Kúzlo

Zakrádala som sa pomedzi tmavé budovy pri pobreží, až kým som nezačula hlasy. Boli šepotavé, kradmé. Potichu som si vytiahla fotoaparát a mikrofón z tašky. Prišla som bližšie ku kraju jedného z domov. Za rohom najvyššej budovy blízko kríkov som zacítila prítomnosť ľudí.

„Máte peniaze?“ opýtal sa šeptom jeden z hlasov.
„Podľa toho, či nám máte čo ponúknuť.“ odpovedal druhý…

Volám sa Jane Blayová a pracujem pre políciu. Už dlho som na stope týmto ľuďom. Predávajú na pláži drogy. Som čosi ako detektívka, no určite nie obyčajná. Poväčšine nezatýkam ľudí, len získavam dôkazy, ktoré ich neskôr usvedčia. Moje služby sú vynikajúce, nemôže ich poskytnúť len tak hocikto. Chcete vedieť prečo? Za chvíľu sa to dozviete.

„Dve kilá v čistom. Viac zatiaľ neprišlo.“ vravel muž v tme.

To som už nahrávala jeho slová. Dnes nebol jeho dobrý deň. Títo chlapci boli vždy ostražití, no žiaľ, nerátali s agentkou, ktorá by ich permanentne sledovala. Všetko mohlo vyjsť. Žiaľ, urobila som chybu. Nedávala som dobrý pozor. Môj foťák spadol na zem a hlasno zarachotil. Hlasy stíchli. Do očí mi zasvietilo jasné svetlo. V okolí sa ozval sa ohlušujúci výstrel.

Guľka ma minula len tesne. Nemohla som čakať ani chvíľu. Schytila som foťák zo zeme, v behu som spravila jednu snímku a rozbehla som sa ulicami preč. Muži ma prenasledovali. Tašku som hodila na vysokú strechu. Díleri mi boli v pätách, no balíček s dôkazmi, ktorý vyletel do bezpečia si nevšimli. Ulica, po ktorej som bežala viedla na dlhé mólo. More sa zmietalo vo vlnách. Jeho voda nebola v toto chladné ročné obdobie lákavá. Moja úniková cestička naoko skončila. Stála som na kraji móla. Predo mnou bola papuľa samotného oceánu. Za mnou stáli štyria veľký muži. Nikto by ich nechcel naštvať, mne sa to žiaľ podarilo.

„Kde sú fotky?“ pristúpil jeden z nich ku mne.
Ďalší na mňa mieril zbraňou, tretí na mňa svietil.
„V správnych rukách, páni.“ odpovedala som.

Určite by ma zahrnuli ďalšími vyhrážkami a neskôr by ma zabili, no spravila som niečo, čo nikto z nich nečakal. Vyskočila som do vzduchu. Ako som sa pretáčala dozadu, na mojom krku vznikli štrbiny. Boli to žiabre. Vyzerali ako tri škrabance na každej strane. Medzi prstami mi vznikla tvrdá blana, moja koža zošedla.  V ústach mi narástlo pár radov ostrých zubov a moje nohy až nad pupok zrástli v jednu masívnu plutvu s rybím chvostom.

„Majte sa!“ zakričala som a čľupla som do čiernych rozbúrených vĺn.

Ale nemyslite si, že som morská panna! To určite nie som. Podobám sa na ňu, ale som príbuzná žralokom. No nie som ani rybou. Je to zvláštny dar. Dostala som ho nečakane, mohol sa mi stať osudným. Porozprávam vám môj príbeh, ktorý bude znieť neuveriteľne, no predsa je pravdivý. Jeho súčasťou je i druhý, príbeh starší než sama ľudská civilizácia…

Jane BlayNebola som vždy policajtkou. Od útleho veku som rada fotografovala a mala som rada dobrodružstvá. Moja záľuba časom vzrástla a stala sa mojim povolaním. Chodila som po celej Zemi a fotila rôzne kúty tohto prekrásneho sveta. Približne pred dvomi rokmi mi môj kolega Peter, výborný kameraman, oznámil, že v Tichom oceáne je novoobjavený ostrov. Dlho o ňom nik nevedel, pretože ho často zakrývali mraky. Dostali sme ponuku ísť s tímom výskumníkov na tento ostrov. Potešila som sa. Odchod mal byť za dva týždne, no všetci boli taký nadšení, že sa všetko urýchlilo a už za tri dni sme sadli na lietadlo. Pristáli sme v Sydney. Tam nás čakala loď s výborným vybavením. A tak sme sa vyplavili na dané súradnice.

Bola už noc. Kapitán dohliadal na chod lode, takmer celá posádka driemala. Len ja som sa plná očakávaní nakláňala cez zábradlie a sledovala som svietiace telá medúz. Obloha bola čistá, plná hviezd. Len na málo miestach ich vidno tak jasne, ako ich bolo vidno tu.

Okolo jednej ráno som sa pobrala do postele i ja. Ráno bolo počasie ako vymenené. Fúkal silný vietor, more sa zdúvalo a modrú oblohu zakrývali čierne mraky. Môj žalúdok sa takmer rozhodol protestovať. Našťastie si to rozmyslel a zostal ma len nervózne štekliť. S úžasom som sa pozerala na vlny, po ktorých sme sa plavili.

„Sú prekrásne však?“ spýtal sa ma Peter, ktorý práve vstal.
Jeho orieškové vlasy pevne stáli do každej strany i napriek silnému vetru.
„Tak, tak. Voda je prekrásny živel.“ prikývla som.
Zrazu ktosi zakričal:
„Zem na obzore!“

Spozorneli sme. Námorník mal pravdu.  Keď sme boli na vrchu jednej z vĺn, uvideli sme útesy. Veľké skaliská sa týčili do hora ako nože, ktoré čakajú na každú príležitosť rozrezať každú loď, ktorá sa dostane do ich blízkosti. Vlny sa o ne hrozivo rozbíjali. Mám rada extrémy, no tento obraz ma znepokojil. S obavami som pozrela do kapitánskej kajuty. Kapitán len zdvihol palec hore. Pridŕžajúc sa zábradlia sme spolu s Petrom prešli k nemu.

„Nebojte sa. Vietor nás netlačí na skaly. Ak nenájdem vhodné miesto na zakotvenie, počkáme kým sa vyčasí.“ upokojoval nás.
„To nemáme ostrov zmapovaný?“ zazrela som na neho.
„Ja že vás informovali, že je to novoobjavený ostrov neustále zahalený v hmle.“
Rozladene som zafučala a odišla som do svojej kajuty.

Ležala som na posteli niekoľko hodín. Hojdanie vĺn som už poriadne nevnímala. V pozadí mojej mysle bolo počuť hluk motora a vody, ktorú loď rozrážala. Klop! Ozvalo sa rázne od dverí.

„Ďalej!“ zvolala som rozospato.
Do kajuty vstúpil Peter.
„Za polhodinu sme na brehu!“ uškrnul sa a v ruke stisol malú kamerku, ktorou na mňa mieril.
„Ako to?“
„Privialo nás k pláži. Krásna čistá pláž, žiadne nebezpečné skaliská na dne!“ neprestával ma natáčať.
Bola som zvyknutá, na túto jeho úchylku, a tak som sa len natiahla a pomaly som začala vstávať.

Ja a celá posádka okrem niekoľkých námorníkov sme vystúpili na piesčitú pláž. Počasie tu nebolo také divoké ako na mori. Rástli tu veľké stromy. Spomedzi mrakov začalo vyliezať slnko.

Až teraz som videla, aký je tento ostrov obrovský. Za plážou sa tiahol les, ktorý pokrýval tri vrchy. Boli na každej svetovej strane, okrem východu, z ktorého sme na ostrov prišli. Medzi vrchmi bola dolina. Neodolala som, musela som fotiť tú krásnu scenériu! Dnešný deň sme strávili skúmaním pobrežia. Na noc sme sa stiahli na loď. Ďalší deň som ja a celý tím vedcov pobrali veci na táborenie a vyrazili sme do vnútra ostrova. Bol veľký, postupovali sme pomaly. Rástli tu prazvláštne stromy. Boli hrubé, ich koruny boli vysoko. Niektoré vyzerali ako stromy severu, iné zas ako sucho milujúce  palmy, ďalšie patrili do tropického pralesa. Okolo lietali vtáky, ktoré neboli plaché, no pohladkať sa nedali. Dve noci sme táborili v lese, kým sme neprešli do centra záhadného ostrovu. Bolo tam prastaré mesto. Krásne budovy z kameňov, obrovské stĺpy nahlodané časom. Na múroch boli krásne obrazce bytostí s ľudskou postavou a rytiny divých zvierat. Všetci sme boli užasnutí. Nevydali sme ani slovka. Vo vzduchu visela záhadná atmosféra. Všetko, čo sa tu nachádzalo, malo akési zvláštne čaro. Občas zadul vietor, no namiesto šumu listov sa ozval tichý šepot prazvláštneho jazyka. Bolo to desivé, no naša výprava pokračovala ďalej.

Vošli sme do najväčšej z budov – krásneho paláca.  Ako sme prechádzali chodbami, utekali pred nami zvláštne malé zvieratká podobné veveričkám na kopýtkach. Zrazu sme začuli rev. Pred nami sa zjavil obrovský tiger. Stŕpli sme. Jeden z vedcov vystrelil z plašičky na zver. Tigrom však ani nehlo. Upieral na nás prísne fialové oči. Pristúpil bližšie k nám. Neviem ako, no vedeli sme, že nám neublíži. Z druhej strany k nám v tom okamihu prichádzal čierny jeleň. Bol najmenej päťkrát väčší, než normálny jeleň. Zaručal a rozbehol sa napred. Uhli sme mu z cesty. Nevšímal si nás.  Pustili sa s tigrom do boja. Radšej sme sa pobrali von. Vedci začali nadšene komunikovať, že také niečo ešte v živote nevideli. Všetkých napĺňalo šťastie a strach zároveň. Všetko tu bolo iné. Akoby sa na tomto mieste zastavil čas.

Zvláštny ostrov bol prekrásny. V starom meste bol sad plný kvetov, fontány a nádvoria. Cítili sme sa tam ako doma. Dni ubiehali a my sme stále boli na tomto krásnom mieste. Zdalo sa mi však, že všetci sme trochu zdiveli. Nekládla som tomu význam. Ako sme spoznávali ostrov, vedcom pribúdali zápisky a nové objavy, mne mnoho nezvyčajných fotiek a Peter začal nakrúcať dokument.

Siedmy deň našej výpravy som sa spolu s ním vybrala na blízke skaly. Zdalo sa nám, že by tam mohli byť zaujímavé jaskyne. Kráčali sme pomedzi stromy, sem-tam okolo nás preletel húf obrovských motýľov. Bolo to krajšie ako vo sne.

Keď už sme boli na pomerne vysokom brale, zbadali sme strom. Bol iný ako ostatné. Jeho listy mali tvar i farbu sŕdc. Konáre mal pokrútené, v jeho strede sa črtala tvár. Bola kľudná, vyzerala staro. Sedeli na ňom maličké zvieratká podobné vtákom. Keď sme k nim podišli, upreli svoje drobné čierne očká smerom k nám. S Petrom sme na ne vypleštili oči. Boli to maličký ľudkovia s pestrofarebnými vtáčími krídlami. Vyzerali ako deti.

„To je čo?! Tak toto je už priveľa!“ zašepkala som užasnuto.
Peter si mlčky poškrabal hlavu.
Jeho vlasy mu na ostrove trochu zosvetleli. Zdalo sa mi, že sú zrazu akési dlhšie.
„Vyzerajú… Ako… Ľudia.“ povedal.

Deti ítirfovMalé bytosti rozprestreli krídelká. Boli oblečené v zelených košielkách. Usmiali sa na nás a kývli hlávkami smerom ku skale. Bolo tam čosi ako balkón. Jeho strop bol vymaľovaný krásnymi kresbami. Viac som z toho miesta nevidela. Viedol doň úzky chodníček. Vstupovalo sa tam vysokým oblúkom, zábradlie od neho delil len jeden stĺp.

„Poďme sa tam pozrieť!“ nečakane som zvýšila hlas a malé víly sa rozleteli preč.
„Nie! Nájdem ich domovy! Neboj, zanedlho budem späť!“ zvolal Peter a rozbehol sa za zvláštnymi bytosťami.

Zvedavosť ma nútila ísť dnu na balkón. Na strope sa okrem kresieb odrážala žiara z jazierka, čo bolo v strede balkóna. Toto miesto sa priam snažilo poprieť ľudskú logiku a všetky ich doterajšie poznatky. Zdroj žiari som však nevidela. Balkón mal z vnútra kruhovitý tvar, jeho steny obrastal brečtan. Bola som smädná.

Kľakla som si na mäkký mach krásnej zelenej farby, aby som sa napila. Jazierko odrážalo môj odraz lepšie ako zrkadlo. Bolo v ňom vidieť každý detail mojej tváre. Ponorila som ruky do vody a nabrala si do nich vodu. Prehltla som. Zrazu som si myslela, že blúznim. Môj odraz v jazierku si začal robiť, čo chcel, akoby bol iná bytosť. Videla som seba, ako niekomu nadávam. Trochu som sa zahanbila. Áno, je pravda, že som často impulzívna a dravá. Zažmurkala som. Obraz mojej povahy bol preč. Zo stropu balkóna kvapla kvapka. Neviem prečo, no tento malý detail som vnímala jasno. Akoby bol dominantou všetkého navôkol, akoby môj mozog chcel v ten okamih vnímať len padajúcu kvapku. Tá spadla presne do stredu jazierka. Namiesto čľupnutia sa ozvalo tiché:

„Odíď, Jane! Odíď, kým máš čas!“ vravel príjemný ženský hlas.
„Čo? Je tu niekto?“ spýtala som sa.
„Tu som!“ ozval sa hlas znovu.
„Kde?“
„Pred tebou!“
Zaváhala som. Moje oči skĺzli späť k jazierku.
„Áno! To som ja!“
Zatočila sa mi hlava.
„Neblúzniš! Počuješ môj hlas, lebo si pila z mojej vody! Jane, uteč!“
„Prečo by som mala utekať?“
„Tento ostrov je zakliaty! Nebezpečný!“ vravela vodná víla.
Aspoň vtedy som to tak vo svojej hlave nazývala. Pre zvláštne kúzlo, ktoré viselo vo vzduchu som nezačala utekať. Nerozmýšľala som nad tým, či je to sen, alebo realita.
„Vyzerá ako raj.“
„Kedysi ním aj bol. Mal len jednu chybu.“
„Akú?“
„Mňa!“
„Jazierko?“
„Nie. Ja som v skutočnosti bytosť. Živá bytosť, ktorá sa na jazierko premenila.“
„Premenila na jazierko, hej? Takúto legendu som ešte nepočula.“
„Každá živá noha, vznešenej bytosti, ktorá sa ocitne na tomto ostrove zanikne! Uteč, Jane, kým máš čas!“ volal jemný hlas.
„Nevidím dôvod.“ povedala som.
„Tak sa teda pozeraj, ak ho nevidíš!“

Hladina jazierka sa na okamih rozčerila, potom mi ukázala obraz, sťa by film. Ani Peter by to lepšie nenakrútil. Bol tam tento ostrov, no určite to bolo o niekoľko storočí, možno i tisícročí skôr. Mesto na ostrove prekvitalo životom. Prechádzali sa v ňom krásne bytosti. Neboli to ľudia. Ich pokožka bola čistá – biela, no niektorým sa jej farba menila. Uši zvláštnych bytostí boli špicaté. Mali dokonalé tváre  bez jedinej chybičky. Obraz sa zrazu premiestnil k veľkému palácu, konkrétne k zadným služobníckym dverám. Stála v nich útla vysoká postava. Jej koža bola biela ako sneh, jej vlasy boli modré, dlhé len k pleciam. Bola oblečená v úzkych bielych šatách pretkávaných striebornými niťami. Pozerala sa do prázdna.

„Toto som ja.“ ozval sa ženský hlas z jazierka: „ Stojím a dumám. Moje srdce zviera smútok. Neviem, komu môžem veriť, neviem, kto mi je ozajstným priateľom. Moje srdce je zranené, lebo ma niektoré z bytostí neberú vážne, iné ma ohovárajú. Boli sme národ Ítirfov – bytostí prastarého rodu.  Boli sme tak vznešení! Každý z nás mal nejakú nezvyčajnú schopnosť. Ja som bola mocná čarodejnica. Žila som svoj sen – bola som z kráľovského rodu. Avšak stretávanie s ostatnými Ítirfami ma už viac nebavilo. Príliš som si všímala jednanie druhých. Chytala som ich za slovíčka, čakala som, kým povedia niečo zlé. Mala som zlozvyk vidieť všetko čierne. Zabúdala som na pekné veci.“ povedala jazerná víla.

„Spravila si s tým niečo?“

„Pozorujúc iných, som vyšla na tento balkón. Premýšľala som, no nakoniec som sa rozhodla. Chcela som sa pomstiť všetkým, čo kedy ku mne vyriekli urážku, všetkým, čo podceňovali nie len mňa, ale aj iných mocných Ítirfov. Neznášala som klamstvá a intrigy. Aj tie som chcela odstrániť. Žiaľ, zabudla som na slová môjho otca – kráľa ostrovu. Zabudla som na rozvážnosť, ktorú mi často pripomínal. V mojom žiali som začala hovoriť čarovné slová. Boli to mocné kúzla a zasiahli celý ostrov až k piesočnatej pláži. Každého dvojtvárneho Ítirfa som chcela poučiť! Moje kúzlo ho malo premeniť na to, čím vo vnútri bol. Nemala som ešte dokonalú znalosť čarov a moja myšlienka nebola dobrá. Obloha v ten deň sfialovela. Vyšla som na balkón a veľmi dlho som hľadela na ostrov. My, Ítirfovia, sme sa dokázali nepohnúť i celé dni. Pozorovala som, ako sa lenivci pomaly menia na vysoké stromy. Náš radca sa zmenil na červeného lišiaka, môj vlastný otec na dravého tigra. Jeho brat, tvrdý, no inak mierumilovný Ítirf sa zmenil na čierneho jeleňa. Nemali sa s otcom v láske a dodnes spolu ako zvieratá zápasia. Videla som tú skazu a zbehla som naspäť do mesta. Oproti mi vybehla moja sestrička. Malé dievčatko s mačacími očami a zelenými vláskami. Skôr ako stihla dobehnúť do môjho náručia, premenila sa na malú bytôstku s krídelkami. Podobne ako ona, tak aj všetky ostatné deti na ostrove. Z intrigánov sa stali mäsožravé rastliny, ktoré teraz rastú na Severnom vrchu. Na pohľad neškodné, no nakoniec ťa zožerú. Z namyslených dvorančanov vznikli pyšné ruže. Až vtedy som pochopila, aký dôsledok má moje kúzlo. S plačom som vybehla späť na balkón. Hnevajúc sa na hlúpu mágiu, pokúšala som sa opäť čarovať, no už bolo neskoro. Premenila som sa na jazierko. Zrkadlové jazierko, čo odráža odraz všetkých, len samé seba nikdy neuvidí. Pochopila som, že všetci sme rôzny, že nikto nie je len dobrý, alebo len zlý.“ povedala princezná a na chvíľu stíchla.

Zamyslene som počúvala, a za chvíľu som na ruke zacítila zvláštny pocit. Moje prsty boli spojené blanami.

„Ak neodídeš, aj ty sa zmeníš na zvera. Kliatba je trvalá, neunikneš jej na tomto území! Bude z teba žralok, Jane! Utekaj! Utekaj ako len vládzeš! Volaj o pomoc, možno ťa nejaký Ítirf vypočuje a pomôže ti preč zo Zakliateho ostrova!“ zvolala princezná.

V odraze jazierka som zrazu zbadala Petra. Otočila som sa a zvrieskla som. Na jeho rukách boli pazúre, v ústach mal ostré zuby, jeho telo pokrývala srsť piesočnatej farby. V odraze jazierka bol však normálny.

„Musíme odísť!“ zvolala som a zahryzla som si do jazyka.

V ústach som zacítila krv. Prešla som si blanovitými prstami po zuboch. Začínali sa zaostrovať.

Peter súhlasne zavrčal. Zbehli sme do mesta. V tábore však nebolo ani človiečika. Zo stanu k nám prišiel prerastený potkan a niečo monotónne zapískal. Obďaleč sme zbadali šimpanza v oblečení. V ruke držal mušľu a búchal ňou o kameň.

„Bežme!“ zreval Peter levím hlasom.
„Nestihneme to! Potrebujeme pomoc!“ vravela som.
Môj hlas sa chvíľami deformoval.

Rozutekali sme sa. V panike sme utekali celú hodinu. Naše telá boli plné adrenalínu, naše srdcia vystrašene búšili. Peter už chvíľami prešľapoval aj na rukách, či skôr už predných labách. Skákala som, ako najviac som vedela. Moje nohy strácali schopnosť chodiť. Nastal ten okamih, keď som sa zrútila k veľkému stromu. Už som nemala nohy. Mala som veľkú plutvu.

„Nie, nie! Ja tu nechcem zomrieť! Nechcem byť zvieraťom!“ zaplakala som a moje slzy spadli na kôru stromu.

Peter do mňa nešťastne šťuchal veľkým čumákom. Okolie tmavlo. Zrazu sa strom blízko nás pohol. Teda, aspoň mne sa zdalo že to bol strom, lebo moje oči na suchu videli rozmazane. V skutočnosti to bol obrovitánsky sup. Chytil ma do jedného pazúra. Peter sa naňho zahnal labou. Sup po ňom zlostne zobol a chytil ho do druhého pazúra. Vzniesol sa do vzduchu a po pár mávnutiach už bol pri pobreží. Námorníci boli kdesi v podpalubí. Veľký sup zakrúžil nad loďou a spustil nás do mora. Ako sme padali, menili sme sa naspäť do ľudskej podoby. Vynorili sme sa s Petrom nad hladinu a videli sme, ako sa supovo perie zapaľuje a horí jasnejšie než oheň. Pristál na vysokom končeku jednej z troch hôr. Pozreli sme sa s Petrom na seba a objali sme sa. Bol to neskutočne dobrý pocit – vidieť svojho priateľa živého a v poriadku.

O chvíľu sme sa pustili do kriku. Plávali sme smerom k lodi. Vyšli sme na palubu. Za chvíľu bol pri nás kapitán. Povedali sme mu, že ostatní sa už nevrátia. Všetkým sme vyrozprávali udalosti, ktoré sa stali na ostrove, ale nik nám neveril. Lekári pripísali naše nezmyselné príbehy dôsledkom obrovského šoku.

Výprava, ktorá mala zachrániť skúsených vedcov zo Zakliateho ostrova sa nevrátila. Táto udalosť ma s Petrom Blayom veľmi zblížila. Však si to domyslite sami, keďže máme rovnaké priezviská.

Ó a skoro som zabudla! Naše dary nám zostali. Zistil to Peter, asi o tri mesiace po odchode z ostrova. Išiel po nočnej ulici, kde ho prepadli. V tej chvíli sa zmenil na krásneho leva. Lúpežníci s krikom utiekli. Potom utekal za mnou. S trochou snahy a spomienok, sa mi podarilo zmeniť na žraločieho človeka. Začali sme rozmýšľať, ako by sme mohli svoje schopnosti využiť. S patričným dôkazom sme o našom príbehu presvedčili istých ľudí. Stali sme sa tajnými agentmi. Ktovie, možno sa z nás raz stanú super-hrdinovia…

Komentáre