Do tmy

Stála som na vrcholci ľadovej hory. To, že som ešte stála na nohách mal na svedomí vetrom ohnutý drevený kríž. Držala som sa ho ako kliešť. Bol jediný pevným bodom až dovtedy, pokým som na chrbte nezacítila dotyk ruky. Otočila som tvár prešľahanú vetrom a pozrela dotyčnému do očí. Hovorili, že už je časť ísť dolu… Mal v nich radosť, mal v nich aj strach. Radosť z toho, že sme na horách. Tak veľmi túžil ísť na ono miesto. Miloval kopce, miloval prekrásne výhľady a miloval aj ten vietor, ktorý nám odtŕhal vzduch od nosov a mrazil nás až ku kostiam. A strach? Ten tam bol kvôli mne. Zrazu naňho doľahli všetky nebezpečenstvá tých majestátnych hôr. V jeho očiach vrhali nebezpečný tieň práve na mňa. Bál sa, aby sa mi niečo nestalo. Vedela som to. V ten okamih mi to prišlo smiešne. Hory, moje hory, tie mi neublížia, ak im budem načúvať, myslela som si v ten okamih. No on aj tak, nehľadiac na moje hrdinstvá, sledoval každý môj krok a dával pozor, aby som sa nešmykla.

Kým sme sa vrátili domov, ľadová voda z mojich šiat, prešla svojím chladným dotykom do každej časti môjho tela. Skrehla som… Vyčítal si to a opäť sa bál. Dal mi jeho veci a kázal mi zaliezť pod perinu. Kým som sa snažila zohriať sa, on behal po byte, sušil veci a varil čaj. Nevedomky mi spôsoboval výčitky, že pokiaľ ležím, on pracuje. Nikdy som úplne nepochopila túto usilovnosť. Bola mi cudzia, aspoň v tejto oblasti. Bola taká jednoduchá a predsa ma udivovala. Nepriamo ba a aj celkom priamo sa o mňa staral. Bol blízko a predsa mi chýbal.

Konečne prišiel čas, keď si priľahol ku mne.

„Je ti zima?“ zašepkal.

Áno… Bola mi. Možno ešte väčšia, ako keď sme sem prišli. Pritisla som sa bližšie k nemu a chytila ho za teplý pás. Mykol sa, no neprotestoval. Ktovie, či aj jemu nebola zima… Chvíľu sme mlčky ležali a pozerali si do očí. Aké to mal oči! Veľké, hnedé, miestami zelené a hlboké. Mal v nich celý svet. Svet jednej duše. Svet s tmavými zákutiami, s mladými lúkami i šírimi lesmi. Presne taký, aký môžeme vidieť vôkol seba. Tie oči zahaľovali jeho myšlienky do ticha, chránili ich, aby ich nik nepočul… Natiahol za mnou ruku a jemne, akoby chytal krehký puk kvetu, prešiel mi ňou po líci.

„Rozprávka.“ povedal ticho a vyčaroval mi na tvári úsmev.

Nemal potuchy, že v tom momente sa k nemu pritúlila celá moja duša. Zahrabla som sa do jeho hustých vlasov a druhou rukou som opatrne skopírovala tvar jeho sánky. Kto je tento človek, že sa na mňa pozerá, ako na poklad a správa sa tak, akoby som mu zachránila život? Jeho meno poznám, ale i tak mi pripadá tak čarovne. Úžas z jeho očí prešiel do mojich. Chytala ma panika, keď z nich čítal, a tak som sa rýchlo pritúlila k jeho hrudi. Voňal. Voňal ako les. Už mi nebola zima… Opäť som sa usmiala. Neviem opísať ten pocit. Ten poklad je môj! Behalo mi v hlave… Šiel z neho pokoj, cítila som sa bezpečne. Po celom dni na mňa sadla únava i ponorila som sa do tmy…

path3012 – kópia

Komentáre