Kulemov drahokam – časť tretia

GaronKulemova družina so zajatcami zamierila do Garonu. Hlavné mesto Mustov bolo ďaleko, kone sa vytrvalosťou nemohli rovnať jednorožcom. Počas celej dlhej cesty Kulema nezaujímalo nič iné, len jednorožce. Ku Kire nehovoril vôbec, občas sa niečo opýtal Surga. Fascinovalo ho, že nebeské kone k životu nepotrebujú nič iné len vodu.
Ubehli až tri týždne, kým sa pred družinou zjavila silueta mesta. Vynárala sa z hmly ako tajomný prízrak minulosti, bola súčasťou vysokých hôr. Ako sa blížili k mestu, Kira vezúca sa za samotným Kulemom, zvedavo skúmala tunajšie stavby. Narozdiel od budov v Rem boli jednoduché, pôsobili neokresane. Strechy boli zväčša pokryté drevenými škridlami, okná malé, vtisnuté do hrubých múrov. Garon bol postavený na vysokých skalách, ktoré ho chránili pred prípadnými nájazdmi. Jeho dominantou bola veľká veža, rastúca uprostred hradu. Kire na chvíľu pripomenula temnú vežu v Remi, meste, ktoré padlo pred mnohými rokmi.     
Keď vstúpili do Garonu, Kulemovo nezaujímavé správanie sa zmenilo. Kira sa ho snažila odhadnúť, no nedokázala to. Bol nečitateľný, často odbočoval od témy alebo odpovedal neurčito.
„Hentých hoďte do cieľ! Každého do jednej, strážiť ich budú šelmy. A žiadne hody! Nie sú tu na návšteve.“ rozkázal vojakom.
„Čo bude so mnou?“ Kiru zmrazila myšlienka, že nebude pri svojich mužoch.
V meste sa nevyznala,  nemohla za nimi ujsť, cez šelmy by ani neprešla.
„Nič zlé, neboj.“ usmial sa čarodej a popchol koňa vpred.
Hradná brána sa mu otvorila ešte keď bol dvadsať metrov od nej. Naproti mu vyšlo niekoľko sluhov. Zoskočil z koňa a pomohol Kire na zem. Tá sa cítila nepohodlne a nemienila to skrývať. Jej tvár sa kyslo mračila.
„Dostaneš vlastné komnaty. Slúžky ti pomôžu s kúpeľom. Očakávaj ma! Som zvedavý na veľmi veľa vecí.“
„Mohol si sa pýtať po ceste. Som unavená.“
„A akosi pohodlná.“ dodal.
„Sám mi neveríš, že som pútnička. Čo ak som princezná?“
Kulem sa rozosmial. Odhalil pri tom rad bielych zubov, ktoré boli na Kirin vkus príliš zašpicatené. Žeby mal v krvi aj kus severskej rasy? Pozorovala ho a mračila sa ďalej.
„Radšej ťa odprevadím. Zdá sa, že by si mohla robiť problémy. Nechcem tu žiadny chaos.“ povedal a chytil ju za putá.
Kira sa mu rázne vytrhla.
„Som väzeň?“
„No vlastne si.“ mykol plecom Kulem: „Ale nie sú nutné.“ povedal a chytil putá, ktoré zrazu spadli, akoby boli po celú tú dobu otvorené.
Na Kiriných rukách zanechali bordové šmuhy, ktoré po pár sekundách zmizli. Kira ich rýchlo stiahla k telu. Kulemove oči zasvietili. Kývol Kire, nech ho nasleduje.
Viedol ju mnohými dlhými chodbami osvetlenými len slabými sviecami. Nakoniec prišli k točitému schodisku, vyšli hore a zastali pred dverami, ktoré strážili dvaja muži. Keď ho zbadali,  vpustili dnu lúč svetla prichádzajúceho z okna oproti.
„Slúžky tu budú za chvíľu. Cíť sa tu ako doma, princezná.“ povedal s úškrnom  a otočil sa.
Stráže zavreli za Kirou dvere a nechali ju samú.
Ocitla sa v prepojení troch veľkých tmavých komnát. Nepáčili sa jej. Okná mali malé, kamenné steny boli ovešané kožušinami z rôznych zvierat. V prvej z komnát sa nachádzal jeden obraz. Bol na ňom namaľovaný mladý Kulem. Oči mu žiarili rovnako ako v skutočnosti. Kire sa zdalo, že ju pozorujú. Nad jej hlavou sa ťahali hrubé drevené trámy držiace strop. Z každého viseli tri svietniky pripomínajúce železné klietky hladu. Na podlahe ležali koberce utkané snáď aj pred sto rokmi. Vychádzal z nich nepríjemný zatuchnutý smrad. Najkrajšou z komnát bola spálňa. Okrem kozubu a úhľadného nábytku v nej stála veľká vyrezávaná posteľ s množstvom vankúšov a prikrývok. Nad ňou sa vynímala obrovská vlčia hlava. Kira sa zháčila… Len jedna bytosť má takúto podobu… Vlčí ľudia…

ornament
„Povedz mi… Čo je zač?“ spýtala sa slúžky a vystrela sa v celkom veľkej vani.
Jedna noha jej vytŕčala von, vlažná voda jej stekala od kľúčnych kostí až na prsia spolky ponorené do voňavej peny.Kirina kúpeľ
„Je to náš kráľ, pani.“ odvetilo dievča prosto.
Kira ju odhadovala na šestnásť, možno sedemnásť rokov. Orieškové vlasy mala zopnuté do pevného drdola. Jej tvár bola nevýrazná, nos primalý, pery neprirodzene úzke, vytŕčali spopod nich žlté zuby. Zdala sa byť jednoduchá a nezhovorčivá.
„To viem. Ale aký..? Je to človek?“
„Ako to myslíte, že či je človek?“ pozrelo na ňu dievča a olizlo si vytŕčajúce zuby.
Kira sa pozrela von oknom a hubkou si pretrela ľavé rameno… Takto sa veľa nedozvie.
„Zabudni na to.“ povedala a zamračila sa.
Dievča jej dolialo do vane teplú vodu.
„Šaty máte na posteli, pani. Môžem vám s nimi pomôcť…“
„Nie to je v poriadku. Môžeš ísť.“ povedala Kira bez nálady.
Dievča sa uklonilo a keď za sebou zatváralo dvere, Kira dodala:
„Nabudúce pošli inú… slúžku…“
Hnedovláska na ňu uprela krátky pohľad, prikývla a stratila sa z jej komnát.
Má ujsť? Ak ujde, Kulem dá určite zabiť sivých. Čo keby ich vyhľadala? Premýšľala utierajúc sa do mäkkej osušky. Prešla k posteli a obliekla si pripravené šaty. Na ramenách jej boli priúzke.
„Super.“ zahundrala a vystrela sa, pri čom sa ozvalo praskanie niekoľkých nití.
Bola unavená, rozhodla sa počkať. Možno sa dozvie niečo zaujímavé od slúžok, možno jej niečo povie Kulem.  Znepokojovalo ju, že jej pridelil súkromné komnaty. Čo bude od nej chcieť? Tušila to, no nechcela sa nad tým zamýšľať. Sadla si na posteľ a vytiahla zo starých šiat drobný prívesok s kamienkom od Sama. Zatvorila oči a sústredila sa. Napriek sklopeným viečkam mohla vidieť ako kamienok začína žiariť. Bol ako jasná hviezda v tme. Keď sa ho mysľou dotkla, jeho sila ju preniesla nad rozľahlé Stepi. Nenamáhala sa, všetku moc čerpala z kamienka. Cítila množstvo duší v severnom kraji, no ona svoju pozornosť obrátila na juh.
„Sam?“ zavolala, keď sa mysľou dostala až do školy mágov.
Bola tak ďaleko,  že jej duch sa javil ako rozmazaná modrá šmuha. Nevedela rozpoznať ľudí. Boli pre ňu len vyblednutými tieňmi. Zrazu začula hrozivé syčanie Samovho baziliska. Sarag sa k nej bleskovo približovala.
„Hej! To som ja!“ povedala v poslednej chvíli.
Keď ju had spoznal, zatvoril rozdžavenú tlamu a zasyčal:
„Čo sssa deje?“
„Potrebujem Sama. Uniesli nás…“ povedala, no v duchu cítila, že sa v jej komnatách čosi deje.
Niekto prichádzal.
Sarag sa na ňu pozrela. Bola to bytosť rovnako dobre vyvinutá vo fyzickom svete, tak aj vo svete duší. Taktiež vedela, že ku Kire sa ktosi blíži.
„Smisssni! Nájdeme ťa.“ povedala a dotkla sa Kirinho ducha, ktorý sa v bleskovom víre vrátil späť do Garonu.
Kira otvorila oči. V tom okamihu do komnaty vstúpil Kulem. Kamienok v Kiriných dlaniach stále jasne žiaril. Pokúsila sa ho skryť v záhybe šiat, no už bolo neskoro.
„Ejha!“ povedal Kulem a sadol si k nej na posteľ.
Kira sa ani nepohla.
„Niekto tu pozná čary.“ načiahol sa: „Daj mi tú hračku.“
Kira mu podarovala len škaredý pohľad.
„Aj tak si ju zoberiem.“ vzdychol.
„Môžeš to skúsiť.“ povedala, no na jej rozčúlenie sa Kulem znovu rozosmial.
„Skadiaľ pochádzaš?“
„Z juhu.“
„Nevyzeráš ako Kaánka.“
„Lebo Kaánka nie som.“
„A kto si?“
„Som z Divočiny.“
Kulem si ju premeral.
„Žije tam nejaký národ?“
Kira neodpovedala.
„Počuj. Neviem na čo si zvyknutá, ale u nás sa ženy za takéto správanie trestajú tvrdo.“
„Povedala som… Môžeš to skúsiť.“
„Zatiaľ to nemám v úmysle.
„Kde sú moji muži?“
„Vo väznici. Dobre strážení. Ak nebudeš spolupracovať ty, informácie z nich vytiahne kat.“ povedal milým tónom, ktorý krutú hrozbu len znásobil.
Kira sa zamračila.
„Tak kto si?“
„Budem sa môcť potom aspoň na chvíľu stretnúť s mojimi mužmi?“
„Uvidím.“ Kulem sa nechystal vyjednávať.
„V poriadku. Pochádzam z lesného národa. Žijeme pri rieke. Nikdy sme nevyšli za územie lesa, no naše rady sa rozšírili a tak ma vyslali obhliadnuť tento kraj.“
„Aké tam máš postavenie?“
„Som Termova dcéra. Je čosi ako generál.“ vymýšľala si.
„A generál vyšle svoju dcéru na prieskum samú s dvanástimi mužmi?“ Kulem zdvihol jedno obočie.
Kira chvíľu mlčala.
„Nebolo by to prvý raz.“
„Zvláštne. Nezdá sa mi to, ak ti mám pravdu povedať. O nich vieš čo?“ ukázal na vypchatú vlčiu hlavu.
„Bojujeme s nimi.“
„Cestou sem vás neobťažovali?“
„Neznášajú čary. My sme ich zopár mali.“
Kulem prikývol.
„Aké?“
„Bol s nami jeden čarodejník. Zabili ho tvoje šelmy.“ Kira stiahla pery.
Kulem sa na ňu zapozeral.
„Si človek?“ opýtal sa po chvíli.
„Vyzerám ako niečo iné?“ zasmiala sa pohŕdavo.
„Nevylučujem to. A teraz mi daj ten kamienok!“
Kira sa stiahla na druhý kraj postele. Kulem prevrátil oči a prehupol sa za ňou. Chcel ju oblapiť okolo ramien a kamienok jej vytrhnúť, no ona sa mu prešmykla pod rukou a vytiahla mu z opaska dýku. Chcela ho bodnúť. Kulem však nebol len panovník Mustov. Strávil dlhý čas s vojakmi v teréne, bol vrtký a silný. Reflexívne sa mu v ruke zjavil záblesk, ktorý Kiru a odhodil skoro tri metre do náprotivnej steny. Zjojkla a pustila zbraň.
„Odpusť, nemalo to byť také silné.“ pristúpil k nej a dýku si zastokol späť za pás.
Keď sa sklonil, aby jej z ruky vybral kamienok, silno ho uhryzla.
„Suka!“ zaklial Kulem a vrazil jej dlaňou do tváre.
Odtiahla sa… Peru jej razom naplnila krv. Keď si ju opatrne pretrela, zranenie sa jej za chvíľu uzdravilo.
„Človek hovoríš.“ povedal Kulem a premeral si ju.
Chvíľu sa nehýbali, len sa vzájomne pozorovali. Kulem rýchlo spojil dlane akoby chcel tlesknúť a hodil do Kiry ďalší jasný záblesk. Vyhla sa mu, no v tom ju trafil druhý. V kŕči sa vystrela na zemi. V spánkoch jej pulzovala krv, okolo stojace veci sa jej roztrojovali. Kulem si konečne zobral modrý kamienok a prešiel k dverám.
„Vravel som ti, že si ho zoberiem. Oddýchni si, inak bude zajtrajšok pre teba utrpením. Vieš, čary… Prídem ťa pozrieť.“ povedal a zmizol za dverami.
Kira sa prevalila na bok. Žalúdok jej zmietal oheň. Doplazila sa k posteli a stratila vedomie.
ornament
Lérin ležal bokom od ostatných jazdcov, skrytý pod previsom, ktorý vytvárali konáre akéhosi kríku. Spal tvrdo, no i tak ho zobudili čiesi kroky. Pomaly zažmurkal a pozrel sa k ostatným jazdcom.  Cez krík rozoznal niekoľko postáv. Nepatrili k družine. Bolo ich viac než dvadsať. Jednorožce nervózne fučali, cudzí muži ich priväzovali k stromom. Potichu sa prikradli k spiacim a priložili im na hrdlá dýky. Už už by sa na nich Lérin vrhol, keby ku kríku kde bol, nepristúpila jedna z obrovských šeliem a nezakryla mu výhľad. Zavrčala. Lérin v duchu zahrešil. Nemá ani najmenšiu šancu. Srdce sa mu rozbúšilo. Musí sa dostať preč! Potvory ho vyňuchajú! Obzrel sa po okolí. Krík vytváral akýsi tunel. Večer si ho vybral preto, lebo sa pod ním cítil bezpečnejšie. Opatrne si pripásal meč a najtichšie ako len vedel, začal sa pohybovať smerom od táboriska. Keď vyšiel spomedzi rastlín, bol len pár metrov od rieky. Neváhal a pribehol k nej. Breh tu bol mierne vyvýšený, zrezaný ostro nadol. Nemal čas hľadať lepšie miesto. Chytil sa kraja a spustil sa do vody. Ozval sa tichý čľapot a Lérin na chvíľu zmizol pod hladinou.
Mrzol tam viac než polhodinu, keď konečne začul, že skupina sa presúva preč. Počkal ešte chvíľu a potom vyliezol. Bol celý mokrý, chlad ním nepríjemne lomcoval. Zabili ich? Premýšľal a váhal, či sa priblížiť na ono miesto. Bál sa. Premrznutý sedel prikovaný na jednom mieste, až kým nevyšlo slnko a nezohrialo mu skrehnuté končatiny. Keď sa po dlhej dobe odvážil vyjsť na bývalé táborisko, nenašiel v ňom ani len kvapku krvi. Všetci boli preč…
Nakukol do kríku, kde predtým spal. Luk a niekoľko šípov tam zostalo. Výborne! O jedlo sa nemusí strachovať. No čo teraz? Po dlhom zvažovaní sa rozhodol , že bude únoscov sledovať. Vždy v noci sa k nim prikradol. Celé tri dni postupovali rovno na severozápad. Jeho vnútro zožieral nepokoj. Musí zohnať pomoc. Ale kde? Potrvá týždne, kým sa dostane tam, kam chce – do severnej časti Divočiny. A ako dlho potrvá, kým sa vráti späť? Možno sa už ani nevráti a možno už bude neskoro… Opäť sa pozrel na miesto, kde horela vatra a rozkladali sa mustské ležoviská. Nemá čo stratiť. Len život… Ten by odovzdal do rúk smrti skôr alebo neskôr. Vzdychol a vykročil na východ…

ornament
„Pozri sa!“ povedal Kulem a pritisol sa bližšie ku Kire.
Sedeli v jednej z jeho komnát na širokom kresle. Bol neskorý večer, Kulem si ju dal zavolať len pred chvíľou. Tiché plamene sviečok sa jemne chveli, v kozube horel oheň. Na stole pred nimi stál obrovský kryštál. Kulem sa ho dotkol jedným prstom. Kameň začal žiariť. Zjavil sa v ňom slabý obraz akejsi miestnosti. Chvíľu sa zaostroval. Zo stien viseli reťaze, niekde háky, v strede stál akýsi stôl. Kira dobre vedela, čo je to za miestnosť. K stolu priviezli jedného zo sivých. Bol do polpása vyzlečený, na hlave mal plátené vrece. Pripútali ho k mučiarenskému stolu, ktorý bol pre neho primalý. Trčali mu z neho nohy a kus hlavy. Keď mu z nej vrece strhli, Kira spoznala, že je to Muir. Tvár mal dobitú, vyzeral pochudnuto. Kira ihneď zabodla pohľad do Kulema.
„Len sa pozeraj.“ povzbudil ju.
K Muirovi pristúpil kat. Sivý naňho škaredo zazrel. Skúšal si pretrhnúť putá, no tie držali dobre. Kat sa mlčky načiahol a ostrým noža mu prešiel po jednej z kľúčnych kostí. Muirova tvár sa bolestne skrivila, bledú pokožku zaliala krv.
„Jeden z jazdcov… Neviem ako to robil, ale vedel metať plamene. Je mŕtvy.“ oznámil Kulem.
„Zastav ho!“ zaúpela Kira, keď kat opäť prešiel Muirovi na tom istom mieste.
„Nemám dôvod.“ zakrútil hlavou Kulem: „Nedostal som informácie. Chcem vedieť, čo ste zač. Zaujímajú ma vaše divné kone, veľký vzrast tvojich mužov a taktiež ich bojaschopnosť. Zaujíma ma, ako je možné, že tvoje rany sa tak rýchlo hoja. Poznáš čary, to sa tak často nevidí… Chcem vedieť veľa vecí , no vy sa zatiaľ tvárite ako nepriatelia.“
Kat sa presunul na Muirovu druhú stranu. Kira, nech bola svedkom všelijakých utrpení, nikdy sa nedokázala pozerať na pomalé mučenie.
„Daj mi čas…“ poprosila ho.
„Mala si viac než tri dni, drahá.“ povedal a oprel sa o mäkké kreslo.
„Nedokážem zradiť svojho otca!“
Kulem mykol plecom:
„Očividne ani oni nie. Žiaľ, odskáču si to prví.“
Kire sa v očiach zaleskla slza.
Najradšej by ho namieste zabila, no Kulem dal príkaz, že nech by sa stalo čokoľvek nepredpokladané, sivých majú okamžite podrezať. Zachránila by sa, no bola to privysoká cena.
„Poviem ti, čo chceš.“ predstierala plač.
Kulem sa usmial.
„Len zastav toho kata…“
Kulem sa ani nepohol.
„Sú to siví ľudia. Prekrásne bytosti so schopnosťami ovládať živly.“
„Všetky?“ spozornel.
„Každý nejaký iný.“ chytila si tvár.
Srdce jej búšilo. Bola rozrušená a plná zlosti, Kulem to však vnímal jednoduchšie. Našiel Kirinu slabinu.
„Prosím, Kulem, zastav ho! Prisahám, že ti poviem všetko, no daj mi čas! Nedokážem tak rýchlo zradiť rod. Lojálnosť je u nás jedna z najväčších cností.“
„V poriadku.“ povedal a kryštál zhasol: „Už sa ho nedotkne.“
Kira naňho nedôverčivo pozrela.
Kulem sa k nej natiahol, a chytil jej tvár. Chvíľu sa jej v tlmenom svetle pozeral do očí.
„Naozaj ti nechcem ublížiť.“ povedal jemne, jeho hlas sa vkrádal do mysle ako omamná vôňa.
Kira dobre poznala toto kúzlo, ktoré však nad ňou nemalo moc, ani keď ho použili samotní démoni.
„Budem priateľ, ak budeš milá. Ak nie, budem sa musieť správať ako vládca. Všetko pre krajinu.“ pozrel na ňu vážne a jeho zelené oči sa rozžiarili.
Kira prikývla.
Kulem sa nahol a pobozkal ju. Cítil ako napína každý sval. Keď sa oddialil, videl, že má zavreté oči. Pomaly ich otvorila. V tvári mala výraz uštvanej zvery, ktorá je vystrašená a ďalej nevládze. Kulem sa zamračil.
„Nebudem ťa viac trápiť.“ zakrútil hlavou: „V nasledujúcich dňoch, budem s tebou tráviť viac času. Choď si oddýchnuť.“ povedal a zazvonil na zvonček položený na toaletnom stolíku vedľa kresla.
Do komnaty vošli dve ženy. Jedna z nich bola slúžka, ktorej sa Kira chcela pred pár dňami zbaviť, druhá bola akási vysoká žena s tmavými vlasmi. Jej oblečenie bolo drahé, správanie uhladené a sebavedomé. S opovrhnutím pozrela na Kiru, potom sa obrátila na Kulema. Kira takéto ženy vídavala v hrade často. Pohybovali sa na záhrade, po nádvorí, jediné, čo o nich vedela bolo to, že sa k nim nemohol priblížiť žiaden muž, okrem Garonského eunucha.
Kulem kývol slúžke nech Kiru odvedie do komnát a uprel zelené oči na krásnu ženu. Viac zahalili tmavé dvere…
ornament
Už niekoľko dní Kira chodievala s Kulemom na prechádzky po Garone. Ovládla svoj hnev a snažila sa byť priateľská. Zistila, že Kulem vie byť naozaj dobrý a príjemný spoločník. Vedel úžasne rozprávať, lichotiť a jeho kolísavým slovám sa odolávalo len ťažko.
„Nesmieš to tak brať…“ vravel jej, keď prechádzali námestím plným ľudí.
Chránili ich traja zbrojnoši.
„Kaánovia síce vravia, že nikdy nevstúpili do hôr a že proti nám nikdy nebojovali. Nie sú vojaci, to je pravda. No neštítia sa lúpežiam a keby prišli do stretu s našimi vozmi, neváhali by zabiť ženy a deti.“
„Proti šelmám sa nemajú šancu ubrániť.“
„Také sú už raz vojny.“ zakrútil hlavou Kulem a ukázal na ľudí okolo seba: „Vládnem im. Vyzerajú nešťastne?“
„Ani nie.“ priznala Kira a spomenula si na čierny drahokam: „Kde si sa naučil čarovať?“
Kulem sa lišiacky usmial a pozrel sa na stráže:
„Môj otec bol taktiež čarodejník. Pochádzal zo Severu, bol kniežaťom. Mustovia potrebovali ovládnuť bane, ktoré okupoval drak. Zabil dosť bojovníkov nato, aby boli ochotní jednať so Severanmi. Drak umrel, otec získal trón. Učil som sa od neho. Pred dvomi rokmi ho zabila akási pliaga, čo sa prehnala krajinou.“
„Odpusť, že sa pýtam, ale používaš drahokamy…“
„Žiadny z mágov nie je tak schopný, aby ich nepoužíval.“ mávol rukou.
Kira sklonila hlavu.
„Cnie sa ti za tvojím malým modrým? Ešte som taký nevidel. Obávam sa, že si ho nechám.“
„Používaš temnú silu, nestačí ti?“
„Skadiaľ o nej vieš?“
„Cítim ich. Čierny drahokam je najsilnejší zo všetkých, ktoré máš.“
„A koľko ich ešte mám?“
„Cítila som len tiene. Čiernota ich pohlcovala, no určite tam bol žltý a biely. O ostatných si nie som istá.“ povedala Kira tešiac sa, že znie presvedčivo.“
„Ach… Keby som ti veril, ukážem ti ich. Aj hneď teraz, no stále som si nie istý tým, čo dokážeš.“
„V našom meste nie je zvláštnosťou krv, ktorá hojí rany, ba ani ženy, čo bojujú s mečom.“ ohradila sa.
„Ale tu áno.“ vystrel sa a natiahol si ruky: „Mali by sme sa vrátiť.“ povedal.
Prešli okolo chrámu a dostali sa k veľkej budove so štyrmi malými okienkami – s dvomi tesne pod strechou a s dvomi dolu pri dverách. Pred vchodom stáli vojaci. Kira si všimla, že na dverách sú vytesané siluety mučiarenských nástrojov, ľudí a katov. Rýchlo nasledovala Kulema a rozprávala sa s ním ďalej. To miesto si však dobre zapamätala.
Kulem Kiru odprevadil do komnát. Rozlúčila sa s ním so slovami, že je akási unavená a ide spať. Keď odišiel, zamkla sa v spálni a otvorila okno. Mala z neho výhľad na celé mesto. Napravo od nej sa týčila skala a naľavo hrad. Čupla si na rám okenice a odrazila sa. V okamihu bola orlom a jej krídla sa zapreli do okolitého vzduchu. Vedomá si svojej neprirodzenej veľkosti, ktorá by stačila na to, aby uniesla človeka, zamierila na najbližšiu strechu za hradom. Museli ju vidieť, no čo s tým? Rýchlo sa premenila na malú čiernu mačku. Po odkvapoch zbehla dole do ulíc a po pamäti sa vybrala k mučiarni. Srdce jej bilo ako divé, no bola si takmer istá, že sa jej nič nestane. Keď prechádzala okolo akejsi chatrče medzi dvomi budovami, skadiaľsi na ňu vybehol obrovský pes. Zúrivo štekal. Kira nereagovala, len sa naježila. Zviera zistilo, že pred ním stojí animág a stiahlo sa. Mačka sa otriasla a vybrala sa priamo k mučiarni. Sadla si pred jedného zo strážcov a ťahavo zamraukala.
„Kukaj!“ povedal jeden zo strážcov.
„No mačka…“
„Ale tie oči. Modré!  Možno od nás niečo chce!“
„Netáraj! Potkany cíti. Dala by si si čo? Ale tie sú pre väzňov.“ mávol rukou smerom k mučiarni.
Prvý z vojakov vykročil ku Kire, že ju pohladká, no tá ako blesk prebehla pomedzi jeho nohy a vyskočila do malého okienka.
„Ty debil!“ počula zanadávať druhého vojaka a ich hlasy sa jej stratili.
Ocitla sa v neveľkej miestnosti. Na jej konci bolo dvoje dverí, medzi nimi stál stôl. Za ním sedel akýsi muž. Hlavu mal plešatú, na líci mu rástli tri nepekné bradavice. Čosi zapisoval. Kira potichu podišla k stolu. Muž bol tak sústredený, že si ju ani nevšimol. Štvrťhodinu bolo ticho, ktoré narúšali len vzdialené vzdychy úbohých previnilcov. Zrazu sa otvorili dvere na pravo od muža. Stál v nich mohutný chlap s krutou tvárou. Kira neváhala a vbehla dnu. Opäť sa ocitla v akejsi chodbe. Na jej konci boli pootvorené dvere. Vychádzali z nich ťažké vzlyky, vzduch napĺňala nepríjemná vôňa. Kira prešla k dverám. Keď vošla, zbadala miestnosť, ktorú videla v Kulemovej komnate. Zem bola miestami krvavá, po stenách viseli vychudnuté telá ľudských tieňov. Oči mali neprítomné, bolesť odniesla ich mysle do nekonečných mrákot. V klietke, čo stála v jednom rohu pískali hladné potkany.
„Ojojoj…“ zaplakal ktosi za Kirou.
Otočila sa a uvidela starú ženu. Nahé telo mala celé doráňané a zjazvené. Jej tvár pripomínala smrť. Oči mala zapadnuté, vlasy už takmer žiadne. Ruky i nohy mala neprirodzene dlhé a vykĺbené – bola natiahnutá na škripci. Kira sa na ňu smutne zahľadela.
„Vypadni, čierna stvora.“ zachripela žena: „Bodaj by toho démona zaživa zožrali také ako si ty!“ doširoka otvorila oči.
Boli rovnako jasné ako tie Kulemove.
„Si čarodejnica?“ opýtala sa Kira v nemej reči.
„Blúznim!“ vzdychla žena.
Časy, keď žila v pokoji ako bylinkárka sa pre ňu navždy skončili. Akonáhle sa Kulem dozvedel o nejakom mágovi, ktorý sa mu nepodriadil a odmietol mu slúžiť, ukázal mu svoju krutú tvár. Najskôr zobral žene rodinu, potom ju pripravil o to posledné čo mala – o domov v šírych lesoch. Pripravil ju o pokoj. Život sa pre ňu stal symbolom utrpenia.
„Neblúzniš.“
„Som to, čo z nej zostalo.“ žena odpovedala na predchádzajúcu otázku.
„Videla si tu niekde zvláštnych sivých ľudí?“
„Videla som ich v celách!“
„Kde sú?“
„Na tamtej chodbe…“ žena zvesila hlavu.
„Kto má kľúče?“
„Ja neviem… Strážnik. Kat.. všetko jedno…“ zašepkala a na chvíľu stratila vedomie.
Prebral ju bolestivý kŕč, ktorý jej z hrdla vytiahol žalostný ston.
„Ukončím tvoje trápenie. Len mi povedz. Mám šancu sa k nim dostať?“
„Šelmy zvieratám neublížia, pokiaľ nedostanú príkaz.“
„Je nejaký spôsob ako ich rýchlo zabiť?“
„Čo si zač?!“
„Animág, ktorý chce zničiť Kulema za to, čo vykonal jeho priateľom.“
Čarodejnica sa smutne zasmiala.
V jej smiechu bola trpkosť a čosi strašidelné.
„Otráv ich.“
„Čím?“
„Žlté… žlté kvietky rastúce pred mestom…“ povedala a opäť stratila vedomie.
Kira mykla chvostom. Premenila sa na človeka, podišla k žene a zlomila jej slabý väz. Skôr ako niekto stihol prísť do onej miestnosti, opäť sa premenila na mačku a vyšplhala sa po policiach k okienkam od zeme vzdialených asi päť metrov.
Keď sa vrátila do spálne, s potešením zistila, že sa k nej nikto nedobíja. Jej srdce však stále bilo ako divé. Ľahla si na posteľ a premýšľala. Nesmie sa unáhliť. Jediný chybný krok, by ju mohol stáť život. Zdalo sa jej, že Kulem ju začína mať rád. Vedela, že je to lišiak, no spravila niečo, čím by prezradila svoj zámer? A keby vedel, čo chystá, správal by sa k nej  naďalej tak milo? Čo ak ju sleduje cez veľký kryštál? Nemá na to dôvod… Má veľa žien, ona je len jednou z množstva zábaviek… Nie, musí si veriť. Od začiatku ho zavádza. Nespravila nič, čo by ho prinútilo sledovať ju. Ak bude opatrná, podarí sa jej dostať mužov z mučiarne. No to bude zbytočné, pokiaľ sa nedostane z mesta… Podarí sa jej prekonať hradby?

ornament
„Si v poriadku?“ opýtal sa Kulem, keď prišiel do Kiriných komnát.
„Uch, ale hej. Večer to bolo horšie.“ povedala ležiac na posteli.
Posledné noci strávila hľadaním žltého kvietku, ktorý mal rásť pred Garonom. Našla dva druhy. Jeden rástol ako vysoká burina pri ceste, druhý sa nenápadne čupil v tráve. Kira si oba doniesla v zobáku do komnaty. O hodinu na to jej stúpla teplota a tvrdo zaspala. Zobudila sa až na obed. Kulem na ňu znepokojene pozeral.
„Neboj, mám tuhý korienok.“ usmiala sa.
Pod očami mala tmavé kruhy, jej pery boli neprirodzene bordové.
„To je jedno. Tunajšie hory sú neľútostné.“ povedal a sadol si k nej.
Čierny drahokamRukou si prešiel po krku a zachytil striebornú retiazku. Opatrne prívesok vytiahol a zvesil si ho z krku. Kirine srdce sa na chvíľu zastavilo. Oči jej spadli k čiernemu kameňu vsadenému do striebra. Nebol dlhší ako sedem centimetrov. Jeho povrch bol hladký, no nerovnomerný, obklopený hrubými ornamentmi. Už na prvý pohľad bolo jasné, že to nie je obyčajný kameň. Šíril okolo seba pochmúrnu náladu. Kulem si ho položil na veľkú dlaň a vystrel ju ku Kire.
„Polož ruku.“ povedal.
Kira naňho placho pozrela, potom poslúchla. Kulem sa na ňu celú dobu pozeral a čosi zašepkal. Oči mu po chvíli zasvietili a z drahokamu vyšiel tlmený zvuk. Akoby k obom prehovorili hlasy zosnulých. Kire sa zazdalo, že vzduch okolo ich spojených rúk na chvíľu zaplnila čierna ťahavá hmla. Drahokamy boli pozoruhodné čarovné predmety. Mali čosi, čo im dávalo vlastnú dušu. Vedeli si bytosti opantať. Kira to dobre poznala, modrý kamienok od Sama patril k tým slabším a už jej chýbal. Ako sledovala čierny drahokam, vedela, že Kulem spraví všetko, aby ho ochránil. No keby sa jej ho podarilo zobrať… Mohla by sa vrátiť do Rem. Gatyéle by padli… Jej myšlienky prerušil mráz, ktorý sa náhle vlial do jej tela. Striasla sa. Modré oči jej jasne zasvietili a dúhovky sa na pár sekúnd roztiahli do celého oka.
„Vau!“ povedal Kulem, keď sa pozrel do Kiriných mačacích očí,
„Čo to bolo?“
„Nič len sila drahokamu.“
Kira sa zrazu cítila úplne zdravá.
„Zaujímavé.“
Kulem na ňu chvíľu zazeral. Obľúbil si ju. Bola iná než ženy v Garone. Správala sa k nemu seberovne, no zdalo sa mu, že nikdy nepovie celú pravdu. Hnevalo ho to. Vedel, že bytosti môže rozlišovať podľa očí a Kirine oči neboli ľudské. Ale kto to potom je? Jej rany sa rýchlo uzdravujú, pozná čary, no nepoužíva ich. Čo ešte dokáže? Čo mali znamenať tie mačacie oči? Chce ju… Priťahovala ho a zároveň ho trochu desila. Vždy keď sa k nej priblížil a chcel ju pobozkať, do očí sa jej nahrnuli slzy. Sivých bojovníkov viac mučiť nechcel. Tak si ju nezíska. No získa si ju vôbec?
„Ďakujem.“ povedala napokon, stále ho držiac za ruku: „Môžem? Len sa pozriem.“ povedala a jemne vytiahla prívesok z Kulemovej ruky.
Videla ako sa za kameňom mimovoľne natiahol. Drahokam, i keď čierny, slabo zablikal. Nespúšťala z neho zrak. Kulem nevydržal a zobral si ho späť.
„Ako ním ovládaš šelmy?“
„Sústredia sa naňho. Ak presmerujem jeho silu do mojich slov, spravia čokoľvek.“ povedal a prívesok opäť zmizol pod jeho oblečením.
Chvíľu sa na seba mlčky pozerali.
„Skús si ešte pospať. Choroba ťa isto vyčerpala.“ povedal, pobozkal jej ruku a odišiel.
Akonáhle sa zavreli dvere, Kira vyskočila z postele a vytiahla spopod nej dve kytičky. Chvíľu sa na kvety pozerala. Áno. Jedny z nich sú jedovaté. Ak ju zložil len dotyk, jed bude poriadne prudký. Podišla k oknu a zapískala na okololetiaci kŕdeľ vrabcov. Drobné tvory poslušne pristáli na okenici.
„Budete mi to musieť odpustiť.“ povedala a dvom z drobných vtáčikov dala zožrať lupene z rozdielnych kvetov.
Ani nie o hodinu nato, ležal pred Kirinou posteľou mŕtvy vtáčik. Zo zobáčiku mu vytekala krv. Kira ho opatrne zobrala do rúk a mlčky ho spolu s kytičkou z malých kvetov vyhodila z okna. Ak aj otrávi šelmy, bez zbraní ďaleko neutečú. Zo zbrojnice sa jej ich nepodarí ukradnúť, bude ich musieť získať. Jeden meč, za cenu jedného života… Zostalo jej desať mužov…  Garon je mesto nepriateľa. Urobili by to isté. Ako povedal Kulem – všetko pre krajinu. Vzdychla…
„Stráže?“ zavolala, keď prešla do druhej komnaty.
Dnu vstúpil jeden zbrojnoš, ktorého tam Kulem nechal strážiť len pre Kirinu bezpečnosť.
„Volali ste?“ opýtal sa prekvapene.
„Áno.“ povedala Kira tváriac sa znepokojene: „Vieš mi povedať, čo je tamto?“ uprene sa zapozerala von oknom a ukázala kdesi na mesto.
Zbrojnoš prišiel k oknu.
„Kde?“
Kira sa mu ustúpila:
„Tam, na chrámovej streche.“
Muž sa vyklonil von a zaostril. Kira nečakala. V okamihu z nej bol veľký panter, zvierajúci mužove praskajúce hrdlo. Akonáhle mužovým telom prebehol posledný smrteľný záchvev, odvliekla ho do spálne. Zobrala mu meč i dýku a telo skryla pod posteľ.
V ten deň sa začala jej záškodnícka činnosť. Večer vyniesla mŕtve telo na vysoké bralo. Keďže v meste nenašla miesto, kde by zbrane bezpečne ukryla, uložila ich k skalám obďaleč brány. Ako mačka vystriehla čas, kedy šelmy kŕmili. Vtiahla sa do cieľ sivých jazdcov a oznámila im svoj plán. Majú byť pripravení, čakať, kým im neotvorí dvere. V tmavej uličke prepadla vreckového zlodeja a zobrala mu plášť. V ňom sledovala mestskú stráž. Našla ďalšiu slabinu Garonu. Veliteľ stráží bol nečestný muž. Mal rád peniaze, prijímanie úplatkov bolo jedným z jeho koníčkov, ktorými si krátil rutinnú prácu.
„Kedy sa zatvárajú mestské brány?“
„O šiestej.“ odpovedal unudene kedysi plavovlasý muž.
Na hlave mu zostala okrúhla plešina, ktorú si kompenzoval mohutnou bradou. Oči sa mu úlisne leskli a skúmali nízku postavu v plášti, ktorá sa vypýtala do jeho kancelárie.
„O tri dni by mohli meškať… Tak štyri hodiny.“
„Štyri hodiny? A načo vlastne?“
Kira vytiahla tučný mešec. Jeho obsah bol výsledkom nočného ťaženia na garonských vojakov. Kira niektoré časti zničeného brnenia mŕtvych mužov predala kováčovi, niečo mali u seba mŕtvi.
„To nech vás netrápi.“ odpovedala.
„Štyri hodiny je priveľa. Možno tak hodinu, viac nie.“
„Potrebujem štyri.“ položila na stôl zlatú sošku vlka, čo našla v komnate akejsi Kulemovej dámy.
Veliteľ stráží sa na ňu zahľadel.
Kira si začínala myslieť, že ju muž dá zadržať.
„Prihoď.“ povedal napokon a vyceril na ňu štrbavé zuby.
Našťastie mala pri sebe ešte jeden mešec, plný zlatých mincí. Cítila sa ako najväčší zlodej na svete.
„Dostaneš ho, keď bránou bezpečne prejdeme. Hodím ho do kýbľa s hovnami, ktorý tam postavíš.“
Veliteľ sa na ňu uprene zapozeral.
„Zaujímavé. Myslím, že sa dohodneme. A teraz vypadni. Stráže!“ zavolal: „Vyhoďte tú fľandru von.“
Kira sa nebránila…
Zostala ju trápiť len jedna vec. Šelmy… Keď Kulem zistí, že sú väzni na úteku, určite ich za nimi pošle. Na voľnom priestranstve ich dobehnú, jednorožce sa jej získať nepodarí. Kira sa v podobe mačky učupila za jedným z komínov a vykukla do sveta duší. Zašla do kotercov, kde monštrá držali. Bolo ich mnoho, hádam aj päť stovák. Bude musieť riskovať, skúsi sa stiahnuť do hôr, prekročiť rieku a nájsť jaskyňu, čokoľvek.
„Kiraaa!“ v hlave jej zaznel nepríjemný hlas.
„Sarag! Skoro som sa…“ prehovorila k žltému duchovi baziliska.
Bol bledý, ďaleko od svojho tela.
„Nemala ssssi byť v tomto sssvete. Našššla by sssom ťa.“ povedala a jej duch sa na chvíľu zachvel.
„S čím za mnou prichádzaš?“
„Sssledovali ssme tvoj plán. Niekoľko kilometrov na sssever, leží ússemie passúrov. Šššelmy sssa tam neodváššia.“
„Pazúre nie sú najšťastnejšia voľba.“ odpovedala.
Začínala slabnúť.
„Narosssdiel od šššeliem ti nepôjdu po krku kým ich nevyrušššíššš. Sstadiaľ môšššete nájsssť inú cessstu ssspäť.“ povedala Sarag a Kira sa musela vrátiť do tela.
Hlava sa jej točila hodných desať minút. Keď bola schopná odletieť, vrátila sa do komnát a sadla si ku knižke, čo jej tam Kulem doniesol. Bola to stručná kronika Mustov.

ornament
V deň, keď Kira plánovala útek, Kulem ju prekvapil s pozvaním na bál.
„Ja? Na bál?“ zajachtala Kira, keď slúžky doniesli prekrásne, čierno-modré šaty s korzetom.
„Nepáčia sa ti?“ opýtal sa.
„Sú prekrásne.“
„Prijmeš teda moje pozvanie?“
„Vyhovárať sa nemá zmysel.“ pozerala na šaty: „Kedy sa to začína?“
„O šiestej, ešte pred západom slnka.“
Kira sa zamyslela. O ôsmej kŕmia šelmy. Lupene a šťavu z kvetov už skryla do mäsa, ktorým ich mali kŕmiť. Pred deviatou bude musieť ujsť.
„Prídeš po mňa?“ usmiala sa.
„Samozrejme, ak teda chceš.“
„Kto všetko má prísť?“
„Páni z mustských miest a moja sestra zo Silguru.“
„Čarodejnica…“
„Tak tak. Vlastní dvojča čierneho drahokamu. Kameň biely ako sneh.“
„Aké je jej postavenie v spoločnosti?“
„také ako každej vydatej mustskej ženy.“ povedal Kulem.
Rozprával sa s Kirou asi hodinu, potom odišiel.
Slúžky Kiru obstali už o tri hodiny pred začatím bálu. Keď skončili, Kira sa neveriacky obzrela v zrkadle. Takto nevyzerala už dobré desaťročia, naposledy na oslavách narodenia kráľovského syna. Vlasy Šatymala zapletené do prekrásneho dlhého vrkoča, v ktorom sa leskli nezábudkové sponky. Na tvári mala bledé farby, líčka sa jej jemne červenali, oči zvýrazňovali tmavé tiene. Šaty jej padli ako uliate. Keď po ňu prišiel Kulem, spokojne sa usmial…
Bál sa konal v hlavnej hradnej sále, z ktorej sa dalo vyjsť na záhradu. Kira zatiaľ však sedela za stolom vedľa Kulema a sledovala dianie v miestnosti. Všetky hradné dámy po nej škaredo zazerali. Jediná slečna s úsmevom na tvári bola Kulemova sestra Irgtis. Jej strieborno-biele šaty boli prekrásne. Dlhé havranie vlasy mala zopnuté do drdola. Sedela vedľa manžela a hypnotizovala Kiru zelenými očami. Prišiel na rad prvý tanec v kolísavej melódií hudby. Kulem zobral nie veľmi nadšenú Kiru na parket. V priebehu tanca mu ju trikrát ukradli páni z iných miest.
„Ospravedlňte ma.“ povedala po štvrtý raz a vrátila sa na miesto.
„Unavená?“ prihovorila sa jej Irgtis.
Hlas mala podobne príjemný ako Kulem.
„Bále ma unavujú.“ vzdychla.
„Poznám ten pocit, drahá. Kulem mi o tebe rozprával. Nevenuješ mi krátku prechádzku po záhrade? Ak si naozaj taká, akú ťa spomínal, rada by som ťa mala za priateľku.“ zapriadla.
„No… Prečo nie.“ usmiala sa Kira a nasledovala vysokú Irgtis von.
Tá ju jemne chytila za lakeť a vykročila chodníčkom pomedzi staré stromy. Okolie začínalo tmavnúť.
„Takže ty si z lesnej krajiny?“ spýtala sa.
Dlho štebotala a vypytovala sa Kiry na jej rodný kraj, na ich zvyky, na otca i na zvláštnych sivých mužov. Kira opatrne odpovedala, Irgtisina spoločnosť ju vôbec netešila. Nevedela, či je to realita alebo ju desí, že zanedlho sa pokúsi ujsť, no zdalo sa jej, že čarodejnica svojou milosťou len niečo sleduje. Na oblohu sa postupne vyhupli dva mesiace, Nálur a Manae. Boli v splne, jasne osvetľovali hradné múry. V diaľke sa ozvalo vlčie vytie.
„Tak tu ste!“  spoza kríkov vybehol Kulem.
Po boku mu bežal akýsi mladý muž.
„Zobrala som túto drahú slečnu na prechádzku. Je roztomilá, mal si pravdu.“ povedala Irgtis.
Kulemova tvár sa ani nepohla.
„Môžeš nás nechať osamote, prosím?“
Irgtis mlčky prešla k druhému mužovi a otrávene sa mu pripla na rameno. Zmizli kdesi za rohom.
„Kira ja…“ Kulem prvýkrát, čo sa rozprával s Kirou zneistel.
Prešľapol z nohy na nohu a pokračoval:
„Ešte sa mi to nestalo. Ako ja… Spoznal som veľa žien…“ nevedel ako má vyjadriť svoju myšlienku.
„Som úplne rovnaká!“ Kira naňho vypleštila oči, keď zistila, čo sa chystá povedať.
„Ale vôbec nie. Mám takú predstavu…“
„Kulem ja naozaj…“ nedopovedala.
Kulem k nej spravil krok, chytil ju za pás a pobozkal.
„Myslím som sa zamiloval.“ šepol pozerajúc sa jej do očí.
Kira vyjavene zažmurkala. Je čas… Musí ísť! Zrazu jej pálčivá situácia prišla vhod.
„Nemôžem!“ zvolala a rozbehla sa preč.
Kulem za ňou len smutne pozeral.

ornament
Keď sa mu dostala z očí, ihneď sa premenila na orla a vyletela smerom k mučiarni. Ako mačka obehla stráže a vbehla dnu. V chodbe so stolom nikto nesedel. Podišla k dverám. Musela sa premeniť späť na človeka, aby ich dokázala potichu otvoriť. Nakukla dnu. Stále oblečená v krásnej róbe, kontrastovala so škaredým prostredím. Keď sa dvere otvorili, z mučiarne zaznel hlas:
„Gern?“
Odpoveď neprišla. Keď sa kat vybral skontrolovať, čo sa deje, poslednýkrát sa nadýchol a obria laba mu roztrieštila lebku na kusy. Hlasno capol na kamennú zem. Kira bola vzápätí opäť človekom. Zo šiat si vytiahla zväzok kľúčov. Otvorila dvere a ocitla sa na ďalšej chodbe. Presne vedela, do ktorých dverí má zamieriť. Za nimi sa ukrývali dvojité cely. Každá mala v prednej časti jednu zo šeliem. Veľké monštrá ležali na zemi.
„Kira!“ potešil sa Muir.
„Dobré šaty.“ pochválil ju Surg.
„Nedá sa v tom hýbať. Rýchlo!“ odomkýnala mreže.
Niektoré šelmy sa už nezmohli ani na najmenší pohyb. Ticho fučali, z papúľ im tiekli krvavé sliny.
„Mäso zožrali na pár hltov.“ spokojne oznámil jeden zo sivých jazdcov.
„Ich chyba.“ mykla plecom Kira a náhlila sa po chodbe späť.
Pri mŕtvom katovi sa skláňal akýsi muž. Skôr než stihol vydať hlások, Muir bol bleskovo pri ňom a zbavil ho života.
„To máš za ten nôž!“ v jeho tvári sa mihla krutosť.
„Takto to nepôjde. Koľko ich tu ešte je?“ zakrútil hlavou Surg.
„V noci tu nebývali viac než dvaja. Horšie to bude s tými vpredu.“ povedala a vykročila k dverám do mesta.
Kľúč zaštrngotal v zámke, dvere sa pootvorili dovnútra. Keď prekvapené stráže zvedavo nazreli dnu, siví ich vtiahli do budovy a podrezali nožmi z mučiarne. Zobrali im zbrane, vybehli von a zamkli.
„Tadiaľto!“  viedla ich Kira.
Garonské ulice boli tmavé a prázdne, sem-tam nimi prešla stráž.
„Ten pes!“ zavrčala potichu Kira, keď prišli k bráne.
Zdala sa byť zavretá, no nestáli pri nej žiadni vojaci.
„Psst!“ Muir ukázal na malé dvere vedľa.
Boli pootvorené. Z Kiry opadla ťažoba. Hodila mešec do vedra obďaleč. Už už by si myslela, že sa všetko vyvíja v ich prospech, keď sa mestom rozoznel roh.
Húúúm! Húúúúm! – hlásili rohy na poplach.
„Do frasa!“ zasyčala Kira s Muirom naraz.
Vybehli z mesta. Kira utekala na miesto, kde skryla zbrane.
„Dala si si veľmi záležať.“ poznamenal jeden z jazdcov.
„Kiež by tu bol Lérin. Hmla by sa hodila.“ vzdychol smutne Surg.
Koniec vety zanikol vo vlčom vytí.
„Poďme!“ Mávla rukou Kira a obrátila sa k lesu.
Húúúúm! Húúúúm! Húúúúm!
K rohu sa primiešal škrek šeliem. V meste ho občas bolo počuť, teraz však znel nepretržite. Monštrá rozbesnil náhly poplach.
Utečenci sa rozbehli do lesa. Kira si roztrhala korzet, odtrhla kus šiat a premenila sa na pumu. Pokiaľ bol les redší, utekali ako tak rýchlo, no čím rástli stromy hustejšie a terén sa zvyšoval, siví spomaľovali.
„Nemožné!“ zakrútil hlavou Surg.
„Ani s jednorožcami by to nešlo.“ odpovedal jazdec s bielymi vlasmi.
V okolí sa ozvalo hlasné vlčie vytie, nasledované škrekom šeliem. Znel blízko, už ich vypustili.
„Majú nás.“ povedala Kira.
„Leť!“ povedal vážne Surg.
„Nemôžem vás tu nechať.“ zakrútila hlavou.
„Leť! A povedz v Rem, kde sa ukrýva ten prekliaty kameň. Ak chcú draky žiť, prídu si poň.“ povedal.
Škrek sa ozval spomedzi stromov. Utečenci začuli kroky a medzi stromami sa zjavili desiatky žltých očí. V šere siví jazdci nevideli takmer nič, no Kira mohla ohromene sledovať, ako sa jedna zo šeliem vymršťuje do vzduchu a naráža do nej obrovský čierny vlk, ktorý ju sťahuje k zemi a trhá jej hrdlo… V lese sa strhol chaos. Asi tridsiatka šeliem sa vrhla na skupinu, ktorú obstali veľké vlky. Všade sa ozývalo vrčanie, skučanie a klepanie zubami. Zdalo sa, že vlky presne vedia, kde sa nachádzajú slabiny škaredých monštier.
„Chýbal som vám?“ zakričal Lérin, ktorý sa obklopený jemnou hmlou vkradol ku Kire a bratom.
Tí len pomaly spracovávali, kto ich práve zachraňuje.
Kleir„Je mi potešením.“ ozval sa cudzí dievčenský hlas, keď vlky zabili aj poslednú zo šeliem.
Čierny vlk prikráčal priamo ku Kire a uklonil sa:
„Kleir, vlčica k vašim službám.“ povedala v nemej reči.
„Ako?“ Kira sa nevedela zmôcť na viac slov.
„Keď vás zajali, podarilo sa mi vykĺznuť. Beznádejný som sa vybral k Divočine. K Severnej Divočine. A hľa, kto vedie v Mustmi vojnu!“
„Stačilo, aby ste sa obrátili na Severskú svorku. Nie sme takí leniví ako naši južní bratia.“ zavrčala Kleir a šibla huňatým chvostom.
Bola krásna. Oči jej v tme žlto svietili a jej huňatá srsť sa leskla v mesačných lúčoch prechádzajúcich pomedzi stromy. Vlčia svorka tvorená asi z dvadsiatich vlkov si políhala okolo jazdcov.
„Je to ponižujúce.“ povedala Kleir.
„Čo?“ spýtal sa jej Muir.
„Chystáme sa vás odviezť na chrbtoch.“ Kleir vycerila biele tesáky a kývla hlavou, nech nasadnú.
Nemohli sa viac zdržiavať. Kým bol Garon blízko, neboli v bezpečí a nebudú v ňom pokiaľ sa nedostanú za mohutnú Ryhu.
Vlky vyrazili vpred. Bežali rýchlo a vytrvalo, siví sa s vypätím síl niesli na ich chrbtoch. Nikto ich neprenasledoval. Pocit voľnosti narastal, stiesnenie upadalo…

ornament
Za týždeň už boli pri brehoch Strieborného jazera. Obrovská vodná plocha odrážala nebo ako zrkadlo. Obkolesovali ju staré stromy, ktorý konáre sa skláňali k vode a keď zadul čo i len jemný vietor, sčerili jej povrch. Vlčí ľudia boli priateľskí. Nadšene sa rozprávali so sivými jazdcami. Kleir sedela pod stromom. Tmavé vlasy lemovali jej príjemnú tvár a padali jej až k prsiam. Kira jej venovala krátky úsmev a vybrala sa s Lérinom na krátku prechádzku.
„Ktovie, čo bude s jednorožcami.“
„Kulem má rád rôznych tvorov. Možno založí chov.“ zasmiala sa Kira.
Lérin skrivil ústa. Chov jednorožcov bola čisto výsada sivých ľudí. Patrili k nim, ako patria hviezdy k nočnej oblohe.
„Netvár sa tak kyslo! Mohlo to skončiť oveľa horšie.“
„Neveril som, že by nám vlci pomohli.“
„Ja som neverila, že nás môže niekto zajať.“
Sadla si ku kraju jazera. Medzi stromami čosi zavrčalo.
„Zas sa hašteria.“ zakrútil hlavou Lérin.
Kleirinu svorku tvorili len mladé vlky, ktorých hry vyzerali nebezpečne, často sa nevyhli ani drobným ranám.
„Nie, toto nie je hra.“ Kira sa okamžite postavila.
Do vrčania sa primiešal šelmí škrek. Nestihla ani vykročiť smerom k táboru a na Lérina z kríkov vyskočila jedna z bledých potvor. Schmatla ho do zubov a zamykala ním. Lérinovo telo ochablo…
„Nie!“ Kira ohromene pozrela pred seba.
„Nemajú šancu. Je ich priveľa.“ ozval sa Kulemov hlas.
Znel chladne a nebezpečne. Čarodej sa vynoril z kríkov vedľa šelmy. Záblesk z jeho ruky trafil Kiru, ktorá padla na zem. Kúzlo ju bolestivo mučilo. Tak ako vedel byť milý, tak sa vyžíval v utrpení.
„Nechcel som ťa zaťažovať miznúcimi strážami. No očividne si o nich vedela skôr, než ja. Bol som milý, sivých som nechal nažive. Čo ti chýbalo? Hrala si sa so mnou. Pohrdla si mojou pohostinnosťou… Urazila si ma.“ vravel a pomaly kráčal k nej.
Zohol sa a schmatol ju za vlasy. Prehol jej chrbát cez koleno a pozrel sa jej do mačacích očí:
„Zradcov čaká smrť. Tých čo ma klamú ešte aj utrpenie.“
Kira sa zhlboka nadýchla. Bolesť, ktorá ňou prechádzala bola ostrá, no nebránila jej v pohybe. So slzami v očiach sa premenila na pumu a meniacou sa labou udrela Kulema po líci. Zvalil sa vedľa nej. Kira sa pomaly dostala na nohy.
„Nikdy si nemal právo, držať národ Remčanov!“ zavrčala v nemej reči.
Šelma po nej skočila. Kira sa dostala pod jej mohutné telo. Reflexívne vykopla zadnými labami dohora a pretrhla jej brucho. Keď sa jej podarilo vytiahnuť spod kopy mäsa a vnútorností, Kulem ešte stále malátne posedával pri strome. Snažil sa pozviechať na nohy. Nos mal zlomený, na tvári mal krv, vytekajúcu z troch hlbokých rán na líci. Kúzlo, ktoré zasiahlo Kiru prestávalo účinkovať. Otriasla sa.
„Kira…“ zachripel a vypľul na zem krv.
Vystrel ruku akoby chcel odvrátiť ďalší úder. Kira sa k nemu prikradla. Veľké oči uprela priamo na neho. V diaľke počula, že prichádzajú ďalšie jeho šelmy. Volal ich. Ryk v tábore neprestával.
„Had!“ zavrčala a labou ho poslala na druhý svet.
Šelmy, ktoré v ten istý moment vybehli z lesa, prekvapene zastali. Necítili viac vôľu, ktorá by  im ďalej rozkazovala zabíjať. Kira zavrčala. V ľudskej podobe prišla k zohavenému Kulemovmu telu a spopod oblečenia mu vytiahla prívesok s drahokamom. Ticho hučal, keď si ho Kira zavesila na krk, stíchol. Akonáhle zacítila mysle šeliem poslala ich preč.
„Kšá!“
Monštrá sa zvrtli a rozbehli sa preč.
Kira nešťastne pristúpila k Lérinovi. Ležal v zakrvavenej tráve, v bruchu mal niekoľko dier. Opatrne sa dotkla jeho hlavy. Jeho krk bol zlomený. Lérin je návratne preč… Kira sa sklonila nad jeho hruď a rozplakala sa. Severné stepi si vybrali daň. Netrvalo dlho, kým sa pri nej zjavili ostatní… alebo aspoň to, čo po nich zostalo. Medzi preživšími zostal Surg a ďalší traja siví jazdci. Vlkov zvýšila polovica. Nikto nič nevravel. Kleir hlasno zavyla. Jej srdce zvieral žiaľ.     Spiatočná cesta sa niesla v tichom duchu…

Mapa po Rem

Kulemov drahokam

Komentáre