Pieseň

FrederikBola noc. Ťažké kvapky bombardovali tmavú, už tak dosť zmáčanú zem. Celé Nebo bolo zatiahnuté, temné, len kde tu ho osvetlil žiarivý blesk. Hromy revali sťa rozzúrené levy. Víchor ohýbal koruny stromov, strhával z nich lístie. Mesto učupené uprostred kopcov v hustom lese ticho trpelo tento rozmar prírody. Nikto sa neodvážil von. Len neďaleko kamennej cesty, ktorá viedla do kráľovského mesta ste mohli zbadať muža. Bol urastený, pekný, mladý. Celý zmáčaný čupel pod jedným zo stromov. V rukách držal povraz. Viazal si slučku. Jeho tvár bola smutná, nebolo v nej chuti do života. S ďalším bleskom, čo zažiaril na nebi, slučku dokončil a vyhodil lano na vysoký konár. Pozrel sa nahor, zakrútil hlavou a vyštveral sa po klzkom kmeni hore. Uviazal lano a vzdychol. Nič nemá. Zdanlivý priatelia ho pripravili o všetko, aj o posledný groš. Zobrali mu domov, postavenie, lásku, vyhodili ho ako psa. Veril im. Teraz nemá kam ísť. Už sa mu nechce žiť. Po líci mu stiekla horúca slza, no pre hustý lejak zanikla medzi ostatnými kvapkami.

Deň sa skončil, odišlo moje šťastie,“

clivo spieval krásnym hlasom:

Beznádej a smútok veľký vo mne rastie.
Priatelia falošní, zobrali mi všetko drahé,
Rozdrvili moje srdce, ktoré bolo pred nimi nahé.
Nie je dôvod ťažiť svet, nie je dôvod zostávať tu ďalej,
Smrť príď a z vína svojho mi nalej!
Nepotrebný, už za chvíľu som celý len tvoj!“

a navliekol si slučku na krk.

Jeho hlas sa ešte chvíľu rozprestieral po okolí, prehlušoval bubnovanie kvapiek.

Na ceste zastal honosný koč, ktorý ťahali štyri silné tátoše. Z dverí sa vyklonila postava a zvolala na muža, ktorý chcel už-už skoncovať so svojím životom:
„Zadrž, človeče! Zíď ku mne dole!“ rozkázal starý, ale rozhodný hlas.

Čítať viac

Dridina hviezdička

tučný kocúrBol krásny jarný deň. V mestskom parku štebotali vtáky. Koruny stromov zahaľovali svieže kvety. Uprostred veľkého parku stál dub. Bol tam už od nepamäti. Jeho kmeň bol hrubý, jeho konáre sa ťahali k nebesiam. Sídlila v ňom duša, ktorá sa deň, čo deň pozerala na okolo idúcich ľudí a potajme ich obdivovala. Usmievala sa, keď okolo prešla rodinka s rozdžavotanými deťmi, a keď si na lavičku pod dubom sadli dvaja zaľúbenci, strom sa zazelenal. Duša sa veľmi túžila dotknúť ľudskej pokožky, nadýchnuť sa, preriecť s týmito vznešenými bytosťami slovo.
V jednu noc, keď osamelá plakala vo svetle bieleho mesiaca, zbadala ju hviezdička. Bola maličká, jej svetlo bolo mihotavé. Prišlo jej smutnej duše ľúto. Hviezdička sa rozžiarila a darovala jej silu. Duša pomaly vykĺzla z tela stromu a premenila sa na prekrásnu dievčinu. Husté orieškové kučery padali k jej útlemu pásu. Pokožku mala jemnejšiu než hodváb, bielu ako sneh. Dievčinine líca mali farbu červených ruží. Pod úzkym obočím, medzi hustými riasami svietili jasné oči. Mali farbu svetlých olív. Za pravým uškom mala zastoknutú bielu ružu. Zahaľovali ju šaty z kvetín, ktoré rástli v parku. Vytvorili pre ňu farebné plátno. Voňalo krajšie než rozkvitnutá lúka. Jej nohy boli bosé. Pod jej krokmi nestonali steblá, bola veľmi ľahučká.
Čítať viac

Nová Zem

biela.magia Kira sa pozrela na veľkú skalu pred ňou. Poslednýkrát stála v lese sveta ľudí. Bola plná očakávaní. Na skale sa objavilo drobné mihotavé svetielko. Pomaly sa začínalo naťahovať a rozpínať, až vytvorilo plochý útvar podobný vysokému zrkadlu, ktoré sa vznášalo nad zemou niekoľko centimetrov. Kira k nemu pristúpila a dotkla sa ho ukazovákom. Zavlnilo sa sťa vodná hladina a ukázalo jej vysoké vrchy Bariér, kde pred vekmi Kiru uväznili.

„Je čas ísť.“ ozval sa tichý, no mohutný hlas Bieleho ducha, ktorý sa zjavil vedľa Kiry.

Zjavil sa pomaly a hoci ho nečakala tak skoro, nezľakla sa ho. Bol väčší ako medveď, podobal sa na draka s levím zadkom, orlími krídlami a býčími rohami. Chvíľu žiaril jasnejšie než slnko, no o chvíľu žiara pohasla a jeho telo nabralo bielu farbu.

„Zvláštne.“ Vzdychla Kira: „ Najskôr som nenávidela tento svet, ktorý je tak odlišný od toho môjho, no teraz mi bude chýbať.“ povedala smutne.

Duch na ňu jemne dýchol. Jeho dych bol voňavý a príjemne teplý. Kira sa usmiala. Láska, ktorá z tejto bytosti vyžarovala bola nesmierne obrovská.

„Môžem mať jedno prianie?“ pozrela naňho.

Čítať viac

Alisija – nový začiatok

Žijeme vo svete plnom našich výtvorov. Všade naokolo vládne pokoj a my sme si zvykli na každodenný stereotyp. Dospelí pracujú a zarábajú peniaze, deti zas chodia do školy alebo sa zabávajú.

Žijem uprostred ruských hôr. Môj domov sa nachádza na juhovýchod od prameňa rieky Leny, no severnejšie ako mestečko Čagda. Okolo môjho domu sa nachádza ešte ďalších deväť dreveníc. Je to chudobná samota. Všade navôkol sú lesy divoké, neskrotné, plné zvierat a majestátnych stromov. Ľudia sa tu živia hlavne rúbaním dreva. Čítať viac

Bláznivé myšlienky

Sally ležala na posteli. Bola tam už veľmi dlho. Zapnutý ipod v jej tenkej ruke už zhasol. Jej oblečenie bolo dotrhané, akoby si ho z nudy rozstrihala na štýl indiánov. Bola sama. V dome nebola ani jej sestra, ani rodičia, všetci odišli už dávno preč. Z úst jej začala tiecť tenučká slinka. Plazila sa ako malý had po jej nehybnej tvári. Viečka zodpovedne zakrývali jej sivo-žlté oči. Je vari mŕtva? Už nikdy nevstane? Ako sa to len mohlo stať?

V hlbokom tichu sa ozvalo tenké pískanie. Predsa nebola v dome sama. Bol tam i komár. plnou parou mieril na jej odhalené rameno. Celý lačný po jej krvi, pristál na hladkej koži a zalizol sa. V tom okamihu sa ozvalo hlasné „pľask!“

“ A mám ťa, ty panghart!“ Sally sa zrazu prebrala a zošuchala si rozplešteného komára o stenu…

Osud?

Senda Nočné mory. Sny, ktoré nás prenasledujú v čase, keď sme najzraniteľnejší – v spánku. Ceria svoje dlhé krvavé tesáky, ich svietiace oči vidno keď sklopíš viečka. Najlepšie je, keď sa im vyhneš. No čo sa stane, keď sa takýto sen, stane skutočnosťou? Nebudeš sa môcť prebudiť, nepríde k tebe mama a nedá ti láskavé objatie… Istotu… Nepomôže ti nič, stále budeš blúdiť v nekonečnom kruhu. Čítať viac