Lé, zelená krajina

Hojnosť. Plné sýpky. Výdatné dažde, slnečné dni. Truhlice plné zlata, zdravé potomstvo. Čo viac si môže človek priať? Ak vládne hojnosť, jej tieňom je spokojnosť a spolu so spokojnosťou ide ruka v ruke pokoj. Preteká cez ulice, vlieva sa do domov. Podobne tak bolo i v krajine zvanej Lé. Ľudia obrábali pôdu a pôda im rok čo rok vydala bohatú úrodu. Klasy mali plné hlávky, stromy sa skláňali k zemi pod ťarchou ovocia. Hory oplývali mnohým bohatstvom a neboli naň skúpe. Dovolili ľuďom brať z neho toľko, koľko uznali za vhodné. Život v Lé bol podobný životu v raji. Ľudia po mnohých rokoch, čo im vládla hojnosť takmer zabudli na hlad, bolesť, poznali len slabý odlesk žiaľu. Ale všetko sa raz skončí. Aj vláda hojnosti raz musela odísť. Stalo sa tak v okamihu, keď nad krajinou preletel tmavý tieň. Bol ako prízrak obrovského čudného vtáka. Zjavil sa na východe krajiny a v okamihu zmizol na jej západe. Nikto mu neprikladal dôležitosť. Na ďalší deň si naň už spomenul len málokto. No od toho dňa sa začala tvár krajiny Lé meniť. Prvá zmena nastala v Severných horách. Týčili sa k nebu ako mohutný múr pokrytý zeleňou, ale ich šíre lesy začali umierať. Lístok po lístočku, ihlička za ihličkou, lupienok po lupienku… Zo stromov začal unikať život. Nákaza sa zo stromov postupne šírila na rastliny, spaľovala každý kvet. Zvieratá utekali pred tmavou smrťou. Malý vrabec sediaci na jednom, zatiaľ ešte zdravom strome, smutne čvirikal. Čím nakŕmi vtáčatá? Krajina pustne. Nemá im čo dať. Preletel na druhý konár a opäť sa rozhliadol po zbedačenom kraji. V tom doňho narazilo telo ohavného tvora. Jeho predné laby boli zároveň čiernymi blanovitými krídlami. Telo mal pokryté chumáčmi zahnednutých štetín. Na pomenšej hlave s robustnou papuľou plnou ostrých zubov, ligotali sa mu veľké čierne oči. Bola v nich smrť. Bol v nich chlad. Jeho veľké uši zachytili každý pohyb bezbranného tvora, ktorý mohol nasýtiť jeho nekonečný hlad. Veľnetopier neváhal. Otvoril krvilačnú papuľu a odhryzol malému vrabcovi hlavu. Spustil sa na zadné laby až zostal visieť dole hlavou. Potom zhltol zvyšok svojej koristi. Zo západnej časti Severných hôr sa ozval rev. O chvíľu nato sa na nebi zjavil čierny mrak. Ale nebol to obyčajný mrak. Do krajiny sa rozletel kŕdeľ temných netopierov. Šíril so sebou smrť. Pojedal zvieratá, definitívne zahasil plamienok hojnosti, a to preto, aby mohol zapáliť iný oheň. Oheň spaľujúceho hladu a strachu o zajtrajší deň. Ľudia prichádzali o zvieratá, zem im už viac nevydala úrodu. Začali chradnúť a chorľavieť. Mor rastlín sa šíril po prúde rieky Lé. Jediné miesto, ktoré ešte nezasiahol bola veľká dolina na juhovýchode krajiny. Posvätná časť zvaná Pyhakó. Sídlil v nej sám život. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že rastliny si tam zakladajú vlastné mestá a prírode vládnu víly.

Mapa Lé

† ◦ † ◦ †

Pohni sa, Tulinen! Ešte musíme navštíviť rieku!“ zvolala zlatovlasá Valot na svoju sestru.
Dlhé kučery jej padali k pásu ako nevestin závoj. Jej tvár bola bledá ako sneh. Mala na nej plné pery, úzky nos so štipkou jemných pieh. Najvýraznejšie však boli jej oči. Boli veľké, mali tvar mandlí a farbu mladých listov. Zrenice sa podobali na mačacie. Prezrádzali Valotin pôvod. Nebol ľudský. Ak sa do nich niekto dlhšie zahľadel, uvidel v nich nekonečné lány rozkvitnutých lúk a šírych lesov. Bolo to dieťa rastlín, vznešená dryáda. Zrodená zo sily života, obdarená mocou prírody. Na hlave mala položený venček z drobných Náhrdelníksedmokrások. Zahaľovali ju jemné šaty podobné kvetu ľalií. Na hrudi jej visel prívesok z bieleho kovu. V jeho strede svietil priezračný kameň. Lemovalo ho päť lupienkov. Z každého vyrastala smerom nadol tenká byľka zakončená drobnou guličkou. Prívesok bol na retiazku pripevnený pokrútenou stonkou. Vyzeral akoby to bol naozajstný jemný kvietok schopný rásť. Valot stála bosá na čistine uprostred zeleného lesa a čakala. Bola medzi kvetmi a sama bola tým najkrajším.

O pár chvíľ neskôr spoza stromov vykráčala jej sestra. Čistina sa zazelenala. Dva drahokamy života stáli proti sebe. Tulinen bola rovnaká ako Valot a predsa iná. Zatiaľ, čo na Valotinej hlave plápolalo zlato, na tej jej blčal plameň ohnivého fénixa.
„Cítim čosi zlé.“ šepla Tulinen.
„Aj ja to cítim.“ povedala Valot a chytila sestru za ruku.
Nemuseli rozprávať. Boli prepojené. Rozumeli by si i bez slov, ale potrebovali počuť hlas blízkeho. Vymenili si priateľské pohľady. Po chvíli dve dryády spoločne odtancovali k vodám mohutnej Lé.

† ◦ † ◦ †

Lé. Divá riava s vysokou vodou. Jej dno je dláždené mnohými balvanmi farbou podobných slonovine. Prúd má stály, oplýva silou modrého živlu. Poskytuje útočisko nemým tvorom, stará sa o nich ako sa matka stará o svoje dieťa. Cestu k moru si kráti spevom mnohých vlniek. Keď k nej Tulinen a Valot prišli, pospevovali si spolu s ňou. Ovlažili si tváre a započúvali sa. Šum lístia, spev vtákov, žblnkot vody. Všetko znelo akosi inak ako obvykle. Smutnejšie a prázdnejšie.

„Čo sa to deje?“ dryády sa na seba ustarostene pozreli.
„Zem umiera.“ zamračila sa Valot a dotkla sa starého pňa.

V okamihu z neho začali rašiť mladé konáriky. Tulinen natiahla ruku. Na prst jej zosadol drobný vtáčik. Našuchoril si pierka a tíško nôtil. Tulinen a Valot ho pozorne počúvali. Smutná melódia sa im pretvárala do slov:

„…Tieň pochmúrny, tieň smrti,
Usadil sa v zelenom kraji,
Život krehký temnotou drtí,
Poslovia jeho v nočnom vládnu taji…
Hrôzostrašný drak!“

Spieval drobný vtáčik. Rozpovedal dryádam všetko, čo videl v ďalekých horách. Rozpovedal o všetkom, čo ho vystrašilo, o všetkom, čo ho naplnilo strachom. Do sŕdc dvojčiat sa vkradol zármutok. Sú stelesnením života krajiny. Krajiny, ktorá postupne umiera. Kto jej pomôže? Umrú spolu s ňou? Ich oči naplnili perličky sĺz.

 

† ◦ † ◦ †

Mali by sme chrániť túto krajinu.“ zašepkala Valot.
Sedela na konári mohutného dubu a pozerala sa na bledý svit mesiaca. Cítila sa bezradne. Tulinen bola vedľa nej. Ticho stískala päste a v myšlienkach bola kdesi v Severných horách.
„A tak sa aj stane!“ zavrčala až sa jej sestra znepokojene zahniezdila.
„Ach, Tulinen, sestrička. Nedávaj miesto zlosti… Nenávisti. Ako chceš Lé chrániť? Nevieme, čo je pôvodom jej umierania.“
„To nevieme. Ale máme silu života. Bola nám daná pri našom zrode. Dokážeme pomôcť rastlinám i kraju.“
„Ak nezničíš srdce nákazy, stále bude pumpovať jed ďalej. Zmarí našu námahu.“ Valot smutne sklonila hlavu.
„Neboj. Postupne ho nájdeme.“ usmiala sa Tulinen a pozrela na hviezdy.
Boli jasné. Jasnejšie než obyčajne.
„Ukážu nám cestu.“ nadýchla sa.
„Volajú nás k svätyni.“ zašepotala Valot potichu.
„Tak teda pôjdeme k svätyni.“ povedala víla a zatvorila oči.
Dryády zaspali. Vyzeralo to tak, akoby prirástli k stromu. Ich vlasy sa premenili na jemné konáriky, plné drobných kvetov. Ich končatiny sa predĺžili, ich telo sa premenilo na telo stromu…

† ◦ † ◦ †

Zore začínali ružovieť. Luna bledla, zahaľovala sa do plášťa dňa. Popod stromy bolo počuť tiché kroky. Osem tenkých nôh opatrne prešľapovalo a blížilo sa k dubu, kde spali dvojčatá. Boli to nohy bielych laní. Jemných zvierat symbolizujúcich pokoj. V ich tvárach bol mier. Dolina ich vyslala, nech sprevádzajú dryády na ceste. Oni pokorne poslúchli. Prišli k prastarému dubu a upreli pohľad do koruny. Dryády sa začínali prebúdzať. Ladne akoby tancujúc s vetrom zostúpili späť na zem. Nepotrebovali jesť ani piť. Boli pripravené. Vysadli na biele lane a mlčky vyrazili preč z doliny Pyhakó.

Lane

† ◦ † ◦ †

Ruka smrti bola čoraz silnejšia. Dusila krajinu tak ako dusí veľhad svoju korisť. Keď Valot a Tulinen prekročili hranicu Pyhakó, Lé sa razom zmenila. Mŕtve stromy a sčernané lúky sa tiahli kam oko dovidelo. Z kedysi bohatého kraja sa stala pustatina. Telom dryád prebehla jemná triaška. Cítili nákazu. Bola všade a bola zúrivá. Vedela, že dryády sú tu pre to, aby ju zahnali. Čakala v tôni ako šelma. Ak chce prežiť, musí nájsť ich slabinu. Pohltí život, ktorým chce Lé naposledy vzdorovať.
„Čo sú zač?“ spýtala sa Valot a zosadla z lane.

Svoje zelené oči upierala do koruny stromu. Jeho suché konáre trčali do strán. Viseli na nich veľké netopiere. Ako Valot podišla k rastline, nervózne sa zahniezdili. Každý jeden pohľad sa upieral na dryádu. Netopiere cerili biele tesáky a nebezpečne syčali.

Tulilnen bola sestre tesne za pätami. Oči jej blčali. Zatiaľ, čo Valot cítila strach a ľútosť, ona cítila len hnev. Hnevala sa na mor, hnevala sa i na temné tvori, ktoré boli prízrakmi šíriace smrť. Spolu s Valot sa dotkla kmeňa a obidve zatvorili oči. Netopiere zavrčali, no k sestrám sa nepriblížili. Tie siahli mysľami do vnútra stromu. Bola tam tma. Hrôzostrašná tma. No keď sa lepšie poobzerali, zbadali v nej drobné svetielko. Bolo slabé, nepatrné.

„Žiješ!“ zašepkali naraz.
Ich náhrdelníky zazvonili, dryády vydýchli. Strom a celé jeho okolie sa zatriaslo. Sestry sa nepúšťali stromu. Bojoval…
„Nedaj sa zabiť! Tebe patrí zem, život je tvoj!“ povedali mu.

Zrazu sa ozval trepot holých krídel a netopiere zo škrekom odleteli preč. Plameň vo vnútri stromu vzbĺkol a vyhnal von zelené výhonky.

Dryády otvorili oči. vzduchom sa preniesol ich šťastný smiech. Okolie sa zazelenalo, dokonca i tráva sa prebudila k životu. Pyhakó ukázala svoju moc.

„Musíme sa ponáhľať! Ľudia nás očakávajú. Nemajú veľa času.“ povedala Valot a pobehla k laniam.

† ◦ † ◦ †

Svätyňa. Miesto postavené ľuďmi, ktorému bola daná moc. Jej brehy obmýva rieka, oddeľuje ju od ostatnej pôdy. Stojí na okrúhlom ostrove, presne uprostred Lé. Je vydláždená bielym kameňom. V jej strede rastie posvätný strom – edulis. Jeho listy sú veľké, majú farbu ohňa, jeho plody sú pokryté zlatom. Jesť z nich môžu len vyvolení a kňaz. Okolo koreňov stromu je šesť hviezd fénixa, posvätného vtáka. Edulis stojí obkolesený ôsmymi stĺpmi. Klenú sa oblúkmi a uzatvárajú okolo stromu veľký kruh. Na každom z nich horí plameň. Do stĺpov sú vyryté dávne slová, slová privolávajúce hojnosť. Voľakedy žiarili, no dnes sú čierne. Pri Severnom stĺpe stojí kňaz. Jeho bledé vlasy splývajú s dlhou bradou. Zahalený je v dlhej hnedej tunike, na ktorej sú zlatom prešívané ornamenty. Tvár má takú vráskavú, že jeho zatvorené oči rozoznať len ťažko. Už niekoľko dní stojí bez pohybu a volá. Volá o pomoc. Z jeho hrdla však nevychádza hlas. Volá do ríše duchov a volá o pomoc k samotnej prírode.
A tá odpovedá…

† ◦ † ◦ †

Biele lane vytrvalo kráčali. Niesli drahocenný náklad až k malej osade. Míňali kameň za kameňom a ako napredovali, smrť opúšťala spustnutú zem. Tá sa rýchlo uzdravovala a zahaľovala sa sviežou zeleňou.

Keď lane dorazili k hŕstke domcov, privítalo ich nezvyčajné ticho. Ľudia neobrábali polia, nepásli dobytok. Zvieratá sa potulovali v okolí a lačne žrali mladé chumáčiky rastlín, ktoré vyrástli len pred chvíľou. Keď dryády prešli okolo nich, zvedavo zdvihli hlavy a pozorne sa na ne zadívali. Dryádam sa zazdalo, že na ich tvárach sa zračí čosi ako úsmev. Ak nebolo ich šťastie v tvárach, určite ho mali v očiach. Lane však pri nich nezastali. Smerovali k bielemu mostu. Spájal svätyňu s oboma brehmi. Tulinen a Valot zosadli a vydali sa k svätyni. Pri východnom stĺpe im cestu zastal vysoký starec. Chcel ich zastaviť, no keď zbadal biele lane a lepšie sa prizrel zeleným očiam dvoch víl, padol na kolená.
„Vďaka!“ zvolala zoslabnutým hlasom.

Tulinen sa hrdo vypäla, Valot sa však sklonila k starcovi a pomohla mu vstať:
„Si slabý, potrebuješ sa najesť. Kde zmizli všetci ľudia?“ spýtala sa.
„Odišli. Jedni do Järvi, druhí do Lukity a tí najrozumnejší do Mestsy. Utekajú pred hladom, no ten už je skoro všade. Ste naša jediná nádej, urodzené! Už deň pred vašim príchodom z osady odleteli netopiere. Všetko sa zazelenalo.“ odpovedal kňaz.

Valot ho posadila ku koreňom edulisu a odtrhla zlatý plod.
„Jedz! Posilni sa!“ podávala mu ho.
„Plody posvätného stromu nie sú na to, aby sýtili bruchá.“ zakrútil hlavou kňaz.
„Sú tu pre ľudí. Pomáhajú v núdzi. Jedz, vravím ti to v mene celej krajiny.“ usmiala sa Valot.
Kňaz viac neprotestoval.

Tulinen sa zatiaľ prechádzala po svätyni a skúmala znaky vyryté do kameňa a počúvala šum červených listov posvätného stromu.
„Kňaz!“ začala po chvíli: „Naša cesta sem viedla preto, lebo len ty nám môžeš povedať, čo presne sa v krajine deje. Kam máme ísť ďalej. Si od ľudí a my im ideme pomôcť.“ prehovorila pevným hlasom.
„Järvi. Choďte do Järvi, potom do Lukity. Je najbližšie zdroju nákazy. Metsa je zatiaľ v bezpečí. Má veľké zásoby a mor ju postihol zatiaľ len okrajovo.“
„Vieš čo je pôvodom tejto smrti?“

„Nie presne, ale viem, kde sídli. Mal som videnie. Ocitol som sa v jednej jaskyni Severných hôr. Všade bola nepreniknuteľná temnota. Jediné, čo som v nej videl boli žiarivé oči. Okolím sa rozlieval mohutný hlas. Zúril. Šialene zúril. Bola to obrovská zúrivosť, pri ktorej som sa cítil tak drobný! Hlas prisahal, že vás zničí. Počul som ako komusi hovorí, že žiť môže len z cudzej smrti. Že si pochutnáva na utrpení, že jeho dychom je choroba. Ako dohovoril, jeho žiarivé oči sa upreli priamo na mňa. Takmer ma spálili. Potom videnie pominulo…“

† ◦ † ◦ †

V uliciach Järvi bolo rušno. Ulice boli preplnené ľuďmi, námestie sa sa nimi priam hemžilo. Hrala veselá hudba, tanec bol v plnom prúde. Telá sa hýbali v rytme bubnov, viali v melódií mnohých nástrojov. Valot sa zabávala spolu s nadšenými ľuďmi, ktorí oslavovali návrat života. Tešila sa spolu s nimi. Cítila ich duše, tešila sa z ich radosti. Bola takmer bez hraníc. S dvomi dryádami prišiel do Järvi život. Rastliny do dňa zarodili, choroby zmizli, utiahli sa naspäť k horám. Všetci boli unesení, len Tulinen stála v úzkej bočnej uličke a mračila sa. So zdvihnutou bradou pozorovala ľudí. Oči sa jej zvláštne leskli.

„Sláva ti, večná!“ zvolala na ňu akási starena a chcela ju vtiahnuť do víru tanca.

Tulinen sa jej však vrtko vyšmykla a pokývala hlavou na znak, že prijala jej poklonu. Tancovať sa jej však nechcelo. Nechce sa s ľuďmi dávať do tancu. Veď aký je to tanec? Neohrabaný a nemotorný. Dryádam sa nepatrí takto tancovať. Ona chce len poctu. Právom jej náleží. Pomáha ľuďom, víťazí nad smrťou. Jej meno sa raz bude spomínať v najväčších príbehoch! A Valot? Nechápe jej zapálenie. Nie je človek, ale dryáda. Mala by sa správať ako víla – vznešene. Nie jašiť sa s kŕdľom smrteľných…

† ◦ † ◦ †

Jazero, pri ktorom stálo mesto Järvi bolo obrovské. Jeho hladina, podobajúca sa číremu sklu sa rozprestierala na míle ďaleko. Na jeho vode plávali veľké zelené taniere, pomedzi ktoré sa vynímali biele leknové kvety. Pod nimi sa ukrývali nemí jazerní obyvatelia. Ich jasno červené šupiny vytvárali obraz rozkvitnutých kvetov na podvodnej lúke. Tulinen opierajúca sa o jednu z tisíc briez rastúcich pri jeho brehu sa dívala na túto krásu a vdychovala vzduch, ktorý vanul od vodnej ríše.

„Sestrička!“ od mesta sa ozvalo Valotino zvonivé volanie.
„Tu som.“ ohlásila sa Tulinen a vykukla spoza kmeňa.
„Kráľ Kuningas je na ceste do mesta.“ oznámila Valot s nečitateľným výrazom.
„Prichádza sa poďakovať…“
„… a sprevádzať nás až do Lukity.“ prikývla Valot.
Ústa sa jej nepatrne skrivili. Púť po kraji chcela stráviť sama… V objatí prírody, v spoločnosti milovanej sestry.
„Neviem, či je správne naňho čakať.“ dodala po chvíli ticha.
„Kto väčší sa nám môže pokloniť? Patrí nám vďaka!“ Tulinen sa pozrela Valot priamo do očí.
Hľadala v nich súhlas, hľadala v nich hrdosť.
„Robíme to pre kraj, Tulinen. Nie pre seba. Nezabúdaj! Na čo je dryádam sláva? Stačí nám náš pôvod. Je vznešený.“ zlatovláska zakrútila hlavou.
Tulinenina tvár sa zatiahla.
„Nie si hodná toho pôvodu!“ zašepkala ostro.
Valot sa na ňu smutne pozrela.
„Počkáme v Järvi koľko bude treba.“ vyhlásila Tulinen.
Nič viac nehovorila. Dlho čakala na takúto chvíľu a Valot to vedela. Nevedela však zobrať túto túžbu zo sestrinho srdca, i keď vedela, že ju môže ohroziť.
„Ja odídem už dnes.“ povedala Valot pokojne.
Tulinen sa zarazila. Valot ju chce predstihnúť…
„Nie, sestrička.“ podišla k nej bližšie.

Chvíľu si hľadeli do očí, skúmali svoje pocity. Tulinen vystrela ruky a jemne chytila Valot za ramená. Tá sa nebránila, veď je to jej sestra, jej dvojča, jej spriaznená duša…
„Sestrička, odpusť mi prosím.“ zašepkala Tulinen.

Jej ruky ovládla pradávna sila. Náhrdelník na jej krku sa rozžiaril. Zaprela sa do bezbrannej Valot a pritisla ju k breze. Strom otvoril náruč a Valot sa v ňom stratila. Splynula s kmeňom… Okolie stíchlo, aj jemný vetrík utíchol. Tulinenino srdce však bilo o to hlasnejšie. Mala pocit, že sa jej hruď praskne. Strom, do ktorého Valot uväznila vyhnal konáre do všetkých strán, narástol o niekoľko lakťov. V kmeni sa mihla silueta ženského tela. Tulinen zazrela tieň žalostnej tváre. Strom sa kŕčovito skrčil a vydýchol, akoby ho opustili sily. Znehybnel… Tulinen lomcovala triaška. Prišla o dvojča! Natiahla roztrasenú ruku a dotkla sa brezy. Necítila nič, strom však stále žil. Porušila puto. Jej oči sa naplnili slzami.

„Bude to takto lepšie…“ zašepkala pre seba.
Obzrela sa k mestu. Nikto ju nevidel, len dve biele lane smerovali k nej, možno k stromu. Tulinen sa zhlboka nadýchla. Prečesala si husté kučery a vykročila k hradbám. Ako do nich vošla, mesto obletel pár veľnetopierov. Pristáli na najvyššej veži a ticho zavrčali…

† ◦ † ◦ †

Si taká krásna. Krajšia ako ktorýkoľvek kvet!“ povedal urastený muž v kráľovských šatoch.
Jeho polodlhé havranie vlasy nadskakovali spolu s kočom. Mal oči orieškovej farby. Lemovali ich dlhé čierne riasy. Pekná čeľusť mu zarastala tmavou bradou. Výrazné líca, orlí nos, jeho tvár bola výrazná a príjemná zároveň. Z vonku sa ozýval klepot kopýt kráľovských paríp. Hnali sa krajinou, viezli kráľa a Tulinen do Lukity. Kuningas nevedel z víly spustiť oči. Tá sa mlčky pozerala von malým okienkom. Vlasy jej padali k pásu. Nereagovala na jeho komplimenty. Bola pohrúžená v myšlienkach. Biele lane vystriedal koč, nocľah pod holým nebom vystrieda kráľovský palác. Napĺňali ju očakávania. Hoc mala radosť zo svojho úspechu, sestra jej chýbala. Rastliny sa uzdravovali, no trvalo im to oveľa dlhšie ako keď mala po boku svoju Valot.

„Počul som, že po kraji putujú dve víly. Kde je tá druhá?“ opýtal sa napokon.
Tulinenine zreničky sa zúžili.
„Ja som ako ona a ona je ako ja. Dokážeme byť jednou. Tak je to lepšie.“ odvetila.
„Úžasné bytosti!“
Tulinen sa pousmiala.
„Ako to vyzerá v Lukite?“
„Leží uprostred lesov na brehu rieky. Kedysi v nej rástlo mnoho stromov. Palác má veľkú záhradu. Dnes je z nej smutné miesto. Miestne bylinkárky ju uchránili od najväčšej pohromy, no kvetov je v nej veľmi málo.“ povedal Kuningas a jeho pohľad sa na chvíľu zahmlil spomienkou.
„Bylinkárky?“ Tulinen sa zarazila.
„Poznajú pár čarov.“
„Keď budem v záhrade, nechcem od nich žiadnu pomoc!“ povedala Tulinen a opäť sa zahľadela von oknom.

† ◦ † ◦ †

Nocou sa ozývalo tiché húkanie. Tulinen sa prechádzala po kráľovskej záhrade. Bola obrovská. Stovky prastarých stromov, desiatky alejí a ešte viacej záhonov sa tiahlo popri krásnom zámku. Záhrada mala aj pár jazierok. Na ich brehu stáli sochy krásnych žien, statočných bojovníkov, či starých vládcov.

„Ach, ruže!“ zašepkala Tulinen a podišla k opadanému kríčku.
Jej ruka pohladila stonky, pichliače jej neublížili. Ruža sa zatriasla a v okamihu zakvitla obrovskými kvetmi. Vzduchom sa začala šíriť ich lahodná vôňa. Tulinen sa usmiala, no sladký výraz v jej tvári za chvíľu zmizol.

„Mocná dryáda!“ oslovil ju ktosi.
Tulinen sa obzrela tým smerom. Pomedzi stromy k nej kráčala akási žena v bielom.
„Prezraďte mi, ako sa naučím reči rastlín.“ pokračovala jemným hlasom.
Nebola stará, ale ani mladá. Na krku jej viselo množstvo kostičiek a sušených kvietkov.
„Musíš ich cítiť. Počúvať. No prehovoria len zriedka. Otvárajú sa len niekomu.“ odvetila Tulinen a skúmavo si prezerala ženu vo svetle mesiaca.
„Ku mne zatiaľ prehovorili len stromy. No tento ker som sa už dlho pokúšala prebudiť. Zasadila ho matka dnešného kráľa.“ vysvetlila žena a privoňala si ku kvetom.
„Bylinkárka…“ zamračila sa Tulinen ešte viac.
„Presne tak.“
„Povedala som, že nechcem vašu pomoc. Smrť predo mnou ustupuje sama.“
„Viem. Si vznešená. Moje srdce dlho túžilo porozprávať sa s takou bytosťou ako si ty. Príroda vypočula moje prosby.“ usmiala sa žena.
„Chcela by si byť ako oni?“ spýtala sa Tulinen a ukázala na jemné ruže.
„Jemná a krásna… Ale nezabúdam na ich tŕnie. Obdivujem ich. Sú to moje najmilšie kvety.“ povedala žena.

Tulinen podišla ku kríku a sklonila sa ku kvetom.
„Pozri!“ pokynula žene: „Môžem ťa naučiť hovoriť ich rečou. Budeš ako oni a budeš si pamätať na vôľu dryády zo samotnej Pykahó.“ oči mala zastreté, pery pevne zovreté.
Ako sa žena opäť nahla, aby privoňala ku kvetom, Tulinen jej prešla prstom po chrbte. Pod jej dotykom sa ženino telo premenilo na mohutnú rastlinu. Jej vlasy prerástli do dužinatých stoniek. Bylinkárka sa premenila na červenú ružu.

Tulinen zostala stáť pri dvoch rastlinách. Vyzerala akoby skamenela, ale to jej srdcom prechádzal plameň hnevu. Naničhodní ľudia! Prečo nepočúvajú jej priania?!

† ◦ † ◦ †

Tak mi už prezraď, čo je zdrojom tej smrti! Viem, že to vieš!“ Tulinen upierala zelené oči na kráľa.
Ovládla vládcu ľudí, postavila sa nad všetky ženy Lé. Sedela na kráľovskej posteli a držala Kuningasa za ruku. Snažila sa dostať z neho poslednú informáciu, ktorá jej chýbala. Kuningas sa ticho mračil. Nechce ju vystaviť nebezpečenstvu. Nechce, aby opustila Lukitu. Jej moc zahnala smrť. Ak tu bude, smrť zostane za hranicou Lé. Neprekročí ju. Nevadí, že pretrvá a nakoniec možno odíde preč. Tulinen musí zostať v bezpečí! A raz… Snáď získa jej srdce.

„Tulinen, prosím. Je to nebezpečné.“ pozrel na ňu smutnými očami.
„Ja viem. Nebojím sa. Bola som sem poslaná preto, aby som zničila pôvod nešťastia Lé. Je to hlavne pre tvoju krajinu.“ zamračila sa.

Kuningas jej chcel odhrnúť vlasy z tváre, no Tulinen sa odtiahla.
„Uvedomuješ si, že ak sa vydám do lesov, nakoniec mi to povedia. Bude to chcieť viac úsilia, no do Severných hôr sa vydať musím.“
„V poriadku teda. Ale musíš mi niečo sľúbiť.“ povedal po chvíli ticha.
Tulinen sa pousmiala:
„Čo také?“
„Ale nie!“ chytil sa za hlavu.
„No tak! Neboj sa. Som silná!“ usmiala sa, keď videla jeho zmietajúce sa city.
„Si jemná!“ vyhŕklo z neho.
Tulinen k nemu prišla a objala ho.
„Čo je to za bytosť?“ pozrela mu priamo do očí.
Kuningas jej pohľad opätoval. V jej očiach videl lesy, zazrel v nich mocnú šelmu.
„Temný drak.“ vyhŕklo z neho.

† ◦ † ◦ †

Biele lane ležali pri kmeni jednej z briez. Cítili v nej dušu uväznenej Valot. Snažila sa dostať von, no ešte nenazbierala dostatok síl. Rastliny, zvieratá, všetko živé prichádzalo k bielemu stromu. Jeho lístočky sa začínali napĺňať zlatom. Jeho koruna bola plná vtáčích hniezd. Vzduchom sa rozozneli tisíce piesní. Nad jazerom pri Järvi sa rozprestrela dúha. Ľudia prichádzali k zlatistému stromu. Vábil ich. Bol krásny, čím ďalej väčší a mocnejší. Skláňali sa pred ním. Kto zavrel oči a započúval sa, začul tichý šepot Valotinho hlasu. Nebolo mu rozumieť, no bolo v ňom cítiť hlboký zármutok.

† ◦ † ◦ †

Pomedzi rozľahlý závoj stromov sa šíril cinkot železa. Viac ako stovka mužov ozbrojených od hlavy až po päty sa predierala hustým lesom. Na ich čele kráčal kráľ na grošovanom koni a vedľa neho sedela na čiernom žrebcovi Tulinen. Zmenila sa. Jej jemné šaty z kvetových lupeňov vystriedalo ťažké brnenie. Človek by si pomyslel, že také jemné stvorenie nemôže uniesť ťarchu masívneho kovu, no Tulinen ju takmer nevnímala. Na boku mala pripevnený meč, na chrbte jej visel tulec plný šípov. Mocný luk mala od samého lesa. Jej červená hriva svietila v tmavom lese. Podobala sa tisícom krvavých prameňov. Všetci boli ticho. Báli sa. Muži o svoj život, kráľa o Tulinen. Len ona zostával chladná. Mrazila ju nenávisť k tvorovi, ktorý chce zabiť jej kraj a tak aj ju samú.

Ako sa jej do vlasov oprel vietor, prileteli k nej zlaté lístočky. Obtreli sa o tvár a leteli preč. Pri pleci sa jej zjavil drobný vtáčik.

„Láskou, Tulinen, bojuj láskou…“ zašvitoril a odletel.
Tulinen sa zahľadela tým smerom. Bláznivé vtáča!

† ◦ † ◦ †

Dračí vrch sa týčil ako dominanta Severných hôr. Bol tmavý a pustý. I keď sa život vracal do hôr, na ňom stále víťazila smrť. Kráľovský tábor sa rozložil pod ním. Okolie napĺňalo ticho. Mužom nebolo do reči. Kráľ odpočíval vo svojom stane. Na krajinu pomaly padal súmrak. Tulinen sa odkradla z tábora hneď, ako muži zaspali. Stráže, rytieri, kráľ, všetci upadli do tvrdého spánku. Akoby ich blízkosť smrti nadobro vyčerpala. Len Tulinen bola plná energie. S pocitom moci akú necítila ani keď kráčala s Valot, vykročila k vrchu. Dnes skoncuje s príšerou!

Rýchlo míňala vysušené kostry niekdajších stromov. Nevedela, kde sa drak ukrýva, no cítila smrť. Cítila že temnota okolo nej hustne. Nebola to temnota okolia, ale temnota duší. Doviedla ju až ku obrovskému vchodu do jaskyne. Tulinen neváhala. Smelo vošla dnu. Ako kráčala vpred, zbadala jemné svetlo. V hĺbke jaskyni na stenách horeli ohne. Boli slabé, mihotavé. Viedli ju do jaskynnej izbice. Bola prázdna. Len keď sa Tulinen pozrela hore, na strope zbadala tisícky ohavných tiel. Veľké netopiere ju lačne sledovali. Z papúľ im stekali dlhé sliny. Ticho vrčali. Tulinen na nich namierila mečom.

Jaskyňou sa rozozvučal smiech.
„Prišla si.“ povedal mohutný hlas.
Bol hrubý, hlasný, išla z neho autorita a moc. Bolo v ňom niečo strašidelné, ale bol v ňom aj kus čohosi vábivého. Tulinen mu neodpovedala. Mala zatajený dych. Jej oči si premeriavali každý kúsok jaskyne.

„Lé nakoniec posiela len jedno sústo?“ povedal hlas trochu smutne.
„Dnes nebudeš žrať! Už nikdy!“ odpovedala Tulinen.
Hlas prichádzal zhora akoby od netopierov. Ozýval sa po jaskyni a vytváral nekonečnú ozvenu.
„Áno, pohltím dušu rastlín a budem sýty. Dlho budem spať a potom sa znovu prebudím a pôjdem na lov.“ povedal hlas pokojne a znovu sa zasmial.

Tulinen sa váhavo sklonila a vzala do ruky kameň. Zahnala sa a hodila ho medzi čierne netopiere. Jaskyňu naplnil hrôzostrašný škrek a holý trepot krídel. Všetky ohavy si to nasmerovali na vílu. No skôr ako ich pazúre stihli naraziť na jej brnenie, Tulinen sa prikrčila a z hrdla sa jej ozval rev šelmy. Bola v ňom sila duniaceho vetra a všetkých búrok. Netopiere z piskotom vyleteli z jaskyne preč.
„Pozoruhodné!“ pochválil ju hlas.

Strop jaskyne sa pohol, vo svetle ohňa sa zaleskli čierne šupiny. Tulinen zovrela meč pevnejšie a trochu cúvla. Obrovský jašter plazivo zliezol po kamennej stene na zem. Jeho pazúre zvonivo zacinkali, keď sa dotkli podlahy. Obrovskú hlavu držal sklonenú. Bola temnejšia než bezmesačná noc. Plná čiernych ostňov. Celé jeho telo pokrývali ostne a tvrdý pancier. Krk mal dlhý, hruď mohutnú. Predné laby boli zároveň aj stiahnutými blanovitými krídlami. Pevná blana obopínala celé telo až po chvost. Ten sa skrúcal ako had, zakončený jedovatými ostňami. Drakov dych bol pálivo mrazivý. Lohikarn si pomaly natiahol hlavu a otvoril oči. Boli plné bielej žiary. Chladnej, prázdnej a ostrej. Prerezávali Tulineninu myseľ skrz na skrz. Bránili jej v pohybe a zároveň v nej vyvolávali túžbu utekať ďaleko, tak ďaleko, aby sa k nej už viac nedostali.

„Kvietoček.“ zapriadol.
„Odíď z tejto krajiny! Nemáš tu čo hľadať! Je pod mojou ochranou!“ zvolala Tulinen pevným hlasom, ktorý však teraz znel smiešne malo a slabo.
Drak si ju opäť zvedavo premeral a ovoňal jazykom vzduch. Tak veľmi sa podobal na netopiera a predsa to bol zhubný plaz.
„Tulinen. V čom spočíva tvoja sila?“ spýtal sa víly.
„V živote! V živote, ktorý ťa pohltí!“
„V živote, ktorý ma pohltí? Ako môže život hltať smrť, Tulinen?“ spýtal sa jej takmer vyčítavo.
Obchádzal ju kol do kola, nútil ju, aby sa otáčala spolu s ním. Bol to tanec. Tanec smrti.
„Poď! Okús ostrie tohto meča!“ zvolala Tulinen a vytasila meč.
Lohikarn roztvoril papuľu a vyrazil oproti drobnej dryáde. Tulinenin náhrdelník sa rozžiaril. Žiara sa odrazila od čepele meča a v zápätí zmizla v čiernej papuli temného draka…

† ◦ † ◦ †

Po krajine sa začínali rozprestierať temné mraky. Chlad a smrť prúdila do Lé z tmavej jaskyni. Kráľovské vojsko sa rozpŕchlo. Po holých skalách klopkali kopýtka. Biele lane sprevádzali náhliacu sa Valot. Bežala k jaskyni. Išla neskoro. Tulinen je navždy preč! Prečo nemohla prísť skorej! Ak má umrieť, umrie tam, kde umrela jej sestra.

„Kde si?! Tak kde si?! Ukáž sa, ty netvor!“ kričala.
Slzy jej stekali po tvári, zmáčali končeky zlatých kučier.
„Zbabelec! Vrah!“ bežala ďalej do jaskyne.
Lane sa však do nej neodvážili.
Každá slza, čo spadla na zem, sa zlatisto rozžiarila.
„Posledná.“ ozval sa Lohikarnov hlas, keď Valot vstúpila do izbice.
Zoskočil priamo pred ňu, až skaliská zaduneli pod nárazom jeho ťažkého tela.
„Plná hnevu.“ prebodol ju pohľadom.
„Hlupák!“ odpovedala ticho.
„Hlupák?!“ zavrčal podráždene: „Nazvali ma už všelijako, ale hlupákom?! Hovorí tá, čo vliezla do brlohu temného draka?“
„Smrť nie je vševedúca.“
„Možno tá vaša smrť. Ale ja!“ rozprestrel čierne krídla: „Som plný múdrosti vekov. Nasýtený dušami sveta.“
„Kde je duša Tulinen?“
„Nenávratne preč.“ zasmial sa.
„Nie je v tebe!“
Drak zavrčal. Jeho hlas roztriasol vrch. Valot skoro zavalil veľký kvapeľ. Vrtko ako myška obehla Lohikarna a rozbehla sa zaňho.
„Mne neutečieš.“ povedal pokojne a pomaly sa za ňou otočil: „Čo to robíš?“ zvedavo sa opýtal.
Valot čupela pri zemi, otočená chrbtom k jašterovi.
„To, čo mala spraviť moja sestra.“
„Ako ma chceš zničiť? Lé ti daruje meč, ktorý prenikne mojimi šupinami?“ zachechtal sa.
Valot naňho uprela zelené oči.
„Nie, to nedokáže žiaden meč.“
„Tak čo tam potom robíš?“ opýtal sa už trochu podráždene.
„Ctím si pamiatku tejto zeme. Jej života. Nedovolím aby umrela!“ povedala Valot a dýchla na zem.
Drak zlostne zareval a odhodil labou Valot na bok. Zasyčal. V skale rástla drobná halúzka. Svietila zlatým svetlom, rašili jej prvé lístočky.

„Edulis. Zo semienka posvätného stromu. Ochránim ho vlastným životom. Ochránim ho láskou! Ľudia, zvieratá, rastliny a iné tvori! Nedokážem ich nechať zabiť takým ako si ty! Bude rásť všade, na každom mieste, kde by si sa mohol utiahnuť a zabíjať.“ zaplakala Valot a oprela sa o kamennú stenu, o ktorú ju Lohikarn hodil.

Drak zúril. Život v jeho blízkosti! Rastlina naberajúca na sile!
„Nikdy!“ zavrčal a otvoril obrovskú papuľu plnú zubov.
Celú jaskyňu zahalil žiarivý plameň. Točil sa v divokých víroch, olizoval steny jaskyne, no malému stromčeku neublížil. Ba čo viac… Malý edulis rástol rýchlejšie. Jeho červené listy napĺňal jas fénixovho krvavého plameňa, jeho korene sa obtáčali okolo Valot a chránili ju pred páľavou. Lohikarn besnel. Sám sa pustil do mladého stromu. Ako sa však jeho čeľuste zahryzli do tmavého dreva a okúsili chuť života, rozplynul sa v kúdole čierneho dymu. Jaskyňa stíchla. Korene edulisu sa hmýrili ako chápadlá života, hľadali si štrbiny v skale a prenikali dnu do vrchu. Valot pri nich nehybne ležala a plakala.

„Tulinen! Ó, sestrička, kam si sa podela…“ volala do sveta duchov, no odpoveď neprichádzala.
Zostala sama. Lé je zachránená, no v jej srdci je diera. Nekonečná, nezahojiteľná. Valot sa pomaly postavila. Nepozrela k edulisu, len vykročila von z jaskyne. Vzduch začal napĺňať život. Valot už nevykračovala vílym krokom. Šuchtala sa, zdalo sa jej, že za sebou ťahá obrovské bremeno. Ako upúšťala teraz už zlatom zaliatu jaskynnú izbicu, zakopla o guľatý kameň. Spadla a pozrela sa jeho smerom. Kameň bol guľatý, celý červený. Bolo to vajce. Valot k nemu neveriacky podišla. Priložila k nemu ucho. Malý drak v ňom sa pohol, škrupina krvavo zažiarila.
„Tulinen!“ zvolala Valot a objala dračie vajce.

† ◦ † ◦ †

Zlatovlasá dryáda sa nadýchla. Život prúdiaci do jaskyne jej dodal silu, vyliečil rany. Zobrala dračie vajce do rúk a vybehla z jaskyne. Jej kvitnúce biele šaty viali v divokom vetre, ktorý do Lé prinášal blahodarný dážď. Hojnosť sa opäť chytala žezla a rozprestierala svoju ruku do všetkých končín. Valot však nemierila k ľuďom. Náhlila sa k horám Levtoviánu, na miesto, kde žijú ohnivé vtáky. Dračie vajce bez ohňa neprežije. Jej sestra bez neho neprežije! Len oni môžu vyslobodiť Tulinen z tvrdej škrupiny…

† ◦ † ◦ †

Lé, zelená krajina. Dve dryády, strážkyne jej života. Ohnivá a Zlatá. Jedna padla, potkla sa a schybila. Trestom sa jej stala dračia koža. Na veky ukrytá pred pohľadmi ľudí. Lietajúca v oblakoch, strážiaca jej hranice a navždy odprosujúca vlastnú sestru…

Komentáre