😀 ehm…

Možno som ešte pred chvíľkou chcela do tohto článku vložiť viac osôb, či príbehov, ale nechcem páchať sociálnu samovraždu, takže si ich radšej ponechám pre svoju myseľ a je to dobrá správa aj pre vás, lebo už nemusíte čítať. Jediné, čo doložím na záver, je fotka mojej skvelej spolubývajúcej, ktorá je fakt skvelá  a tým, že píšem, že je skvelá, dúfam, že keď prídem  späť na intrák, neskončím s vidličkou v oku alebo nejak horšie. Zaslúži si v tomto článku byť 😀

15171283_711782212311215_3987409004066593697_n

Komentáre