Kulemov drahokam – časť druhá

Stepi

Krištáľová voda Nite sa pomaly blížila k brehom Severného mora. Niekoľko kilometrov od piesčitej pláže, hneď vedľa koryta rieky, stáli tri stany. Boli ukryté medzi vysokými stromami, človek by ich nebol zbadal ani z desiatich metrov, keby nevedel o ich prítomnosti. Zapadajúce slnko vrhalo na trávu rozľahlej stepi zlaté lúče. V krajine vládol pokoj. Aspoň sa to tak na prvý pohľad zdalo.

Zo stanu vyšla žena. Bledé vlasy mala zopnuté do dlhého hustého vrkoča, oči ľadovo-sivé ako zimný vietor prechádzali po okolí. Na tvári, kde, jej bledé líca vystupovali von, mala vytetované tmavé čiary a niekoľko ornamentov stáčajúcich sa na spánkoch. Prechádzali jej až na čelo, kde vytvárali obraz slnka. Patrila ku Kaánom, divému kmeňu Stepi. Bola odetá v neforemných kožených šatách z konskej kože, ktoré spolu s veľkými prsiami vytvárali nemotorný dojem. Na chrbte niesla spiaceho chlapca starostlivo zabaleného v kožušinách. V tábore bola sama už tri dni. Jej muž a ostatní sa nevracali. Čo môže tak výrazne predĺžiť obyčajnú pašu? Zostala s ňou len všetečná čierna koza, ktorá jej dávala skromnú obživu. Tá však nemohla vystačiť nadlho. Rozhodla sa teda, že ráno sa vydá hľadať svojich druhov. Teraz ju ovládala skrúšená nálada, a tak si sadla do trávi a pozorovala ako sa najsilnejší z jej bohov, Slnko, ukladá k spánku. Premýšľala a nepokoj ju zomkýnal čoraz viac a viac. Žeby jej drahých prepadli Mustovia? V diaľke sa páslo stádo divých koní. Je to znamenie? Koza, ktorá s ňou zostala zrazu prišla k nej.

„Mé, mééé!“ spustila nepeknú reč.

„Ticho!“ zazrela na ňu žena a rukou jej privrela papuľu.

Chlapec na jej chrbte sa zahniezdil.

„Méé, méééé!“ zopakovala koza naliehavejšie.

Skrúšenú ženu len nahnevala. Jej potetovaná tvár sa skrivila, až vyzerala trochu strašidelne. Koza to však nevnímala, vnímala len čosi, čo ju vyplašilo. Ešte raz nervózne prestúpila z kopyta na kopyto a rozbehla sa preč. Žena zanadávala. Od rieky sa ozvalo špliechanie. Čo to je? Otočila sa naspäť k stanom. Krv v žilách jej stuhla. Nad ňou sa týčili dve obrovské monštrá. Šelmy s mohutnými telami… Zadné laby akoby nevyvinuté, obrastené však horou svalov, predné dlhšie s obrovskými pazúrmi. Drsná biela srsť posiata množstvom čiernych fľakov a hlava na nerozoznanie od leva. Keď sa však pretiahla do zúrivého úškrnku pripomínala viac vlka. Beštie na ňu upierali žlté oči a ticho vrčali. Poslali ich Mustovia. Áno! Im patrili! Ale prečo to robia? Prečo ich posielajú vraždiť nevinných ľudí? Ženine oči akoby povedali zbohom. Prvá, väčšia šelma sa zahnala veľkou labou. Ozval sa hlasný praskot, ženina hlava sa rozletela po okolí. Keď Kaánka bezvládne dopadla na zem, obidve šelmy sa na ňu vrhli, krvilačným tesákom neunikol ani malý chlapec. Keď skončili, po dvoch ľudských bytostiach zostala len zakrvavená tráva a tri stojace stany…

ornament

O necelé dva týždne do Pim dorazili jazdci z Rozvalín, aby sa mohli vydať na sever hľadať čierny drahokam. Prvý deň prešli niekoľko desiatok kilometrov takmer mlčky. Kira sedela na Orthejovom chrbte, myšlienkami bola kdesi v škole mágov so Samom. Občas ju z bludného oparu vytrhlo zapraskanie stromu, ktorý svojim mohutným telom zlomil valiaci sa pazúr. Mlčanie prelomil na druhý deň jeden z jazdcov:

„Keď prekročíme Ryhu, naša orientácia bude ešte horšia ako doteraz.“ povedal Lérin s úmyslom zistiť približný plán cesty.

„Budem krúžiť nad lesom. Nemali by sme sa stratiť.“ povedala Kira a prvýkrát venovala mužom trochu viac pozornosti.

Bola zvyknutá na prítomnosť sivých ľudí, veď s nimi žila niekoľko rokov. Vedela, že nemajú vo zvyku hovoriť veľa a že emócie prejavujú taktiež len zriedka. No výnimky sa nájdu všade. Aj v jej skupine, Lérin, muž, čo sa jej prihovoril a jeho dvaja bratia Surg a Muir takýmito výnimkami boli. Pochádzali priamo z čiernej armády, kde vydržali len najlepší bojovníci. Ako každý zo sivých ľudí, aj oni oplývali schopnosťami, darom ovládať prírodu. Hmlu, dážď a vietor. Na prvý pohľad boli veľmi podobní. Mali bledé príjemné tváre a na hlavách im rástli husté hnedé vlasy stáčajúce sa do kučier. Lérin mal oči takmer biele, Surg takmer čierne a Muir sivé. Boli plný energie a života. Zdalo sa, že budú príjemnými spoločníkmi a schopnými vojakmi.

„Nechcem sa ti do toho pliesť, ale čo spravíš s tým pazúrom?“ opýtal sa Muir a ukázal na Ortheja: „Stromy sú čoraz hustejšie.“

Kira smutne prikývla:

„Už mnoho ráz to bolo takto. Nájde si inú cestu a príde za nami. Nikdy nie je na škodu mať v zálohe vlastného pazúra, nie?“ potľapkala obrovskú hnedú potvoru po krku a usmiala sa…

ornament

„Sú tam strážne veže.“ oznámila Kira svojej skupine, keď sa priblížili ku kraju Divočiny.

„Prečo sa všetci ľudia boja lesov?“ prevrátil očami Lérin.

„Byť nimi, Divočina mi taktiež naháňa strach. Nechcem problémy. Mali by sme vyčkať do súmraku.“

„Kiraaa! Je ráno. Podceňuješ schopnosti svojich vojakov.“ vzdychol.

„Lérin má pravdu. Zaberie nám len hodinu kým vytvoríme vo veľkej oblasti hmlu, ktorá nás ukryje pred ľudskými zrakmi.“ podporil bratov návrh Muir.

„V poriadku, chlapci, predveďte sa.“ mykla plecom Kira.

Skupina sa presunula k posledným stromom lesa a traja bratia si sadli vedľa seba tvárou k stepi, ktorá sa rozprestierala za Divočinou. Ruky si položili na kolená a zavreli oči. Kire sa zdalo, že sa jemne usmievajú.

Sympaťáci – pomyslela si a premenila sa na orla.

Vzniesla sa do vzduchu a krúžiac pozorovala meniacu sa krajinu. Oblaky na oblohe sa postupne spájali do jednej sivej masy, vzduch oťažel. Steblá trávy začal ohýbať vietor. Muži na strážnych vežiach sa zvedavo pozerali na nebo, ktoré akosi prirýchlo začalo meniť svoju tvár. Kiry sa zmocnil zvláštny pocit, že o nich niekto určite vie, no náhlu úzkosť sa jej podarilo potlačiť. Z lesa začala vychádzať mliečna hmla. Bola ako biely múr vysoký dvadsať metrov, pomaly sa ženúci vpred. Na Kiru dopadlo niekoľko drobných kvapiek vody. Keď sa vrátila na zem, všetko okrem tenkej uličky, ktorou mali prejsť zalievala hmla.

„Pozoruhodné.“ pozrela na Lérina, ktorý mal na tomto diele najväčšie zásluhy.

Bratia sa samoľúbo usmiali a vysadli na jednorožce.

„Môžme ísť.“ povedala Kira a premenila sa na čierneho pantera.

Po šiestich hodinách hmla opadla, vyšlo slnko a skupine sa naskytol prekrásny pohľad na tunajšiu krajinu jemne sa vlniacu do nedohľadna. Miestami mohli vidieť pasúce sa stáda divokých koní. Krajina pôsobila šťastne a pokojne. Čo však nespozorovali jazdci, spozorovali ich jednorožce. Zastavili a nervózne zastrihali ušami.

„Hej…“ Muir pohladkal krk svojho žrebca.

„Niečo cítim.“ Kira zdvihla hlavu a ňuchala.

„Čo?“ opýtal sa Surg.

„Neviem. Nejaké zvieratá… Ľudí.“ vravela Kira v nemej reči, keď sa vzduchom rozoznel ženský výkrik.

Asi polkilometra na západ rástol malý lesík.

Kira sa pozrela na jazdcov. Váhala, či riskovať, no Lérin súhlasne prikývol. Za pár chvíľ boli pri stromoch. Nemuseli ani vojsť do tône rastlín a na privítanie k nim vyskočili tri obrovské šelmy.

šelmaZakrádali sa k skupine jazdcov a premeriavali si svoju korisť.

„A toto čo má byť!“ zavrčal Lérin a vytasil dlhý meč.

„Do pozoru!“ ozvalo sa od ktoréhosi jazdcu smerom k jednorožcom.

Ušľachtilé stvorenia zafŕkali a trochu ustúpili. Vytvorili akýsi polkruh. Trvalo to len pár sekúnd. Šelmy nemienili čakať večne. Ich mohutné telá sa v pružnom záchveve odrazili od zeme. Keby narazili na jednorožce, v okamihu by im zlámali kosti. Tie však boli vrtké, výborne vycvičené na spoločný boj. Akonáhle sa uhli čudným zverom, z oboch strán sa do nich zapichli meče ich jazdcov. Šelmy skonali so strašným škrekom, ktorý drásal bubienky.

„Ďalšie!“ zvolala Kira a uhla sa nepeknému zverovi.

Spomedzi stromov vyšlo ďalších desať potvôr.

„To ale nemyslíš vážne!“ ozval sa Muir a jeho oči sa strieborne zaleskli.

Kira si narýchlo prechádzala možnosti. Zvery boli mohutné, veľké ako ona sama. Bude ich ťažké zabiť len pomocou pazúrov. No na premýšľanie nezostávalo veľa času. Strhol sa boj. Jednorožce uskakovali a jazdci sa snažili sekať. No i keď šelmy utŕžili niekoľko rán, zdalo sa, že ich zúrivosť narastá.

„Pokiaľ ich neprekolete…“ kričal Lérin a odsekol šelme kus ňufáka: „stále budú…“ na jednorožca dopadla krvavá spŕška: „dobiedzať!“ dokončil vetu a dlhý meč sa zabodol zvieraťu do hrudníka až po rukoväť, no i tak mu neprešiel skrz celé telo.

Šelma znehybnela. Lérin popchol jednorožca, aby pomohol Muirovi, ktorého jedna zo šeliem škaredo poškrabala na ramene. Bojovník vedľa ovládal živel ohňa. V okamihu si v ľavej ruke vytvoril ohnivú guľu, ktorú hodil šelme do tváre. Akonáhle sa rozprskla šelme o nos, rozliala sa jej po celej hlave. Vzduch naplnil smrad spáleniny. Šelma si začala driapať tvár, no za chvíľu jej trápenie ukončilo ostrie žeravého meča. Sivý ho ani z nej nestihol vytiahnuť a už bola pri ňom ďalšia potvora.

Kira zatiaľ zápasila s najväčšou zo šeliem. Tá ju dlho obchádzala a zúrivými žltými očami prebodávala tie jej. Oblizla si papuľu od niečej krvi a začala útočiť. Skákala a zaháňala sa obrovskými labami v smrteľnom rytme, Kire nezostávalo nič iné len sa uhýbať. V okamihu, keď sa jej podarilo šelmu obísť, vyskočila a pazúrmi sa zachytila na mohutnom chrbte. Hrozivé zaškriekanie sa znásobilo, keď jej Kira začala vytrhávať kusy mäsa z krku. Šelma sa metala a pobehovala zo strany na stranu, Kiru však striasť nevedela. Pazúre obrovského pantera sa zaryli hlboko. Netrvalo dlho a Kira sa posledný raz zahryzla do skrvaveného krku a prehryzla šelme tepnu. Privrela oči, celú tvár jej zalial prúd horúcej krvi. Keď monštrum dopadlo na zem, Kira sa obzrela po okolí. V tráve ležalo dvanásť znetvorených monštier, trináste bežalo preč. Lérin v záchvate nečakanej zúrivosti, ktorá skrivila jeho tvár takmer do démonieho hnevu, schytil luk a vystrelil za ním ešte tri šípy, ktoré sa zverovi zabodli do zadku. Pri nohách mu ležal jednorožec. Chvíľu sa pozeral napred, potom sa sklonil k nemu a zaplakal. Nikto nepovedal ani slova. Siví si vážili životy týchto tvorov takmer ako ich vlastné.

Prvý deň by priniesol len smútok a sklamanie, keby spomedzi stromov nevyšiel muž. Bol odetý v hnedej koži, plavé vlasy mal zopnuté do dlhého vrkoča, v ktorom boli zapletené rôzne gorálky. Na tvári mal množstvo čiernych ornamentov. Bol vážny, sivé oči upieral na skupinu, čo pred chvíľou pozabíjala svorku šeliem. Zastal necelé tri metre od stromov a kľakol si.

„Udatní, ó, bohovia!“ zvolal hlbokým hlasom: „Čím sa vám Kaánovia môžu zavďačiť za záchranu ?“

Lérin zabodol do muža pohľad akoby práve on mohol za to, že jeho jednorožec sa nestihol vyhnúť smrteľnej rane. Kira sa rýchlo premenila do ľudskej podoby. Muž sa na ňu prekvapene pozrel. Tvár a oblečenie mala celé od krvi, ale nemala čas sa tým dlhšie zaoberať, tak si len rukávom pretrela tvár a povedala:

„Prichádzame z ďaleka. Nájde sa pri vašom ohni, miesto pre trinástich?“ smelo prehovorila, čo zvláštneho muža udivilo ešte viac, no s odpoveďou nemeškal.

„V našich stanoch i v našich radoch!“ povedal a kývol im, nech ho nasledujú.

„Budeš v poriadku?“ opýtala sa Kira Lérina, ktorý mŕtveho jednorožca jemne hladkal po tvári.

Mal znetvorený bok, celý obsah brucha vyvalený na tráve. Šelma ho dokázala zabiť jedinou ranou.

„Prídem neskôr.“ povedal úsečne, no i tak nezakryl rozochvený hlas.

Kira ho jemne poklepkala po ramene a spolu s jazdcami odišla za mužom.

Medzi stromami stálo množstvo stanov, v korunách stromov boli akési plošiny, kde sa kaánovia mohli ukryť pri nájazde šeliem. Dočasný kaánsky tábor vyzeral dosť skromne. Muž viedol skupinu až do samého stredu. Ženy tam práve zapálili vatru a kamsi sa stratili. Kiru a jazdcov usadili na kožené podušky. Na ich počesť skadiaľsi vytiahli posvätný nápoj, naliali ho do zdobených baraních rohov a ponúkli vážených hostí. Kira si trochu chlipla a zmraštila tvár. Bol to akýsi alkohol, ale chuťou jej pripomínal štipľavé hnijúce lopúchy. Siví boli očividne podobného názoru. Osadníci sa ich vypytovali skadiaľ pochádzajú a čo sú zač, no nikto nebol ochotný povedať im celú pravdu, hlavne keď videli strážne veže pri lese. Keby Kaánovia vedeli, že prichádzajú od Divočiny, možno by neboli až takí priateľskí.

„Doniesli nás sem jednorožce.“ Kira ukázala na biele bytosti, ktoré zostali postávať neďaleko nich.

„Nebeské kone!“ zašepkal ktosi.

Každý jeden človek v tábore, dokonca i deti mali po tvárach vytetované ornamenty.

„Našou úlohou je spoznávať kraj a načúvať mu.“ pokračovala Kira trochu záhadne a dúfala, že urobí na týchto, na prvý pohľad primitívnych ľudí dojem.

Dúfať však nemusela. Už len to, že sa im podarilo zabiť šelmy, bolo pre Kaánov niečím nadľudským, nehovoriac o tom, že sám náčelník videl ako sa mení z veľkej pumy na človeka. Ženy u Kaánov nemali vysokú hodnotu, no Kira si týmto už teraz vyslúžila Kaánov akési božské vnímanie. Keď sa spýtala na tunajší kraj, náčelník jej ochotne začal opisovať situáciu.

„Step je zem Kaánov. Sme ľud Slnka, ľud koní a nespútaného vetra. Dlhé roky sme žili v pokoji. Do hôr sme nechodili. Hory sú územím Mustov. Kmeňa, ktorý je závislý na kameňoch. Buduje kamenné mestá, ničí stromy. Nie je to ani rok, čo si Mustovia zmysleli, že im patrí celá zem. Pokladajú nás za špinu. Ničia naše osady. Netvorov, ktorých ste zabili, posielajú oni! Nech ich potrestá sám Orlejn, divoký žrebec!“ povedal muž chladne a udrel sa do hrudi: „Nikdy sme neboli národ bojovníkov. Lovili sme len zriedka, hlavne v zime. Dnes nám šelmy zabili všetok dobytok. Naše zbrane sú slabé. Nedokážu sa rovnať netvorom z podsvetia.“

„Ako môžu Mustovia posielať šelmy?“ opýtal sa Muir.

„Ich kráľ má pletky s démonmi hôr. Dávajú mu moc! Temnú moc!“

Kira sa pozrela na Muira. Obom im v hlave vzbĺkla otázka. Môže to byť moc čierneho drahokamu?

„Ste znamením!“ dodal náčelník.

„Je našou povinnosťou chrániť životy.“ povedal Muir zvláštnym tónom.

Kira si nebola istá, či týmito ľuďmi nepohŕda.

„Zajtra však budeme musieť ísť ďalej. Možno odhaliť čarovnú moc kráľa Mustov.“ povedala Kira.

Náčelníkove zrenice sa stiahli.

„Nepriateľ je neľútostivý. Varujte sa jeho blízkosti.“

„Dozviem sa o jeho moci viac v mustských mestách?“ spýtala sa.

Muž pochmúrne mlčal. Keď sa zdalo že neodpovie, sklonil hlavu a ticho ako vánok zaševelil:

„Nie je mojou vecou, kam mieria kroky nebeských jazdcov.“

Nálada sa uberala zlým smerom. Kaánovia a Mustovia sa očividne nenávideli, a tak sa Kira rozhodla túto tému nechať tak a rozprávanie prenechala Surgovi. Ten rozprával mužom kmeňa o vzdialenej krajine, kde na sa na lúkach pasú jednorožce, nebeské kone. Lérin prišiel až za súmraku. Nehovoril, jeho tvár akoby skamenela. Keď sa skupina uchýlila spať, on zostal bdieť a sledovať kaánskych ľudí. Neveril im… Celej tejto severnej krajine neveril. Bola krásna, no jemu pripadala nehostinná. Zobrala mu jednorožca, čo zoberie ostatným?

ornament

Nasledujúce dni skupina strávila v sedle. Lérin sa s nie veľmi veľkým nadšením viezol na Kire, ktorá podchvíľou kontrolovala krajinu z oblohy. Od prekročenia prvej rieky nestretli ani živú dušu. O necelý týždeň už boli pri rieke zvanej Niť. Kire sa podarilo získať od kaánskeho náčelníka kus látky, na ktorej bola nakreslená mapa s vyznačenými mustskými mestami. Kira sa druhého kmeňa nebála. Ani jeden z jej skupiny sa neponášal na Kaánov. Nepatrili do ich vojny. Chcela, aby zostali len záhadnými pútnikmi v ich krajine.

Keď prešli na druhý breh, utáborili sa medzi stromami, ako to už mali vo zvyku. Step bola rozľahlá a rovná, no poskytovala množstvo takýchto úkrytov, ktoré boli schopné udržať aj svetlo z ohňa.

Ešte slnko nevyšlo na oblohu a Kira sa zobudila. Celú noc ju trápili zlé sny.

„Sam, kde si?“ zašepkala, keď sa prebrala a miznúci obraz milovaného mala ešte v mysli. Potichu sa postavila, prešla okolo spiacich mužov a odkráčala ďalej k rieke. Pokojne tečúca voda odrážala blednúce nebo. Ovzdušie bolo chladné, no Kira si i napriek tomu odložila šaty a vošla do chladivej vody. Zhlboka sa nadýchla a nechala chlad, aby objal aj jej tvár. Chytila sa koreňa stromu a ľahla si na hladinu. Trochu nižšie po prúde čosi zašpliechalo, no neprikladala tomu dôležitosť. Voda jej česala vlasy. Chvíľu mlčky sledovala nebo, no keď už chlad začínal byť nepríjemný, rozhodla sa z vody vyjsť. Pri obliekaní šiat sa jej zazdalo, že počuje fŕkanie jednorožcov… Tlmený výkrik, úder. Spozornela. Deje sa niečo? Srdce sa jej rozbúchalo. Podišla bližšie k táborisku. Vládlo v ňom ticho, no nebolo to dobré ticho. Nepočula ani len pochrapkávanie spiacich mužov. Pomaly sa začala blížiť ku kríkom, keď sa jej chrbta dotklo ostrie dýky. Vystrela sa.

„Ani sa nepohni!“ ozval sa zvláštne zamatový hlas.

Ako to, že ho nepočula?! Zdvihla ruky.

Kulem„Poď!“ muž k nej pristúpil a dal jej pod krk dýku.

Kira ho nevidela, no odhadla, že je dosť mohutný. Vyšiel s ňou na čistinu, kde boli jej muži do jedného zviazaní, odzbrojení a trochu dobití. Jednorožce neznámi priviazali k stromom. V okolí stálo asi dvadsať šeliem a tridsať bojovníkov na koňoch.

„Tak a máme vás tu všetkých. Kto je váš veliteľ?“ opýtal sa muž.

Kira ešte raz prešla očami po tábore. Kde je Lérin? Siví mlčali, len sa pozreli na Kiru.

„Nebudem sa pýtať dvakrát.“ povedal muž akoby sklamane.

„Ja som.“ povedala Kira.

Všetky pohľady sa upreli na ňu. Muž ju postrčil dopredu, presvedčený, že z kruhu nemá ako utiecť.

„Ty?“ pozrel sa na ňu pochybovačne.

Kira prikývla a prezrela si ho.

Muž bol naozaj urastený. Mal strapaté havranie vlasy, a upravenú bradu. Bol oblečený v čiernej, najemno opracovanej koži, na krku mu visel strieborný náhrdelník s akýmsi zvláštnym točitým ornamentom. Oči mal sýtozelené, takmer svietiace. Čarodejník!

„Ty si kto?“ opýtala sa ho.

Muž bol chvíľu ticho. Nevedel, či má s Kirou strácať čas. Očividne tu vládli iné pomery ako v Rem.

„Volám sa Kulem. Som kráľ Mustov. Čo ste zač?“

„Pútnici.“

„Pútnici, ktorí mi zabili svorku mačiatok?“ zamračil sa a poškrabkal po brade jednu zo šeliem.

Tá ticho zavrčala.

„Mačiatka?“ pozrela na neho Kira: „Zabíjajú ľudí.“

„Zabíjajú Kaánov. Na môj rozkaz.“ snažil sa ukončiť konverzáciu.

„Čo ti dáva moc nad ich životmi?“

Kulem sa sladko usmial:

„Nebudem sa vyprávať o svojich právach s dievčaťom.“

Kira naňho otrávene pozrela.

„Pôjdete s nami. Túto spútajte, no opovážte sa jej dotknúť! Kto sa pokúsi utiecť, sám ho odpravím na druhý svet.“ povedal.

Nemalo cenu brániť sa. Kulemovi muži mali luky. Aj keby Kira chcela ohroziť životy svojich mužov a pokúsila sa vzlietnuť, rýchlo by ju vrátili na zem. Nezostávalo jej teda nič iné, len sa nechať poslušne zviazať…

Mapa po Rem

Kulemov drahokam

Komentáre