Kulemov drahokam – časť prvá

Dva mesiaceExistuje mnoho vesmírov, nekonečne veľa svetov. Rem. Krajina, kde na nočnej oblohe svietia dva mesiace, zem, kde sa prelínajú dva svety. Prvý svet je podobný tomu, ktorý môžeš vidieť vôkol seba, druhý je svet duchov. Sú odlišné a predsa prepojené. Čo spravíš v jednom, má dopad aj na ten druhý. Pokiaľ medzi nimi nie je rovnováha, trpia.

50 rokov po krvavej vojne

Kira sedela na brehu najsevernejšieho ostrova Rem a sledovala vlniacu sa hladinu. V minulosti plavé vlasy jej spestrilo pár svetlohnedých prameňov. Jemne viali v teplom letnom vánku. Bola odetá v čiernom oblečení od najlepších krajčírov sivých ľudí. Vyzerala pokojne, no v skutočnosti bola nervózna. Nechcela byť na ostrove. Od krvavej vojny už ubehlo viac než päťdesiat rokov. Vtedy bola ešte mláďa, no čas jej nevzal ani štipku zo vzhľadu mladej ženy. Niekdajšie temné časy mali byť už preč. Chcela pre Rem blaho, no na ostrove sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukrýva veľsvorka vlkolakov, ktorá sa rozhodla slúžiť Čiernemu duchovi – zabíjať a ničiť. Kira síce bola predátorom, vedela zabíjať lepšie než divá šelma, no roky štvaníc a pozorovanie sveta v nej vytvorili akýsi odpor ku krviprelievaniu. Netešila sa na udalosti, ktoré mali nasledovať. Myšlienkami bola kdesi pri svojom milovanom Samovi a pri svojich dvoch deťoch.

Pár metrov od nej sa v slnečných lúčoch trblietal vodný drak. Jeho šupiny boli modré, pevné a lesklé. Pazúre mali viac ako štvrť metra a telo podobné viac hadovi, než jašterovi bolo dlhé niekoľko desiatok metrov. Obrovské krídla so zelenými blanami držal rozprestreté, nechal vietor nech mu ich odľahčuje. Krvavo červené oči mal zavreté, no nespal. Pomaly dýchal a užíval si krásny deň, akoby si neuvedomoval, že sem prišiel zabíjať.

„Ak sa ukrývali doteraz, možno ich ani nenájdeme. Ostrov je veľký.“ povedala Kira po niekoľkých hodinách mlčania.

Drak, Rugarin, sa chvíľu ani nepohol, len otvoril oči, na ktorých nebolo zreníc a zhlboka sa nadýchol.

„Cítil som ich. Celý Vlčí chvost je presiaknutý ich pachom. Keď nastane noc, sami za nami vylezú.“ okolím zaznel jeho mocný hlas.

Ťažko povedať, či bol mužský alebo ženský. Jedno je však isté – bol hrôzostrašný.

„V noci budú divokí, bude sa s nimi horšie vyje…“

„Kira! Ja s nimi nemienim vyjednávať. Vyrvem im z tiel čierne duše a pošlem ich tam, kam patria.“ zavrčal odmerane.

Kira vzdychla.

Pokojné dopoludnie začalo narúšať more, ktoré bolo zrazu nepokojné a jeho hladina sa začala vzdúvať a peniť.

„Čo to je?“ Kira odskočila po tom, čo jej nohy zaliala vlna.

Rugarin stiahol krídla a pozrel sa vpred. Náhla zmena naplnila jeho aj Kiru zvláštnym strachom. Kira tento strach už kedysi cítila, no nevedela si ho spojiť s ničím konkrétnym. Chvíľu sledovali plieskajúce vlny. More zrazu začalo rýchlo ustupovať. V diaľke sa začala dvíhať masa vody, sťaby vysoká hora. Kiru to na chvíľu ochromilo. Keď to Rugarin zbadal, obmotal ju svojim telom a zaryl pazúre do skaly. Jeho krídla vytvorili okolo nich hradbu z pevnej dračej kože. Trčala mu z neho len úzka hlava. More na seba nenechalo dlho čakať. Prihnalo sa ako búrka. Rugarin vychŕlil ľadový plameň, čím sa vyhol prvému nárazu obrovskej vlny, no voda ho zaliala z bokov. Kira sa premenila na veľkého pantera a začala sa driapať na vzduch. Rugarin povolil, aby ju pustil k životodarnému vzduchu, no vtedy prišla druhá vlna. Ľadovú stenu, ktorú drak vytvoril odštiepila akoby to bola doska vrazená do piesku. Trafila ho do hlavy. Kiru spláchla do vody, no našťastie sa jej podarilo zachytiť na skalisku. Akonáhle vlny prestali zaplavovať pobrežie, rozbehla sa do vnútrozemia. Asi kilometer od mora začínal hustý les. Ako sa k nemu blížila, počula zvuk miliónov litrov vody padajúcej na skalu a do vody, akoby za jej chrbtom vznikol vodopád. Na chvíľu zastala a obzrela sa. Zrenice v jej mačacích očiach sa roztiahli. Z mora sa vynoril obrovský jašter pokrytý množstvom ostňov a čiernych pancierov. Na každej nohe mal dva dlhé prsty, schopné zovrieť dračie telo a vytlačiť z neho dušu. Na chvoste mal zvláštnu guľatú kosť plnú ostňov. Jeho krídla boli zakrpatené a bez blán. Boli to háky pripravené nabodnúť korisť. Jeho tlama bola ako kliešte, sama brána do pekiel. Na hlave mu svietili dve drobné žlté očká. Z mora prišiel ako prízrak sám veľký gatyél, ničiteľ drakov. Bytosť väčšia ako všetky hrady.

Gatyel a drakJe koniec – pomyslela si Kira.

Omráčený Rugarin nemal šancu ujsť. Kira sa v strachu, ktorý vyvolávala gatyélova prítomnosť zvrtla a bežala preč. Nemala mu ako pomôcť.

Rugarin sa pomaly skrútil do písmena „S“. Nevedno aké muky zažíval, keď gatyél prvýkrát hrôzostrašne zareval. Natiahol za ním ozrutnú papuľu. Ozvalo sa nepríjemné „chrast“. Lámanie šupín, trhanie svalov, praskanie kostí. Na zem dopadla spŕška dračej krvi a Rugarinova hlava. Ostatok tela zmizol v ničiteľových útrobách. Gatyél opäť zareval a rozhliadol sa po okolí. Už necítil žiadneho draka. Už je koniec, hostina skončila. Zalizol sa, otočil a pomaly zmizol v morských hlbinách, z ktorých sa bol vynoril….

Kira sa zastavila až keď bola hlboko v lese na mieste, kde ničivé vlny nezasiahli. Premenila sa späť na človeka a zvalila sa na zem vystlanú machom. Srdce jej splašene bilo. Živý gatyél…. Nespia! Úbohý Rugarin! Čo je pre jaštera päťdesiat rokov? Myšlienky jej chaoticky blúdili hlavou. Bola zvyknutá na tieň smrti, no stret s veľmonštrom ju úplne vyviedol z mieri.

„To si nečakala, čo?“ zo stromu sa ozval posmešný hlas.

Jej výraz razom skamenel. Postavila sa a rozhliadla sa po okolí. Asi dva metre od nej zo stromu zoskočil vysoký mladý muž. Dúhovky sa jej roztiahli do celého oka. Nebola vysoká a ešte k tomu sa prihrbila ako mačka chystajúca sa na útok. Z mužovho pohľadu to mohlo vyzerať neprirodzene a smiešne.

„Len pokoj, ja ti neublížim.“ zasmial sa muž.

Bol odetý v starom ľanovom oblečení, ktoré bolo niekoľkokrát zošívané. Mal hnedé vlasy a nevýrazné šedé oči. Popraskané žilky v jeho bielkach prezrádzali jeho pôvod. Bol to vlkolak. Správal sa smelo. Určite vedel o tom, že stojí oproti animágovi, no vie oproti akému animágovi? Kira obetovala dve sekundy triezvej mysle a nazrela do sveta duší. Trochu sa zapotácala v snahe nestratiť kontrolu nad telom. V okolí narátala asi dvadsať ďalších bytostí.

„A čo tvoji kamoši? Tiež sú neškodní?“

„Za tých nezodpovedám“ mykol plecom muž.

Chvíľu sa vzájomne premeriavali. Vlkolak sa pohŕdavo usmial.

„Na dominanta nie si najmúdrejší.“ poznamenala Kira, keď videla, že sa jej vôbec nebojí, dokonca sa nenápadne približuje. Podceňovať nepriateľa je prvá najväčšia chyba, ak nie posledná.

Muž si urazene odpľul:

„Na to, že si animág, si sa dala celkom ľahko prekvapiť morom.“

„Koľko vás je na ostrove?“ opýtala sa ho nedúfajúc v odpoveď.

„Takže preto vaša ctená návšteva.“ spustil ruku k dýke za pásom.

PapanieKire začala dochádzať trpezlivosť. Vlkolaci sa určite pomaly približujú. Poznala ich spôsob lovu. Narozdiel od vlčích ľudí sa podobal viac hyenám, než vlkom. Nevidela, kde sú, no vedela, že keď prídu k druhovi, útek bude veľmi náročný. Muž vycítil, že sa k čomusi schyľuje. Obratne vytiahol dýku a švihol ňou smerom ku Kirinmu krku, no tá sa útoku vyhla a schmatla ho za zápästie. Už to nebola Kira – človek. Jej ruky boli podobnejšie labám, bola v nich zvieracia sila. Pazúre prerazili vlkolačiu kožu. Muž rozzúrene zavrčal, no skôr než sa stihol premeniť, obrovská čierna puma mu oddelila hlavu od tela tak, že zostala visieť na niekoľkých pásoch kože a rozbehla sa medzi stromy. V pätách mala štekajúcu svorku rozzúrených vlkolakov. Bežala rýchlo… Stromy neredli – šanca na útek bola stále veľmi malá. Na chvíľu spomalila, vlkolaky sa k nej priblížili na niekoľko metrov, keď vyskočila na kmene najhrubších stromov. Odrážala sa od nich s ľahkosťou veveričky. Keď bola vo výške, kde začínali opäť rednúť, odrazila sa posledný raz. Najsilnejšie… V skoku sa premenila na horiaceho fénixa. Vlčie šelmy zostali zlostne vrčať pripútané k zemi. Bola zachránená. No i keď bola v bezpečí a smerovala domov, nenapĺňala ju ani štipka radosti…

Predel

 

Kira dorazila do Pim až na poludnie nasledujúceho dňa, pretože nepriaznivé vetry ju odnášali smerom na juh. Pim už nebola len dedinou v priesmyku. Postupne z nej vyrástlo krásne mesto obohnané niekoľkými hradbami, nad ktorými sa týčil hrad. Vystavali ho najlepší stavitelia z Rozvalín. Mal mnoho veží, Kira zosadla na najvyššej z nich a tak prekvapila dvojicu stráží nečinne sediacu na drevenej bedni. Akonáhle sa dostali z prekvapenia, úctivo sa jej uklonili.

„Kde je Oberon?“ opýtala sa na pána mesta.

Strážcovia sa dostali do pomykova. Keď to Kira zbadala, napriek únave sa spokojne usmiala:

„Doneste mi jedlo a vodu do jeho komnát!“ a zmizla v hrade.

Poznala ho akoby bol jej vlastný, pretože bola pri jeho výstavbe. Po vojne bolo mesto zverené jednému z najlepších bojovníkov, bývalému vlkolačiemu princovi Oberonovi. Bol to Kirin priateľ. Vedela, že napriek svojej oddanosti a šikovnosti vie byť prehnane pohodlný vždy, keď si to môže dovoliť. Nehľadiac na znepokojené služobníctvo, bez ohlásenia zavítala do jeho komnát. Našla ho vyvaleného v hojdacej sieti, ktorú si tam dal namontovať vedľa postele. Jeho vlasy boli prerývané šedinami, peknú tvár s ostrými rysmi zdobil pár vrások pri očiach. Dodávali mu prešibaný výzor, čo nebolo celkom klamstvo. Keď zbadal Kiru usmial sa, no ani sa nepohol.

„Chcel by som vedieť, čo by si spravila, keby som tu mal nejakú slečnu.“ cmukol.

Kira sa zamračila.

„Ale no… Čo ťa chcel Rugarin zožrať, že sa tak kyslo tváriš?“

Po tejto poznámke sa Kira zamračila ešte viac.

„Je mŕtvy.“ povedala stručne.

Oberon sa na ňu prekvapene pozrel a v okamihu zvážnel. Sluhovia práve doniesli jedlo a rozložili ho na vyrezávaný stolík pri dverách. Kira si zobrala džbán s vodou a začala piť.

„Drak… mŕtvy? Chceš mi poovedať, že ich je tam tak veľa, že nejako dokázali zabiť draka?“

Kira chvíľu mlčala. Keď dopila prišla k tácke so zajacom a povedala:

„Bol tam gatyél.“

„Ktože?““ vyvalil oči a posadil sa.

„Daj zavolať Terma. Myslím si, že sa schyľuje k čomusi zlému a pán kráľ by sa tomu mal venovať. Ja zoženiem Sama, no najskôr si pospím.“

„Myslel som, že tie potvory spia…“

Kira mykla plecom. V tomto momente bola bezmocná.

„Idem spať.“ oznámila a unavene privrela oči.

Odtrhla zadné stehno z chrumkavého zajaca a odkráčala preč z Oberonových komnát.

Predel

 

Rem bola odpradávna kolískou čarodejov, zmiešanej rasy, ktorá nemala vlastný národ ani kultúru. Časom však vznikla škola mágov, podzemné mesto, kde mohli rozvíjať svoje schopnosti. Učil ich veľhad z rodu baziliskov, najstaršia z fyzických bytostí. Keď Bazilisk našiel svojho jazdca, ktorý ho mocou prevýšil, školu mágov prevzal on. Hlavou čarodejov sa stal Sam. Narodený ako obyčajný chlapec, vychovaný ako kováčov syn, no jeho duša zdedila moc najsilnejšieho kráľa luníkov. Nebol čarodej, ani animág, bol to človek, no osud bol k nemu milosrdný, oslobodil ho od ťarchy času, aby mohol budovať to, čo kedysi začal Bazilisk. I teraz sedel na tróne v kruhovej sále pri Hadej priepasti a čítal veľkú knihu o kúzlach, ktoré tvorili Rem. Tmavé hnedé vlasy mu padali do tváre. Výrazné zelené oči boli zamyslené, upierali sa na jedno miesto v starej knihe. Jeho oblečenie pripomínalo róby kráľov. Na hrudi mal vyšívané obrazce tvoriace splete hadích tiel. Na opasku mal pripevnený zelený kameň. Bol priesvitný, veľký, z jednej strany sploštený. Zdalo sa, že v jeho strede sa točí zlatistý vír. I keď bolo obdobie mieru, vedľa trónu mal opretý meč. Deň sa len začal, no Sam sedel nad knihou už niekoľko hodín. Veľkú sálu osvetľovali lúče dopadajúce z otvorov v strope. Zdalo sa, že to bude deň ako každý iný, no Sama z myšlienok vytrhol práve zemný drahokam za opaskom. Začínal žiariť, oznamoval niečiu prítomnosť. Jeho myseľ sa razom prebrala z nudného dumania.

Kira! Určite je to Kira! – potešil sa, no zároveň v ňom vzrástla obava, že má problémy.

Odložil knihu na stôl z ebenového dreva a vrátil sa na trón. Zavrel oči a znehybnel. Nazrel do sveta duší. Jeho myseľ zrazu obliala spleť rôznych farieb, najjasnejšie však videl svoju milovanú – modrú pumu.

„Kira!“ potešil sa.

Modrá duša sa zachvela a trochu sa usmiala.

„Chýbaš mi, čarodej.“ povedala a dotkla sa ho.

Ani jeden to nevedel, no vo fyzickom svete sa telá oboch jemne zachveli.

„Je všetko v poriadku?“ opýtal sa Sam.

„Musíš prísť do Pim. Rugarina zabil gatyél.“ povedala smutne.

Sama pri tej myšlienke striaslo.

„Nie si zranená?“

„Neboj, ani sa ma nedotkol.“

„Keby som to vedel…“

„Nemaj výčitky. Kedy môžeš prísť?“

„Hej…“ zatváril sa mrzuto: „Do štyroch dní som tam.“

„Dobre. Bude tu aj Term.“ povedala a jej obraz na chvíľu zoslabol.

„No bež!“ jemne ju pohladil.

Dotyky duchov boli mocnejšie než objatia, mali moc aj vo fyzickom svete, avšak veľmi vyčerpávali telá oboch bytostí.

„Ľúbim ťa.“ povedal po chvíli a zmizol zo sveta duchov.

Vedel, že Kira by prvá neodišla, nechcel ju unaviť. Jej správa ho však znepokojila. Hneď ako nabral plnú kontrolu nad telom mocne zvolal:

„Saraag!“ jeho hlas sa rozoznel po miestnosti ako hlas boha.

Pár sekúnd sa nič nedialo, potom sa kruhy v strede miestnosti dali do pohybu. Z otvoru, ktorý vznikol v ich strede vyšiel obrovský had zelenej farby. Na hlave mal plno krátkych ostňov, kožu mal drsnú, oči žlté, desivo žiariace. Vztýčil sa do výšky a uprene sa zahľadel na mága pred sebou. Meral takmer pätnásť metrov.

„K vašim slušbám.“ zasyčal strašidelný ženský hlas.

„Musím odísť. Dúfam, že sa môžem spoľahnúť na tvoje schopnosti, pokiaľ budem preč.“

Had sklonil hlavu akoby sa ukláňal.

„Nech ma zhltnú hlbiny, ak vás sklamem…“

Predel

„More bolo rozzúrené. Stalo sa úkrytom pre ničiteľov. Všetky prímorské mestá, v ktorých prebývali draky sa stali cieľom ich útokov. Ničivej smršte. Nikto nebol pripravený na tento úder. Ani samotné draky nie. Zabili dva ohnivé a jedného nočného. Tie čo ušli sa stiahli na juh k Sopkám. Zaplatili sme privysokú cenu. Gatyéle nezaspali a čo je horšie – vyhladli. Ak nezastavíme tie temné monštrá, draky padnú. Sú dôležitým pilierom, ktorý nesie našu krajinu a chránia nás pred útokmi obrov a iných národov z juhu. Ak padnú oni, padne celá Rem.“ po malej miestnosti znel medový hlas kráľa krajiny dvoch mesiacov.

Term bol z rodu sivých ľudí, impozantná bytosť. Meral vyše dva a pol metra, jeho pokožka bola sivá, na pohľad jemná. Na hlave mu rástli havranie vlasy, ktoré mal zopnuté do krátkeho copu. Krásnu tvár mu zdobila hustá brada. Lícne kosti mal výrazné, svietili mu nad nimi fialové oči. Ako to bolo uňho zvykom, celý bol odetý v čiernom. Vyžarovala z neho rozvaha, dnes však i ustaranosť. Sedel za vrchom malého stola. Napravo od neho sedela ryšavá žena od vlčích ľudí, odetá v červenej kožušine, naľavo od neho sedel Oberon. Kira bola rozvalená ako čierny panter a opierala sa o stenu. V jej lone sedel Sam a pohrával sa s jej jemnou čiernou srsťou na chrbte. V úzkom kruhu priateľov sa im prepáčilo ich nekonvenčné správanie.

„Ako zastavíš gatyéle? Čo hovoria draky?“ opýtala sa Elyn, vlčica.

„Pradrak odmieta obetovať viac svojich detí.“

„Nech nám pomôže. Vari idú gatyéle po našich krkoch?“ povedala podráždene.

„Hnevá sa na nás.“

„Začo?“

„Na temné kúzlo čo pred storočiami stvorilo ničiteľov. Prišlo od nás, „menších“ bytostí.“ zacitoval Pradrakove slová.

Chvíľu bolo ticho, potom sa ozval Sam:

„Gatyéle sú monštrá. Čierne monštrá. Sever vlastní čierny drahokam, ktorý má moc nad ich mysľami. Získaj ho a pošli ich späť do mora alebo ich znič.“

„Ľadový sever?“ Term zaspomínal na krajinu plnú mrazu.

„Nie. Oblasť za Divočinou.“

„Vlastní ho niekto?“

„Pýtaš sa na veci, ktoré nemám skadiaľ vedieť.“

„Sever nepoznáme.“ zakrútil hlavou Term.

„A čo Evelyna svorka?“ opýtal sa Oberon a obrátil sa na červenovlásku, ktorá sa tvárila urazene.

„Za Divočinu nechodíme.“ povedala stroho, akoby chcela uzatvoriť debatu.

„Vyšli prieskumníkov.“ navrhol vlkolak.

„Najlepší by boli tvoji ľudia, Elyn. Sú rýchli, ako vlky nedostihnuteľní a nenápadní.“ povedal Term.

Po vojne sa vlčí národ odmietol pripojiť k Rem, no zostal jej spojencom.

„Term, pochop. Naše počty nie sú vysoké. Nebudem riskovať ich životy cestou do neznáma za nejakým kameňom.“ povedala.

Kira ticho zavrčala. Elyn prišla do hlavnej vlčej rodiny len prednedávnom, no nesprávala sa ako predchádzajúci vodcovia. Kire sa hnusila celá jej osoba. Term bol chvíľu ticho. Oberon sa musí venovať Pim.

„Sam…“ oslovil ho.

Jeho ruka hladiaca Kiru sa zastavila. Nemohol odísť. No ak odmietne, už tu bude len jedna možnosť. Kira. Chcel byť s ňou, nechcel sa s ňou lúčiť, ani ju posielať do neznáma.

„Pôjdem.“ ozval sa Kirin hlas v nemej reči, ktorou mohla hovoriť k ostatným aj vo zvieracej podobe.

Sam nenamietal, no zovrelo mu vnútro. Term i Oberon mu to vyčítali z očí, Kira sa cítila ešte mizernejšie.

„Koľko mužov chceš?“

„Pätnásť jazdcov na jednorožcoch. Najlepších. A zoberiem aj Ortheja.“ povedala upierajúc zrak na samoľúbo sa usmievajúcu sa Elyn.

Orthej bol pazúr, lesné monštrum. Bol veľký ako obchodný voz. Kedysi ho ako mláďa ulovili so Samom. Ten mu pomocou mágie predĺžil život . Bolo to zubaté stvorenie vernejšie než pes.

„Prieskum nesmie trvať viac než polrok. Ak nič nezistíte, vráťte sa. Uvidíme ako to tu bude vyzerať.“ povedal Term.

Mal ju rád ako sestru, no hrozba zo strany gatyélov bola priveľká nato, aby ju neriešil a nevyužil na to jej pomoc. Kira viac nepovedala. Počúvala ďalšie rozhovory priateľov, vlčice i milenca a nechávala sa unášať predstavami o ďalekom kraji. V mysli sa už teraz chystala na ďalekú púť. Na púť plnú neznáma, na cestu, kde zas nebude pri svojom milovanom. Čo bude ďalej? Jej vnútro žalostne kričalo…

Mapa

Kulemov drahokam

Komentáre